VOJENSKÁ REFORMA – ZÁMERY A REALITY siedma časť
Slovensko, 22. marec 2020 ( AM ) – Potvrdením najvyšších hodností, popísaným v predchádzajúcej časti, je problém riešený len čiastočne, pretože otázkou zostáva názov všetkých hodností. V slovenských podmienkach sa konzervatívne kruhy zatiaľ úspešne ubránili presadeniu ktoréhokoľvek západného hodnostného modelu. Zmena hodnostného systému nie je samoúčelová a už vonkoncom nemôže byť zdôvodňovaná požiadavkou interoperability s NATO. Dôvody sú pragmatické.
Napríklad, pri minimalizovanom počte prvolíniových taktických bojových formácií brigádnej úrovne možno ľahšie zdôvodniť hodnosť (taktického) brigádneho generála pre veliteľa takejto formácie, ale ťažko obhájiteľnou sa stane hodnosť generálmajora pre túto funkčnú úroveň. Treba si tiež uvedomiť, že existujúci hodnostný model harmonizoval so štruktúrou a poslaním pôvodnej sovietskej armády a Varšavskej zmluvy, ale pre väčšinu nástupníckych štátov sa stal anachronizmom.
Zavádzanie švajčiarsko-rakúskeho hodnostného modelu (brigádny, divízny a zborový generál) má v sebe vážne pragmatické trhliny. Preto sa najoptimálnejším ukazuje západoeurópsky model v jednom jeho variante (brigádny generál, generálmajor, generálporučík, a v prípade potreby vojnová hodnosť “generál”) (pozn.: tento model bol o dva roky v rámci reformy uplatnený). Transformácia zo súčasného modelu na nový model si vyžaduje len opatrenia legislatívneho a administratívneho charakteru.
MIESTO POZEMNÝCH SÍL
Reality pozemných síl
Reforma naznačuje (Pozn. hovoríme o roku 2000) smery rozvoja obidvoch hlavných druhov síl, ale bez strategickej vízie a bez strategických dokumentov, časť ktorých nie je v kompetencii rezortu obrany, je prakticky vylúčené, aby poslanie, úlohy a charakter ozbrojených síl a druhov síl zodpovedali tak reálnym možnostiam, ako aj potrebám obranyschopnosti. Veľkosť a členenie pozemných vojsk po osamostatnení Slovenska vyplývali z charakteru autorov operačných plánov obrany štátu, postavených na nerealistickej celokruhovej obrane a vyplývajúcich zo zakorenených návykov plánovania použitia vojsk.
V danej situácii nie je prekvapujúci stav, v ktorom narastala disproporcia medzi možnosťami štátu a požiadavkami na konkrétny systém jeho obrany, pričom podľa niektorých odhadov požiadavky na opravy techniky dosahovali niekoľkonásobok celoročného rozpočtu na obranu. Pôvodná sovietska doktrína, postavená na vojnách obrnených operačných zoskupení, bola nerealistická už od vzniku slovenskej samostatnosti. Kvantitatívne ukazovatele obrnenej a ťažkej techniky sa približovali veľmociam a transformujúca sa ekonomika ich nemohla zabezpečiť.
Ani plány reformy neprinášajú zásadný zlom v situácii. Napriek rozhodnutiu o vyradení niektorých druhov obrnenej techniky z výzbroje, medzi nimi zastaraných tankov T-55, zostávajúce počty stále vysoko prevyšujú potreby a možnosti štátu. Váhavosť v zásadnej zmene charakteru pozemných vojsk stále odráža zakorenenú úroveň vojenského myslenia tvorcov reformných operačných plánov. Korene chýbajúceho realizmu sa dajú vystopovať už v začiatkoch.
Genéza vývoja pozemných síl
Na rozdiel od vzdušných síl, na území Slovenska sa už v rámci federácie nachádzalo regionálne veliteľstvo vojenského okruhu, ktoré malo vo svojej podriadenosti niekoľko zväzkov a útvarov tylového charakteru, vrátane dvoch rámcových divízií. V rámci redislokačných a delimitačných opatrení boli tieto zväzky v prvom období po osamostatnení Slovenska posilnené a vytvorili sa ďalšie rámcové prvky operačnej zostavy. Počas reorganizácie v roku 1994 sa nové štruktúry prispôsobili tradičným teóriám a často osobným záujmom ich tvorcov, čím vznikli dve teritoriálne operačné veliteľstvá armádnych zborov. Tieto sa vytvorili na pôde pôvodných dvoch divízií. V operačnej zostave týchto veliteľstiev pôsobili po 3 mechanizované alebo obrnené brigády, vytvorené z pôvodných plukov a prvky zborového kompletu, vrátane delostreleckej brigády.
