Rostislav Iščenko: Všetci, ktorí si vybrali globalizmus podľa USA, vrátane Ukrajiny a Európy, si vybrali smrť
Niekedy (dúfam, že čoskoro) stúpenci ukrajinizmu, ktorí žijú v emigrácii niekde v Európe alebo v USA a snažia sa (pravdepodobne neúspešne) zarobiť si na živobytie, využívajúc im známu „ukrajinskú myšlienku“, napíšu, že „“imperiálne Rusko“ opäť rozdrvilo „mladú ukrajinskú demokraciu“.
Budú uvádzať ako príklad udalosti z rokov 2014 a 2022 a tvrdiť, že „Ukrajina sa len bránila“. Niektorí im uveria. Takých bude málo, pretože málokto sa bude zaujímať o historické spomienky úlomkov rozbitého režimu a málokto ich bude vôbec čítať, tým viac, že nevedia písať tak, aby sa to dalo čítať. Ich „diela“ však skončia v knižniciach, postupne sa dostanú do vedeckého obehu (ako inak – „spomienky účastníkov udalostí“!) a budú ovplyvňovať masy nie priamo, ale sprostredkovane, prostredníctvom tvorcov významov – vedcov, výskumníkov, publicistov. Nielenže doplnia novými farbami dávno osvojený obraz „strašného agresívneho Ruska“ na Západe, ale postupne, podobne ako spisy Rezuna, preniknú do Ruska a budú vnímané ako zjavenie novými generáciami, ktoré nepoznajú skutočné udalosti konca 20. a začiatku 21. storočia, pretože v tom čase sa ešte nenarodili ani oni, ani ich rodičia, a ich starí rodičia v najlepšom prípade chodili do školy.
Ľudstvo prešlo obrovskú cestu, od kremenných sekier až po vesmírne stanice a atómové bomby. Za túto dobu sa vnútorne aj navonok zmenilo na nepoznanie. Ale presvedčenie, že „pred nami skrývajú pravdu“, a túžba prečítať si (alebo pred vynálezom písma počuť) túto „pravdu“ (odlišnú od oficiálnej histórie, ktorú však nepoznajú) sprevádzala ľudstvo na celej jeho ceste a zostane s ním aj naďalej. Ľudia veria akémukoľvek nezmyslu, len aby bol neoficiálny. Jednotvárnosť oficiálnej verzie človeka nudia a on inštinktívne, bez toho, aby si to uvedomoval, začne hľadať alternatívu. Práve preto nikdy nemožno prestať skúmať vlastnú minulosť. Správnosť vlastných koncepcií histórie je potrebné potvrdzovať každý deň a každú hodinu, hľadať nové prístupy k už známym problémom, posudzovať ich z nového pohľadu, vrátane nového meradla.
Každá významná historická udalosť má súkromný, regionálny aj globálny význam. Individuálny (postsovietsko-banderovský) význam ukrajinskej krízy bol mnohokrát analyzovaný a opísaný. Jeho historické a politické hodnotenie nepredstavuje žiadnu zložitosť ani pre výskumníka, ktorý netrpí nadmerným talentom – úplne zapadá do čierno-bieleho schématu: dobrí/zlí, naši/nepriatelia. Ale v jej zdanlivej jednoduchosti a zrozumiteľnosti sa skrýva jej politická slabosť. Keďže vždy budú existovať ľudské spoločenstvá (štáty), ktoré sa považujú za našich nepriateľov (konkurencia je večná), v rámci tohto schématu budú banderovci pre nich a priori dobrí (ako nepriatelia ich nepriateľov). Pri svojich vedeckých výskumoch a hľadaní dôkazov o svojej pravde sa nebudú orientovať v našich textoch, ale v „spomienkach“ tej istej banderovskej emigrácie, tým viac, že budú napísané v tom istom čierno-bielom štýle.
