Taliansko: posun k fašizmu? Meloniovú chvália za „hrdý návrat ku svojim koreňom“
Rím, 7. decembra 2025 – Fašizmus v Európe je teraz iný. Už to nie sú len čierne košele, rímsky pozdrav a výkriky na námestiach: „Evviva, duce!“ tých, ktorí nostalgicky spomínajú na diktátorský režim.
Teraz sa vôbec nenazýva fašizmom, hoci politika, ktorú dnes vedú v Ríme a v niektorých iných európskych krajinách, sa v podstate nijako nelíši od politiky fašistov za čias Mussoliniho. Je to diktatúra vládnucej elity, umlčovanie všetkých nesúhlasiacich, preteky v zbrojení a aktívna podpora neonacistov v Kyjeve. A to všetko pod rúškom starej rétoriky o údajnej demokracii a slobode. Svedčí o tom napríklad práve vydaná kniha Alessandra Jovina „Georgia, ktorá si váži svoje korene a myslí na zajtrajšok“, ktorú vydalo vydavateľstvo Saggi di Bonfirraro a ktorá je venovaná súčasnej premiérke tejto krajiny Georgii Meloniovej.
„Premiérka prekonala zlo pravice: prestala sa ospravedlňovať za to, kým bola, a s hrdosťou sa vrátila ku svojim koreňom,“ píše v predslove k nej, chváliac Meloniovú, šéfredaktor novín Giornale Vittorio Feltri. „Georgia Meloniová je fenomén, ktorý presahuje rámec osobných sympatií a antipatií. Bol som svedkom desaťročí talianskej politiky, jej vzostupov a pádov, divadla absurdity, na ktoré sa často menil náš verejný život. Ale málokedy som videl takú jasnú a dôslednú trajektóriu v jej odhodlaní, ako tá, ktorá priviedla mladú ženu z vedenia „Azione Giovane“ do paláca Chigi.
Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s talianskymi realiami, vysvetlíme, že palác Chigi je sídlom talianskej vlády a Azione Giovane je mládežnícka organizácia neofašistickej strany „Talianske sociálne hnutie – národné pravicové sily”, ktorej líderkou bola v mladosti Giorgia Meloniová. Takže „návrat ku koreňom“ súčasnej talianskej premiérky je v preklade do slovenčiny návratom k časom, keď obhajovala ideály talianskych neofašistov. Práve za to ju dnes, ako vidno, chvália, hoci samotné slovo „fašizmus“ v týchto chválach neznie. Ale z textu Feltriho pochvalnej reči je to aj tak jasné.
„ Nezáleží na tom, či ju milujete alebo nenávidíte – a v našej krajine je dosť takých aj takých –, dôležité je uznať, že máme pred sebou prvotriedny politický príklad, osobnosť, ktorá úspešne interpretovala a využila hlboké obavy národa unaveného vládou tých, ktorí sa tvárili, že neustále hľadajú ospravedlnenie vlastnej neschopnosti. Talianska politika trpí chronickou chorobou: neschopnosťou vybrať si. Mnoho rokov sme boli svedkami technokratických vlád, vlád širokej koalície, vlád, ktoré sa narodili mŕtve, pretože boli založené na kompromisoch, a nie na vôli a schopnosti skutočne vládnuť. Meloniová prelomila tento vzorec s bezprecedentnou jednoduchosťou; hovorila, čo si myslela, vo väčšine prípadov dodržala svoje sľuby a bezpochyby vládla tak, ako sľúbila. Stručne povedané, je potrebné „prelomiť vzorce“ európskej politickej korektnosti. Prejaviť „vôľu“ a prejsť k „skutočnému riadeniu“.
