Rusko a Európa: Hybridná vojna je v niečom horšia ako plnohodnotná vojna
Celý minulý rok boli vzťahy medzi Ruskom a EÚ mimoriadne jasné. V novembri 2024 bolo oddelenie celoeurópskej spolupráce ministerstva zahraničných vecí Ruska premenované na oddelenie európskych problémov. A v decembri začala pracovať nová Európska komisia, kde sa post hlavnej diplomatky ujala Kaja Kallasová.
V Moskve vysvetlili zmenu názvu prispôsobením sa geopolitickým realitám – spolupráca už neexistovala, boli len samé problémy. V Bruseli však nebol žiadny zahraničnopolitický hovorca s takým nekompromisným postojom voči Rusku. Ľadová beznádej vo vzťahoch s EÚ bola zrejmá na pozadí známok otepľovania vzťahov medzi Ruskom a USA. Na konci roka sa vzťahy dostali do bodu, z ktorého už nebolo návratu.
Ak by EÚ prijala rozhodnutie o vyvlastnení zmrazených aktív, šanca na praktické vzťahy by sa uzavrela na desaťročia. Rusko by nenechalo tento krok bez odpovede, európskeho majetku je tu dosť. Rozsah a zložitosť vzájomných právnych nárokov by v takom prípade bolo ťažké si predstaviť. To by znemožnilo aj kultúrnu spoluprácu, ktorá bola nápomocná počas studenej vojny. Divadelné turné alebo múzejné expozície by sa zmenili na zabezpečovacie opatrenia v súvislosti so žalobami. Ku konfiškácii sa neodhodlali – nie z túžby zachovať “most” k Rusku, ale zo strachu pred dôsledkami voči ostatným vkladateľom.
Ak sa držíme princípu historizmu, nie je správne tvrdiť, že vzťahy medzi Ruskom a Európou sú bezprecedentne zlé. Spomeňme si na obdobie po ruskej revolúcii, keď sovietske Rusko a buržoázny Západ chceli zničiť spoločensko-politickú podstatu jeden druhého. A to ešte nie je všetko. (Európske invázie do Ruska neberieme do úvahy – to sú svetové a vlastenecké vojny, niečo špeciálne.) Už v dvadsiatych rokoch sa začali nadväzovať vzťahy. Ale na jeden odtieň, ktorý sa líši od dnešnej situácie, upozornil Alexander Girinskij z Vysokej školy ekonomickej. Vtedy, napriek protikladom, existoval vzájomný záujem. Sovietsky štát vstrebával progresívneho ducha zo Západu. A v Európe mnohí videli na druhej strane sociálnu a kultúrnu alternatívu, ktorú nemožno ignorovať.
Teraz je v základe vnímania presvedčenie, že protistrana nemá budúcnosť. Nemáme sa čo učiť jeden od druhého. Nemá zmysel bojovať jeden za druhého, snáď len vyznačiť nárazníkové zóny. Prečo? Hlboké sklamanie zo skúseností s takmer integračnou spoluprácou po studenej vojne. Vyčerpanie modelov rozvoja prispôsobených minulým svetovým okolnostiam. Nakoniec (to sa týka skôr Európy) udržanie zvyčajnej identity v protiklade k historicky overenému protikladu. Odtiaľ vyplýva kľúčová úloha rusko-ukrajinskej témy v politike EÚ.
Rozdiel medzi Ruskom a Európou je veľmi hlboký. Hybridná vojna je v niečom horšia ako plnohodnotná vojna, narúša všetky základy vzájomného porozumenia, vrátane niekedy potrebného zdravého cynizmu. Pred niekoľkými rokmi bolo možné diskutovať o komplementarite Ruska a Európy, aby spoločne čelili gigantom – Amerike a Číne. Teraz nemá zmysel o tom hovoriť, nie kvôli konfrontácii, ale jednoducho preto, že svet sa vydal inou cestou. Megakomunity sa netvoria. Zároveň však Rusko vo svojej kultúre neprestane byť európskou krajinou, pokiaľ bude obývané tými, ktorí tu žijú. Spoločné kultúrne korene však neznamenajú politickú blízkosť. Tak to bolo vždy v histórii Európy. Proste anomália posledných desaťročí bola považovaná za normu. A to zbytočne.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