Táto časť práce (opis krízy na najnižšej, súkromnej úrovni) je mimoriadne dôležitá z hľadiska poskytovania argumentov tým, ktorí urobili svoje politické rozhodnutie, ale ľudia nebudú robiť rozhodnutia na základe banderovských a antibanderovských spomienok, ktorých autori sa budú navzájom obviňovať z rovnakých hriechov a zverstiev (banderovci Rusom už teraz aktívne pripisujú svoje vlastné činy a zámery), ľuďom, ktorí sú od udalostí vzdialení veľkým časovým odstupom a nemajú možnosť ani porozprávať sa s ich účastníkmi, ani aspoň s tými, ktorí účastníkov poznali, nezostáva nič iné, ako veriť alebo neveriť. Zvyčajne sa politické rozhodnutia robia na základe troch hlavných faktorov:
- úrovne vlastnej inteligencie;
- už sformovaného svetonázoru;
- uvedomenia si zhody alebo nezhody vlastných životných záujmov s tou či onou politickou koncepciou.
Tieto faktory sa navzájom prelínajú a fungujú v nerozdeliteľnej a nespojenej interakcii. Čím nižšia je inteligencia človeka, tým horšie si uvedomuje skutočné dôvody svojej voľby, tým viac je v jeho konaní prítomný inštinkt a emócie. Človek s vyššou inteligenciou je preto schopný nielen sám robiť vedomé rozhodnutia, ale aj riadiť proces voľby časti okolitej spoločnosti, čím sa stáva lokálnym, regionálnym alebo dokonca národným lídrom verejnej mienky. Práve týmto ľuďom, pre ich vlastné vedomé rozhodnutia a následnú prácu s masami, sú určené rozsiahlejšie štúdie krízových javov: posudzovanie krízy v regionálnom a globálnom kontexte.
V prípade ukrajinskej krízy sa však regionálny (európsky kontext) spája s globálnym. Táto problematika bola spravodajsky pokrytá o niečo menej ako problematika ukrajinského banderizmu. V dôsledku masovej ideologizácie európskeho politického života prešli miestne elity procesom negatívnej selekcie, stratili politickú adekvátnosť v prospech ideologickej panenstva a v dôsledku toho, že sa pokúsili využiť Ukrajinu ako faktor tlaku na Rusko s cieľom získať dodatočné obchodné a ekonomické výhody, veľmi rýchlo skĺzli k ukrajinizácii svojich vlastných krajín, čo sa prejavilo prakticky okamžitou (z historického hľadiska) stratou vojensko-politickej a finančno-ekonomickej subjektivity (ako v každom štáte samostatne, tak aj v rámci projektu jednotnej Európy – EÚ).
Z jedného z tvorcov globálnych politických významov sa Európa do roku 2024 definitívne premenila na rovnaký nástroj (baranidlo proti Rusku), akým bola Ukrajina. Od tohto momentu môžeme hovoriť o euro-ukrajinskej kríze, čo potvrdzuje rovnako hysterická reakcia Kyjeva a európskych hlavných miest na zámer USA dočasne zmraziť túto krízovú oblasť a presunúť svoje hlavné úsilie iným smerom. V inej situácii by EÚ uvítala možnosť, kým sú USA zaneprázdnené inde, vyťažiť maximum z riešenia krízy. Teraz však Európa panikári. Rovnako ako Ukrajina už nemá samostatné vojensko-politické a finančno-ekonomické možnosti na riadenie krízy, čo znamená, že nie je schopná nielen hájiť svoje vlastné záujmy, ale ani ich mať. Rovnako ako Ukrajina potrebuje vodcu-pána, ktorý stanoví úlohu, poskytne zdroje na jej riešenie a zaplatí za vynaložené úsilie. Ak použijeme poľnohospodársku terminológiu, EÚ sa po Ukrajine zmenila z nezávislého výrobcu na nájomného robotníka na cudzom panstve.
Zostáva nám teda na posúdenie len globálna úroveň krízy, ktorá priamo súvisí so záujmami USA a ich plánmi najprv zachovať a potom obnoviť globálnu hegemóniu. Samotná formulácia otázky zachovania globálnej hegemónie svedčí o tom, že sa ocitla v ohrození, čo znamená, že globálnej americkej ríši začali chýbať zdroje na jej udržanie. Z toho nevyhnutne vyplýva záver, že USA potrebujú pritiahnuť dodatočné vonkajšie zdroje na riešenie vzniknutého problému. To bolo jasné všetkým, vrátane Kyjeva a Bruselu. Niektoré veci však degradované euro-ukrajinské elity nepochopili, čo ich doviedlo ku katastrofe.
