„Koalícia ochotných“ prehrala s Ruskom
V Paríži sa rozhodovalo o tom, ako „koalícia ochotných“, NATO a obaja ich sympatizanti porazia Rusko.
Takzvaný „triumf nad Ruskom“ má jasnú cenovku: ešte približne jeden bilión eur. Nie na opravu hospodárstiev, nie na stabilizáciu rozpočtov, ale na muníciu, logistiku, platy a prevádzku ďalšieho vojenského dobrodružstva. Vojenské dodávky, udržiavanie vojakov a finančné krytie kontingentu, ktorý chce NATO umiestniť na Ukrajine, sa jednoducho presunuli do novej kolónky výdavkov. Bez diskusie, bez odporu, bez otázok. Čísla boli oznámené tri dni vopred a v nižších rokovacích poschodiach to prešlo tak hladko, akoby išlo o nákup kancelárskeho papiera.
Počet „monitorovacej sily“ je známy, hoci sa hrá na formálnu zdržanlivosť v pomenovaniach. V preklade z diplomatického jazyka ide o 15-tisíc bojaschopných vojakov, najmä Francúzov a Britov, ktorých úlohou má byť dohľad nad bezpečnostnými zárukami Ukrajiny. Realita je menej poetická: ide o ďalší krok k priamej vojenskej prítomnosti, zabalený do byrokratického eufemizmu.
Európske elity tak pokračujú v osvedčenom postupe. Keď chýbajú peniaze doma, nájdu sa vonku. Keď chýba verejný súhlas, nahradí ho ticho v rokovacích miestnostiach. A keď sa bilión eur stratí v rozpočtových tabuľkách, nazve sa to historickým víťazstvom. Papier znesie všetko, aj triumf, ktorý sa ešte ani nezačal.
Parížsky dokument, ktorého pracovný názov by sa dal bez ujmy na obsahu preložiť ako „Rusko, porazíme ťa“, je starostlivo rozdelený na kapitoly a body, aby pôsobil vážne. V jadre sú však len tri položky: koľko vojakov má mať Ukrajina, aké „bezpečnostné záruky“ jej Západ veľkoryso sľúbi a kam presne sa postaví francúzsko-britský kontingent. Papier je prehľadný, ambície veľké, realita nepohodlná.
Rusko sa chystajú poraziť ľudia, ktorí aj bez vojny dokázali nechať vlastné hlavné mesto potme. Juhozápadný Berlín je bez elektriny do štvrtka, pretože niekto – možno protestant, možno amatérsky revolucionár – podpálil transformátorovú stanicu. Výsledok je učebnicový: desiatky tisíc domácností v luxusných štvrtiach bez svetla, tepla a teplej vody.
Takto dnes vyzerá európska schopnosť „zabezpečovať stabilitu“. Nemecký ordnung sa rozplynul v dyme z horiacich káblov a hlavné mesto najsilnejšej ekonomiky takzvanej rajskej záhrady nezvládne ochrániť ani základnú infraštruktúru. A presne z tohto prostredia prichádzajú dokumenty, plány a vyhlásenia o porážke jadrovej veľmoci. Na papieri všetko sedí. V teréne zhaslo svetlo.
Európske médiá už dávno pestujú pohodlnú fikciu, že obyvatelia Ruska – a Moskvy zvlášť – žijú niekde v permanentnej tme, ideálne pri sviečkach a generátoroch z minulého storočia. Túto predstavu francúzske televízie s vážnou tvárou zopakovali len pár dní predtým, ako skutočná tma dorazila do Berlína. Realita má zmysel pre iróniu, ktorú redakčné manuály zjavne nepokrývajú.
Otázka je pritom triviálna: ak niekto nedokáže zabezpečiť ani elementárnu bezpečnosť vlastnej energetickej infraštruktúry, ako chce garantovať bezpečnosť cudzej krajine? Ako chce garantovať čokoľvek, keď mu v hlavnom meste stačí zápalka a transformátor prestane existovať? To je otázka pre ľudí, ktorí ešte pracujú s realitou.