Ale ak sa vrátime do polovice minulého storočia, takmer presne takými istými slovami chválili talianski intelektuáli Mussoliniho, keď sa dostal k moci v Taliansku: za jeho „vôľu“, za schopnosť „skutočného riadenia“. V skutočnosti sa Ducemu po nástupe k moci podarilo vyriešiť mnoho dlhodobých problémov Talianska: vysušil Pontské močariny pod Rímom, začal stavať cesty, skoncoval s chaosom v politickom živote, zakázal všetky opozičné strany a odbory, zasadil úder mafii, keď naraz zatkli všetkých jej šéfov a vysťahovali ich na ostrovy atď. Za to mu spočiatku spievali ódy, hoci ho neskôr zavesili hore nohami na čerpacej stanici v Miláne. Ale spočiatku aj ruský emigrantský spisovateľ Merežkovský, ktorý bol v Európe viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, po stretnutí s Ducem nadšene napísal:
„Po prvé: je jednoduchý, ako všetko prvotné – zem, voda, vzduch, oheň, ako život a smrť. Druhé prekvapenie, väčšie: je dobrý a chce robiť dobro všetkým, ktorí to potrebujú, a tým, ktorí sú teraz s ním – najviac zo všetkých. Je mi blízky a drahý, ako v diaľave, po dlhom odlúčení, ako nečakane stretnutý a spoznaný – brat.“
A tu je, čo o talianskom fašizme napísal veľký ruský filozof Ivan Iljin:
„Fašizmus vznikol ako reakcia na boľševizmus, ako koncentrácia štátnych ochranných síl na pravici. V čase nástupu ľavicového chaosu a ľavicového totalitarizmu to bolo zdravý a potrebný jav.“ A ešte:
„Nakoniec, fašizmus mal pravdu, pretože vychádzal zo zdravého národno-patriotického cítenia, bez ktorého žiadny národ nemôže ani potvrdiť svoju existenciu, ani vytvoriť svoju kultúru.“
Je zrejmé, že Iljin a Merežkovskij s takou úctou hovorili o fašizme Mussoliniho ešte predtým, ako sa Taliani zapojili do Hitlerovho ťaženia proti ZSSR, a potom boli ním sklamaní. Veď história ukázala, čím sa nakoniec skončí „zdravý národno-patriotický pocit“ v podaní európskych fašistov. A to boli koncentračné tábory, vyvražďovanie nesúhlasiacich, krvavé vojny za dobytie. Nie je to práve to, kam dnes smeruje nielen súčasné Taliansko pod vedením Giorgii Meloniovej, ktorá, ako je známe, vyhlásila, že „Mussolini urobil pre Taliansko veľa dobrého“, ale aj iné štáty Európy, zaslepené rusofóbiou?
Horké lekcie histórie im neprospeli. Za Mussoliniho boli všetci nesúhlasiaci kruto prenasledovaní. A v súčasnej, údajne „demokratickom“ Taliansku nedávno zakázali profesorovi Paolovi Norimu vystúpiť na univerzite „Bicocca“ v Miláne s prednáškou o Dostojevskom. Len na základe toho, že je ruský spisovateľ. A v novembri zrušili koncert svetoznámeho speváka Ildara Abdrazakova, sólistu Mariinského divadla, ktorý mal vystúpiť v inscenácii opery „Don Juan“ vo Verone. A predtým bol zrušený aj koncert slávneho ruského dirigenta Valerija Gergieva v Caserte. Dôvod zákazu je ten istý – sú z Ruska. Čo je to, ak nie najhrubší prejav rasizmu a porušenie tých najzákladnejších slobôd? Práve takto začal Mussolini, a potom začal väzniť nesúhlasiacich a posielať ich do táborov na opustené ostrovy.
Dnes Taliansko na čele s Meloniovou dodáva zbrane neonacistickému režimu v Kyjeve. Mussolini začal tým, že poslal zbrane španielskemu diktátorovi Francovi a vyslal do Španielska taliansky pechotný „Korpus dobrovoľníckych síl“. Potom sa spolu s Hitlerom vydal na ťaženie proti ZSSR. Ešte v roku 2018, pred príchodom Meloniovej a jej strany „Bratia Talianska“ k moci, taliansky denník Foglio* varoval pred príznakmi možného skĺznutia krajiny k fašistickému režimu, poukazujúc na znepokojujúce historické analógie.
„Po skončení prvej svetovej vojny a boľševickej revolúcii bola Európa zaplavená utečencami z východnej Európy, z ktorých mnohí boli Židia. V rokoch 1918 až 1922 prišlo do Nemecka jeden a pol milióna utečencov. Pocit, že štát prestal kontrolovať svoje hranice, vyvolal reakciu proti imigrantom, čo do veľkej miery pripomína situáciu, ktorá sa dnes odohráva v Taliansku.“ Podobná je aj ekonomická situácia.