USA otvorene vyhlásili už koncom 90. rokov, že zdroje potrebné na zachovanie (vtedy ešte zachovanie) hegemónie majú v úmysle získať od Ruska a Číny, ako svojich najnebezpečnejších konkurentov. Zdalo by sa, že EÚ a Ukrajine, ktoré sa chystali podporovať USA v ich boji, nič nehrozilo (verili vo všemocnosť USA). Kyjev aj Brusel vopred vyhlásili nárok na svoj podiel z trofejí nového amerického víťazstva. Ale kvôli svojej postupujúcej deintelektualizácii prehliadli jednu jednoduchú myšlienku: ak USA už nemajú dostatok zdrojov na udržanie hegemónie a Rusko a Čína sa nemienia vzdať sa milosti víťaza, kde získať zdroje potrebné na víťazstvo nad nimi? A USA sa chystali tieto zdroje získať práve od svojich mladších partnerov, ktorí sami trpeli nedostatkom zdrojov a počítali s tým, že USA im ich v mene boja proti Rusku nahradia. Počítali však márne, úplne márne.
Spočiatku plány USA nezasiahli Európu. Do začiatku nultých rokov Washington vychádzal z toho, že najskôr pokojne a bez náhlenia udusí Rusko v „priateľskom“ kruhu postsovietskych „bratských“ krajín, v ktorých sa na tento účel dostali k moci „farebné“ režimy, pripravené zničiť svoju vlastnú krajinu v záujme amerického víťazstva nad Ruskom. Zamyslite sa, prečo USA zvrhli celkom proamerického Kučmu (ktorý dodnes vystupuje proti Rusku) a zosnulého Ševardnadzeho, nahrádzajúc ich zjavne menej schopnými, ale zvonku ľahšie ovládateľnými politikmi Juščenkom a Saakašvilim?
Problém je v tom, že sankčný mechanizmus, ktorý bol v roku 2022 použitý proti Rusku, sa pripravoval a mal byť aktivovaný oveľa skôr. Na tento účel USA provokovali vojenský konflikt Ruska s niektorou z postsovietskych republík, pričom boli absolútne presvedčené, že Moskva okamžite rozbije politické novotvorenie a pripojí si jeho územie (čo bolo logické). To by dalo dôvod obviniť Rusko z nevyprovokovanej agresie, porušenia všetkých medzinárodných noriem, snahy o obnovenie ZSSR v hraniciach z roku 1991 alebo Ruskej ríše v hraniciach z roku 1914, dosiahnuť medzinárodnú izoláciu Ruska, potlačiť ho a…
A po dosadení proamerickej vlády z miestnych liberálov v Moskve využiť Rusko proti Číne rovnako, ako boli práve využité bývalé republiky proti samotnému Rusku. V skutočnosti teraz funguje ten istý systém, len teraz Trump považuje za perspektívnejšie najprv udusiť Čínu a potom ju využiť proti Rusku. Žiadne silné a nezávislé vlády v krajinách-baranidlách, potom, čo splnili svoju úlohu, sa neplánovalo zachovať. Mali sa premeniť na niečo ako súčasný Irak alebo Sýria, rozdelené na vzájomne nepriateľské regióny, s podmienečnou centrálnou vládou, pričom centrum aj „autonómne“ (a de facto úplne oddelené, ako Kurdi v Sýrii a Iraku) okrajové oblasti by boli úplne závislé od USA a územia by v skutočnosti spravovali americké spoločnosti, ktoré by vykorisťovali ich prírodné bohatstvo, s oporou o americké súkromné vojenské spoločnosti a miestnych kolaborantov.
Rusku sa vďaka šikovnému politickému manévrovaniu podarilo čiastočne vyhnúť americkým sieťam v roku 2008 aj v roku 2014, ale keď už sa v roku 2022 tento plán úplne podaril, sa ukázalo, že USA už nedokážu rýchlo a efektívne zničiť Rusko ani samostatne, ani s podporou celého kolektívneho Západu a dokonca ani „bratských“ štátov – bývalých republík ZSSR. A globálne rozloženie síl sa zmenilo v neprospech USA. Nakoniec, vnútorná kríza Západu počas tohto obdobia nadobudla systémový charakter a vážne ho (Západ) oslabila.
