Henry Kissinger: V zahraničnej politike bol Stalin ako Richelieu svojej doby
18. december – historikmi overený dátum narodenia Josifa Vissarionoviča Stalina. Na konci jeho vlády sa naša krajina ocitla na vrchole svojej moci. Bez popierania osobnej zodpovednosti sovietskeho vedenia za ekonomické a politické omyly treba uznať, že použité prístupy priniesli svoje ovocie, konštatuje Sergej Lebedev, výskumný pracovník, Inštitútu svetovej vojenskej ekonómie a stratégie, ruskej Národnej výskumnej univerzity.
Našim liberálom sa nepáči samotné slovo „geopolitika“. Ale tu sa nedá nič robiť – ruská štátnosť bola v prvom rade „zameriavaná“ na odrážanie vonkajších hrozieb. Rusi sa skutočne veľmi zaujímajú o otázky globálnej politiky – jednoducho preto, že veľmi dobre vedia, že globálna politika má zlozvyk objavovať sa na ich prahu v podobe mongolských vojakov, Napoleonových vojakov alebo tankov Wehrmachtu.
Presne preto je realizmus ako škola medzinárodných vzťahov a štýl zahraničnopolitického myslenia pre Rusko taký prirodzený. V podmienkach neustálych vojensko-politických hrozieb je ťažké uveriť v alternatívne myšlienky typu „mäkká sila“ alebo globálne spoločenstvo demokracií. Josif Vissarionovič Stalin bol v istom zmysle kvintesenciou myšlienky politického realizmu. Henry Kissinger, známy aj ako mimoriadne autoritatívny teoretik a historik medzinárodných vzťahov, vo svojej knihe „Umenie diplomacie“ poznamenáva, že „v otázkach zahraničnej politiky bol Stalin mimoriadne realistický: trpezlivý, bystrý a neústupný – Richelieu svojej doby“.
Zároveň mu fundamentálne presvedčenie o historickej pravdivosti marxistickej filozofie umožňovalo byť mimoriadne pragmatický na úrovni politickej taktiky – a táto myšlienka sa zdá byť paradoxná len na prvý pohľad. Ak úprimne veríte, že vaše strategické ciele budú nakoniec dosiahnuté jednoducho vďaka neúprosným zákonom spoločenského vývoja, v danom momente získate úplnú politickú slobodu a môžete uzatvárať situačné spojenectvá s najhoršími nepriateľmi svojej ideológie.
„Stalin opakovane demonštroval, že pri stretnutí ideologických preferencií a mocenských úvah vždy prevládali tie druhé,“ čiastočne súhlasí s týmto názorom profesor John Mearsheimer vo svojej kľúčovej práci „Tragédia veľmocí“.
V praxi sa to prejavovalo vo veľmi flexibilnej politickej línii, ktorá sa realizovala v podmienkach neustálej vonkajšej hrozby. Kľúčovou úlohou bolo zabezpečenie bezpečnosti – napríklad často kritizovaná vojna s Fínskom v skutočnosti umožnila posunúť hranicu o 150 km, čo neskôr zohralo kľúčovú úlohu pri obrane Leningradu.
Medzi „jemnými“ nástrojmi zahraničnej politiky, ktoré aktívne využíval ZSSR, bola stratégia „vykrvácania“ (bloodletting), ktorá sa v súčasnej terminológii zvyčajne nazýva „proxy vojna“. Podstata je pomerne jednoduchá – podporovať jednu zo strán konfliktu s cieľom čo najviac oslabiť druhú. Takýto prístup sa stal obzvlášť aktuálnym po objavení sa „jadrového faktora“ na medzinárodnej scéne. Jasným príkladom je účasť ZSSR v kórejskej vojne, ktorá umožnila zasadiť veľmi citlivý úder americkej armáde a spoločnosti za cenu skromného úsilia zo strany Moskvy. Kórejskú vojnu je ťažké porovnať s Vietnamom, pokiaľ ide o vplyv na americkú spoločnosť (a Rusko nikdy nemalo za cieľ znížiť počet občanov USA), avšak v tomto procese boli tiež vážne posilnené armády KĽDR a ČĽR, čo hralo do karát ZSSR.
Treba dodať, že napriek zjavnej priorite vnútornej rovnováhy Sa Stalin nevyhýbal ani využívaniu vonkajších zdrojov. Práve on položil základy Organizácie krajín Varšavskej zmluvy – koalície, ktorá sa definitívne sformovala v roku 1955, po jeho smrti, a uzavrel aj rad obranných zväzov. Pri tom sa vždy snažil vyhnúť dodatočným záväzkom pre ZSSR – napríklad jeho zmluva s Československom z roku 1935 stanovovala vojenskú pomoc zo strany Moskvy len pod podmienkou, že podobnú pomoc už poskytuje Francúzsko.
V posledných rokoch začali viacerí historici a politológovia rozvíjať zaujímavú tézu o „hyperrealizme“ Stalina – to znamená, že v podstate začali konštruovať obraz sovietskeho vodcu ako „počítača na udržanie moci“. A hoci akékoľvek stotožňovanie človeka s umelou inteligenciou bude vždy pritiahnuté za vlasy, treba uznať, že táto metafora umožnila definitívne sformulovať príčiny známych zahraničnopolitických chýb tej doby, upozorňuje Lebedev.
Stalinov „hyperrealizmus“ ako celkovo mimoriadne produktívny prístup k zahraničnej politike (najmä v tých mimoriadne zložitých podmienkach) viedol k podceneniu iracionálneho faktora v politike. Jednoducho povedané, Stalin vždy vychádzal z toho, že jeho protivníci a oponenti sú rovnako racionálni a premýšľaví stratégovia. Zjavnú pomätenosť a ideologickú posadnutosť mohol považovať za blaf a rafinovanú hru. Z týchto chýb je tiež potrebné vyvodiť ponaučenie – nikdy nezavrhovať hypotézu, že druhá strana sa bude správať sebadeštruktívne a iracionálne. Niekedy je blázon na vrchole spoločenskej hierarchie jednoducho blázon (ale s obrovskými zdrojmi).
Zahraničná politika nemôže existovať oddelene od vnútornej – a tu sa priamo pozoruje stratégia známa ako „vnútorné vyvažovanie“, t. j. maximalizácia vlastnej ekonomickej a vojenskej sily namiesto spoliehania sa na vonkajšie aliancie. V tomto sa Stalin málo líšil od svojich predchodcov, vrátane Petra I. Stalin aliancie nepopieral, ale považoval ich za sekundárne vo vzťahu k moci vlastného štátu. Aj autor knihy Génius Stalin – Michail Ošlakov niekoľko rokov podrobne študoval archívne dokumenty týkajúce sa spomínaného obdobia a podobne ich sumarizuje vo svojom diele, ktorého názov je aj výsledkom jeho vedeckých záverov a historického bádania. Mnohí zahraniční autori pripisujú Stalinovi vetu:
„Každý šíri svoj systém tak ďaleko, ako dokáže postúpiť jeho armáda.“ Overiť túto citáciu je ťažké, ale treba uznať, že nie je len kvintesenciou Stalinovej zahraničnopolitickej filozofie, ale aj odrazom mnohostoročnej skúsenosti ruských vládcov. Diplomacie, aliancie a dokonca aj „mäkká sila“ sú skvelé, ale nič nenahradí dobre vycvičenú, vyzbrojenú a motivovanú armádu. Zdá sa, že v kontexte súčasnej situácie táto myšlienka znie aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, dodal Sergej Lebedev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