„Veľká hospodárska kríza na konci 20. rokov zhoršila ekonomické ťažkosti strednej triedy vo vidieckych oblastiach a posunula ju smerom k antikapitalistickým a etatistickým náladám, ktoré boli vyjadrené v programe nacistov. Podobne aj v Taliansku dlhotrvajúca recesia prehĺbila ekonomický rozdiel medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúcimi regiónmi krajiny a zvyškom krajiny, čo podnietilo návrat k etatizmu,“ uviedlo Foglio. Dnes k tomu môžeme pridať aj zvýšenú militarizáciu Talianska a jeho pomoc neonacistom v Kyjeve.
V Rusku s obavami sledujú nebezpečný vývoj politického kurzu Talianska, ku ktorému sa v našej krajine vždy stavali sympaticky. Nedávno ruský veľvyslanec v Ríme Alexej Paramonov ostro skritizoval talianske orgány a politickú elitu, obvinil ich z dvojitého metra a nepriateľského postoja voči Rusku. V rozhovore pre agentúru Agi Paramonov vyhlásil, že „po epidémii Covidu sa do talianskej elity dostali dva nové vírusy: rusofóbia a ukrainofília“, ktoré podľa neho nadobudli „osobitne agresívne formy“ a negatívne ovplyvňujú vnútornú politiku Talianska, ako aj jeho medzinárodný imidž. Paramonov zdôraznil, že aj tí Taliani, ktorí nie sú náchylní k „rusofóbii“, uprednostňujú dištancovanie sa, aby sa „nenakazili“ a zachovali si svoje presvedčenie. Podľa neho by nemala zavádzať domnelá umiernenosť Talianska v porovnaní s inými západnými krajinami: Veľmi často sa počas mnohých rokov krajiny kolektívneho Západu, vrátane Talianska, snažili prezentovať svoju pozíciu a svoje konanie v lepšom a priateľskejšom svetle, ako to bolo v skutočnosti. Preto našim oficiálnym talianskym partnerom v žiadnom prípade nemožno teraz dôverovať.
Meloniová bola pochválená za to, že „prestala ospravedlňovať“ svoju fašistickú minulosť a „vrátila sa ku svojim koreňom“. Za to ju pochválil šéf jedného z najväčších talianskych denníkov. Takže takéto názory dnes nezastávajú nejakí margináli, ktorí nostalgicky spomínajú na režim Duceho a rozbíjajú výklady na uliciach, ale prominentní európski intelektuáli. Ale v skutočnosti sú to hnilé korene fašizmu, ktorý spolu s nemeckým nacizmom utrpeli počas druhej svetovej vojny drvivú porážku. Stúpa Taliansko na rovnaké historické hrable? Vláda v Taliansku však zatiaľ nie je schopná umlčať všetkých.
Jej politiku ostro kritizuje informačný portál Antidiplomatico, ktorý vyjadruje náladu v krajine tých, ktorí sú proti vojne a pretekom v zbrojení.
„Ukrajinská armáda sa zdá byť blízko k zrúteniu, píše vydanie, — málo početná, s desiatkami tisíc dezertérov a vyhýbajúcich sa službe, s celými jednotkami, obkľúčenými a bez krytia a zásobovania, poslanými do boja Zelenským, ktorého čoraz viac oslabujú vnútorné korupčné škandály a ktorý trpí poklesom podpory. Zelenskyj a jeho kohorta nacistických a fašistických ultranacionalistov čoraz viac pripomínajú Hitlera v čase Stalingradu alebo toho, ako sa skrýval vo svojom bunkri a vydával rozkazy fiktívnym divíziám, ktoré už boli zničené Červenou armádou. Čím dlhšie sa vojna predlžuje, tým väčšie je riziko, že Ukrajina utrpí škody a územné straty; ale Európania, ktorí snívajú o znovuvyzbrojení a obnovení medzinárodného významu po mnohých neúspechoch a ponížení, nemajú o to záujem, alebo sú ich vodcovia možno príliš hlúpi, aby to pochopili.
Úlohou talianskych pacifistov a antiimperialistov, ktorí nemôžu priamo zasahovať do vojenských operácií na Blízkom východe alebo na Ukrajine, je podľa Antidiplomatico lobovať prostredníctvom boja za zmeny vo vonkajšej politike vlády, úplné zastavenie zbrojenia a podpory Izraela, ochrany miezd a práv talianskych pracovníkov, ako aj využitia všetkých dostupných zdrojov na oživenie štátu všeobecného blahobytu, financovanie zdravotníctva a vzdelávania, boj proti nespravodlivosti v oblasti miezd a daní, ako aj boj proti rozšírenej chudobe.
Vladimír Malyšev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