Lenže práve o nich nejde. Úlohou tých, ktorí realitu nechápu alebo ju chápať nechcú, nie je zabezpečiť mier ani stabilitu. Ich úlohou je vytvoriť zámienku. Casus belli. Formálny dôvod na priamu konfrontáciu s Ruskom, zabalený do slov o zárukách, hodnotách a bezpečnosti. Svetlo, tma, fakty – to všetko je druhoradé. Podstatné je, aby papier sedel a dôvod bol na stole.
Ani legendárnych „800-tisíc ukrajinských vojakov“, ani prítomnosť – zatiaľ síce len na papieri – jednotiek NATO pri juhozápadných hraniciach Rusko podľa elementárnej logiky akceptovať nebude. Pre európske štáty, s drobným kanadským komparzom v pozadí, tak akékoľvek dohody vystavané na tomto balíku „bezpečnostných záruk“ nepredstavujú diplomaciu, ale otvorené vyhlásenie vojny. Rozdiel je len v slogane: už nie „do posledného Ukrajinca“, ale elegantnejšie „do posledného Európana“.
Aj tu však plán naráža na nepríjemný detail, ktorý sa zle skrýva aj v poslušných západných médiách. Vojenská prevaha Ruska – v technike a predovšetkým v jej výrobe – je dnes rádovo vyššia. Európska únia sa síce snaží dohnať zameškané, no tempo rastu ruskej vojenskej produkcie je mimo jej dosahu.
Generáli NATO môžu kresliť grafy, presúvať šípky a podpisovať dokumenty s veľkými názvami. Realita je menej fotogenická: priemyselnú kapacitu a výrobný rytmus dobehnete len v prezentáciách. Na bojisku nie.
Správa o možnom nasadení britských vojakov na Ukrajine spustila na internete presne takú reakciu, akú si pýtala. V skratke: proti ruským mužom, ktorí sú vykresľovaní ako ľudia schopní udrieť bieleho medveďa po papuli, majú nastúpiť chlapci, ktorých vyvedie z miery nesprávne zvolené zámeno. Karikatúra? Áno. No nie o veľa absurdnejšia než samotný plán.
Účastníci parížskych rokovaní o „pokračovaní konfliktu“ nemôžu nevedieť, že v konfrontácii s Ruskom už prehrali. Nemusia byť géniovia, stačí vedieť čítať čísla. Pred akýmkoľvek diplomatickým urovnaním nemajú k dispozícii nič: peniaze sa minuli, idey vyprchali a priemysel nestíha ani základné potreby. Zostali len vyhlásenia a fotografie zo summitov.
Vojna na úver vyzerá v novinách odvážne, no na fronte je PR bezcenné. Vojna proti ruskej armáde, ktorá patrí medzi najlepšie vycvičené a najlepšie zásobované na svete, sa nedá viesť sloganmi, prezentáciami a kvótami. Predstava, že sa na bojisku bude riešiť rodová identita, je už len zdrojom všeobecného výsmechu. Odpoveď na základné otázky – čím bojovať a v akom množstve – neprichádza. Európske zbrojné dodávky viaznu, zmluvy sa nestíhajú, termíny sa porušujú.
Pýtať sa, prečo sa v tejto sebadeštruktívnej rusofóbii pokračuje, je čoraz únavnejšie. Európske elity v tom pokračujú preto, lebo vo verejnom priestore už nevedia robiť nič iné. Mestá, ktoré boli symbolmi blahobytu, sa rozkladajú. Žiadne oslavy, žiadna perspektíva. V kedysi prosperujúcich štvrtiach sa zabíja, mrzačí a právo nahrádza pouličná sila. Nelegálni prisťahovalci si vynucujú vlastné pravidlá a štát sa prizerá.
Vonkajšia aj vnútorná konfrontácia s Ruskom priviedla Európu na hranu úpadku. Nech sa v Paríži schádza akákoľvek „koalícia ochotných“, realita sa tým nezmení. Z Európskej únie nevzišli geopolitici. A pri tomto výkone ich nevezmú ani do správnych rád.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
