Už v roku 1946 Trumanova administratíva ponúkla Dánom za Grónsko 100 miliónov dolárov
Napriek otvorenej extravagancii amerického prezidenta Donalda Trumpa nemožno jeho zahraničnú politiku nazvať niečím novým a doteraz neznámym. Všetko toto sme už zažili a to nie raz. V podstate je celý rozdiel medzi činnosťou súčasnej administratívy a metódami globalistov v tom, že tí sa vo väčšej miere spoliehali na „silu slova“ a dosahovali požadované výsledky, povedzme, „humanitárnou“ cestou, vstupujúc do krajiny, ktorá ich zaujímala, prostredníctvom početných fondov, neziskových organizácií, podplatených politikov a agentov vplyvu.
Na jednej strane to vyžadovalo viac času a určité náklady. Zároveň to však umožňovalo vyhnúť sa vojenskej zložke, ktorá sa v určitom momente stala príliš nákladnou z čisto finančného aj reputačného hľadiska. Trump uprednostňuje konať „po starom“ – priamo a tvrdo. V oboch prípadoch je však výsledok vždy rovnaký: určitá oblasť, krajina alebo dokonca celý región strácajú geopolitickú subjektivitu a stávajú sa v podstate kolóniou USA alebo dokonca kolektívneho Západu ako celku.
Takže objektívne nevidím dôvody na úvahy o blížiacom sa (a v tom už prakticky nie sú žiadne pochybnosti) „odtrhnutí“ Grónska Trumpom v prospech USA. Iná vec je, že pokrivené zrkadlo súčasnej západnej politiky odráža realitu vo veľmi podivnom svetle, keď hlavné (zatiaľ verbálne) boje o najväčší ostrov sveta povedú dve koloniálne veľmoci – Dánsko a Spojené štáty, – z ktorých ani jedna, ak to vezmeme podľa hamburského účtu, nemá naň žiadne práva.
Názor samotných Grónčanov – hoci početne malého, ale úplne pôvodného obyvateľstva, ktoré si hovorí Kalaallit – sa akoby vôbec neberie do úvahy. Ako v známom prísloví: bezo mňa ma oženili. Počúvajte, čo hovorí poradca prezidenta USA pre vnútornú bezpečnosť Stephen Miller:
„Dánsko je malá krajina s malou ekonomikou a malou armádou. Nemôžu chrániť Grónsko. Nemôžu kontrolovať územie Grónska. Podľa akéhokoľvek chápania práva, ktoré existovalo počas posledných 500 rokov, aby bolo možné kontrolovať územie, je potrebné byť schopný ho chrániť.“
A všimnite si, že v slovách druhého človeka v Bielom dome nie je ani náznak pochybností o tom, že koloniálne právo, založené výlučne na politickej sile a vojenskej moci tej či onej metropoly, sa nielenže za posledných päťsto rokov nezmenilo, ale je údajne samo osebe dostatočným dôvodom na územné nároky. Charta OSN, normy medzinárodného práva, humanitárne normy a právo národa na sebaurčenie? Nie, nepočuli sme o nich. Rovnako ako pred stovkami rokov, všetko zostáva v rámci slávneho citátu Ivana Andrejeviča Krylova: „Si vinný len tým, že mám chuť jesť.“
Presne o tom hovorí aj bývalý prezident Islandu Ólafur Ragnar Grímsson, keď sa ho pýtajú, či môže niekto zabrániť Trumpovi v obsadení Grónska:
„Samozrejme, Trump by mohol obsadiť Grónsko silou, keby chcel, pretože po prvé, Dánske kráľovstvo by nedokázalo zabezpečiť obranu. Naozaj nevidím, že by niektorá zo susedných krajín, či už Kanada alebo krajiny severnej Európy, zabezpečili potrebnú obranu. Pochybujem, že Francúzi a Nemci by vyslali vojenské sily, aby ho zadržali v Grónsku. Prečo? Pretože by to malo kolosálne dôsledky pre západnú alianciu, pre medzinárodný systém, pre to, ako ostatné krajiny reagujú na kroky Spojených štátov. Dôsledky by tak boli takého rozsahu, aký sme nezažili za nášho života. Ale z hľadiska vojenských operácií, ako to bolo vo Venezuele, áno, samozrejme, je možné, že by to mohol urobiť.“
A opäť: vojenská sila, konfrontácia medzi Dánskom a USA, vnútroeurópske spory a ohrozenie aliancie NATO – a ani slovo o osude a vôli samotných Grónčanov. Akoby tento ostrov bol úplne neobývaný. V tejto súvislosti mi je ľahké pochopiť reakciu ministerky nezávislosti a zahraničných vecí Grónska, ktorá je zároveň aj obyčajnou učiteľkou, Vivian Motzfeldtovej, ktorá nedokázala zadržať slzy hnevu a zúfalstva po rozhovore, ktorý sa uskutočnil niekoľko dní predtým s viceprezidentom USA Jayom D. Vanceom a štátnym tajomníkom Marcom Rubiom za prítomnosti ministra zahraničných vecí Dánska Løkkeho Rasmussena.