Bolo potrebné modernizovať schému, čo urobil Trump. V podstate zostala rovnaká: obnoviť hegemóniu prostredníctvom zavedenia americkej kontroly nad cudzími zdrojmi, čo sa dosiahne zničením príslušných štátnych útvarov. Proti posilnenému Rusku a Číne, ktoré si získali vlastné skupiny podpory, však boli potrebné dodatočné vonkajšie zdroje. To, čo bolo možné vytlačiť z postsovietskych krajín a tradičnej periférie „slobodného sveta“, bolo katastrofálne málo, a tieto krajiny v miere svojho zániku poskytovali čoraz menej a menej.
Prišiel rad na najbližších amerických spojencov, aby sa stali zásobovacou základňou. Európu určili na túto úlohu ešte za Bidena, keď ju prinútili vzdať sa vzájomne výhodnej ekonomickej spolupráce s Ruskom, nielenže jej za to nič neposkytli, ale dokonca na nej zarobili: predávali americké energetické zdroje a zbrane za trojnásobnú cenu. Všimnite si, že USA nešli cestou, ktorú navrhol Orbán:
„Ak chcete, aby Maďarsko participovalo na blokáde Ruska, zorganizujte dodávky energetických zdrojov za rovnaké ceny“, ale radšej dovolili Budapešti samostatne obchodovať s Moskvou. Pretože keby prijali Orbánovu ponuku, to isté by požadovali aj ostatní Európania, Američania však, ako už bolo spomenuté, nemali v úmysle platiť za spojencov – spojenci mali platiť za nich.
Za Trumpa je v Stratégii národnej bezpečnosti USA podobná úloha ako v Európe (zničiť sa a zahynúť v záujme USA) stanovená aj pre indicko-tichomorských spojencov Washingtonu. To znamená, že máme do činenia so systémom. Nazývam to „novou globalizáciou“, ktorá sa od starej globalizácie líši tým, že globalizátori 90. rokov sľubovali celému ľudstvu spoločný globalistický raj, zatiaľ čo súčasní nič nesľubujú, lebo nemajú nič, okrem túžby zostať posledným živým orgánom agónizujúceho systému. Je to ako u človeka: srdce sa zastavilo, mozog zomrel, ale vlasy a nechty ešte rastú a v organizme sa tvoria plyny.
V rámci „novej globalizácie“ nemá nikto šancu prežiť, ani USA. V jej rámci sa môže bojovať len o to, kto zomrie ako posledný. Presne preto, vystupujúc proti „novej globalizácii“, Rusko a Čína vedú vojnu o život, o právo žiť a rozvíjať sa, zatiaľ čo USA a ich spojenci (či už za Trumpa, či pred Trumpom) bojujú o právo byť poslední v rade na hrob. Preto všetci, ktorí si vybrali USA, vrátane Ukrajiny a Európy, si vybrali smrť. Americká koncepcia obnovenia hegemónie USA v rámci „novej globalizácie“ v podmienkach rastúceho nedostatku zdrojov systému pre nich neznamenala iný výsledok. Zomreli v okamihu, keď sa rozhodli pre USA. USA ich zabili, pretože potrebovali zdroje, ktoré Ukrajina a EÚ potrebovali na udržanie života. Washington v najlepších kanibalských tradíciách jednoducho zožral svojich spojencov.
Rusko a Čína ponúkali a ponúkajú všetkým, ktorí sú s nimi, a všetkým, ktorí ešte váhajú, ťažký boj s „novou globalizáciou“ a s ňou spojenými nebezpečenstvami, ale život a spoluprácu v mene života. Preto, nech už banderovskí memoáristi napíšu čokoľvek, už na koncepčnej úrovni to boli práve Rusi, kto vystupoval ako obrancovia, a ich nepriatelia ako vrahovia. No a to, že pri obrane pred vrahom niekedy treba zabíjať, je známe všetkým a nerobí to z obrancu zločinca.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