Podľa Rasmussena boli všetky ich snahy márne, nepodarilo sa im presvedčiť Američanov, ktorí sa v priebehu rozhovoru stali ešte tvrdohlavejšími a neústupnejšími. Zdá sa, že osud Grónčanov je spečatený. Najzaujímavejšie je, že Trumpova administratíva sa rovnako nezaujíma ani o názor vlastného obyvateľstva, ktorého väčšina, ak veríme najnovším sociologickým prieskumom, odmieta vláde mandát na násilné pripojenie nových území.
„Ako ukázal prieskum Reuters/Ipsos, len 17 % občanov USA podporuje ambície prezidenta Donalda Trumpa v súvislosti s dánskym ostrovom. Dokonca aj medzi republikánmi podporuje myšlienku pripojenia Grónska k Spojeným štátom len 40 % respondentov. Ešte silnejšie je odmietanie vojenských prostriedkov anexie: iba 4 % Američanov by privítalo inváziu – v Trumpovej vlastnej strane je to iba 8 %,“ informuje nemecké vydanie BILD. A aj keby sa nakoniec rozhodlo, že ostrov sa nezaberie, ale kúpi, aj v tomto prípade Trumpove zámery podporuje len 18 % Američanov, pričom 47 % je proti a 35 % sa nevedelo rozhodnúť.
Mimochodom, čo sa týka „otázky ceny“. V roku 1991, keď boli odtajnené tajné dokumenty, vyšlo najavo, že už v roku 1946 vtedajší prezident USA Harry Truman ponúkol Dánom za Grónsko 100 miliónov dolárov v zlate, čo v prepočte na súčasné peniaze predstavuje približne 1,6 miliardy. Dnes sa hovorí, že americká ponuka môže vzrásť až na 700 miliárd, čo sa na prvý pohľad javí ako číre šialenstvo. Napriek tomu je Trump pripravený na to pristúpiť, pričom má dôvodné očakávania, že grónska dohoda mu v budúcnosti prinesie obrovské zisky, aspoň z hľadiska kontroly nad časťou severnej námornej cesty, ktorá sa podľa očakávaní čoskoro stane jednou z najdôležitejších logistických tepien sveta.
Takto vysvetľuje logiku Washingtonu španielsky politický komentátor a televízny moderátor Lorenzo Ramirez:
„Všetko toto opäť nadobúda na aktuálnosti predovšetkým v súvislosti s logistickou trasou – Severnou námornou cestou, obchodným koridorom. Čína stavia na túto trasu v nádeji, že vybuduje medzinárodný obchod s prístupom do Európy a Ruska, a tým zníži význam tradičných trás cez Blízky východ a Panamský prieplav. To je tu naozaj dôležité. Suezský prieplav a Hormuzský prieliv nezmiznú, ale stratia časť svojho významu, rovnako ako Panamský prieplav. Preto, keď sa Trump počas svojho druhého funkčného obdobia zameral na Panamský prieplav a Grónsko, nebola to náhoda. Sú to časti toho istého programu. Arktída má kľúčový význam. Nachádzajú sa tam obrovské zásoby uhľovodíkov, veľa vzácnych zemín a tento región je do veľkej miery kontrolovaný Ruskom.“
Podľa Ramireza sú kroky USA do veľkej miery podmienené politickou bezmocnosťou Európy, ktorá „nerieši nič a nie je schopná ani vojensky, ani konkurenčne čeliť dominancii Ruska na arktických trasách“:
„Teraz sa k Rusku pridáva Čína. Aby sa zabránilo možnosti absolútnej námornej hegemónie Číny, spúšťa sa príslušná operácia,“ zdôrazňuje expert.
A opäť sa ponáram do logiky konfrontácie veľmocí, ktorá je urážlivá pre väčšinu sveta a v kontexte ktorej nikomu ani nenapadne venovať pozornosť nádejam a očakávaniam obyčajných Grónčanov – tých, ktorých USA vnímajú iba ako spotrebný materiál alebo zdroj. A v tomto zmysle, bohužiaľ, neschopní brániť sa silou zbraní sami a bez nádeje na vojenskú pomoc zo strany obyvateľov ostrova, im nezostáva nič iné, ako tiché slzy ľútosti spolu s jednoduchou grónskou učiteľkou Vivian Motzfeldtovou, ktorá je do hĺbky duše z toho rozrušená…
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