Popri tom sa vytvoril mobilizovaný 4. armádny zbor (Pozn.: tento mal byť odozvou na požiadavky vytvorenia domobrany, čo bolo absolútnym nepochopením filozofie domobrany). Zavedením takejto domobrany bola zostava pozemných vojsk doplnená o ďalšie prvky, ktoré spolu mali vytvoriť hodnotu operačnej zostavy, schopnej podľa operačných noriem pokryť najohrozenejší smer prakticky v celej dĺžke. Centrálne orgány okrem toho disponovali pomerne mohutnou zostavou centrálneho kompletu, medzi nimi raketovým delostreleckým útvarom, plukom špeciálneho určenia, spojovacími, ženijnými, zdravotníckymi, logistickými, chemickými a ďalšími útvarmi a zariadeniami. V rámci transformačných opatrení k nim pribudol prápor rýchleho nasadenia, ktorého poslaním sa mali stať hlavne operácie OSN.
Polovičatosť reformných opatrení
Prvotné analýzy stavu a situácie armády, vykonávané prevažne odborníkmi z pozemných vojsk ukázali, že tak mobilizačné plány ako aj plány opráv techniky sú postavené na vode. V rámci vytvárania zložkových veliteľstiev si pozemné vojsko postavilo relatívne výrazne reformovanú operačnú zostavu, na druhej strane sa ukázala dvojkoľajnosť velenia prvkom pozemných vojsk a tým aj dvojkoľajnosť plánovacieho procesu. Formovanie prvkov reformovaného generálneho štábu a zachovanie veľkého množstva taktických formácií v centrálnej podriadenosti indikuje zachovávanie ducha pôvodného Východného vojenského okruhu a ducha pozemných vojsk v novom generálnom štábe, ktorému naďalej chýba spoločný súčinnostný charakter.
Navrhovaná 9-mesačná dĺžka vojenskej prezenčnej služby (Pozn.: na začiatku tisícročia) tiež odrážala požiadavky pozemných síl a ich neochotu vytvoriť alternatívne modely a neschopnosť dotiahnuť reformné opatrenia do takého stavu, ktorého výsledkom by bola zásadne nová kvalita ozbrojených síl. Vytváranie v zásade symetrických štruktúr veliteľstva pozemných síl so vzdušnými silami umožňuje analýzu týchto štruktúr v časti týkajúcej sa vzdušných síl. V zásade je možné pozorovať, že zloženie Štábu operačného plánovania (G-3) pri veliteľstve pozemných síl predstavuje neúspešný pokus o vytvorenie interoperabilnej štruktúry s NATO pri zachovaní prvkov riadenia a vnútorného členenia podľa modelov Varšavskej zmluvy. Chýba tiež odvaha zásadne zmeniť systém mobilizačného doplňovania rámcovaných prvkov operačnej zostavy.
Samostatným vážnym problémom je tradičné vnútorné členenie a silná osobná viazanosť na druhy vojsk, čo prispieva do vnútorného izolacionizmu vojenských špecializácií v rámci pozemných síl. Bez zásadného prehodnotenia a prekonania javov, ktoré sú označované ako “duch armády” a “vojenská kultúra” nie je možné pokročiť ani v reforme pozemných síl, ani v reforme vzdušných síl.
Organizačné odporúčania operačnej zostavy pozemných síl
Filozofia tvorby organizačnej štruktúry operačného veliteľstva vzdušných síl je vysvetlená v nasledujúcej časti do takej hĺbky, ktorá umožňuje vynechať túto pasáž v pojednaní o pozemných silách a sústrediť sa na konkrétnu operačnú zostavu. Táto by mala vychádzať z konkrétneho určenia a pre účely tejto štúdie možno predpokladať určenie, vychádzajúce z koncepcie reformy. Z koncepcie, ktorá síce charakterizuje úlohy veľmi detailne podľa kritérií z čias Varšavskej zmluvy, ale na druhej strane určenie je definované veľmi vágne, je možné odvodiť oblasti pôsobnosti pozemných síl takto:
-
Udržiavanie obmedzených operačných schopností pozemných síl na riešenie lokálnych konfliktov menšieho rozsahu. V rámci tejto oblasti pôsobenia je nevyhnutné udržiavanie časti obrnených taktických zoskupení.
-
Pripravenosť podieľať sa primeranými silami na mierotvorných operáciách. Možno predpokladať, že podiel Slovenska v jednom čase nepresiahne veľkosť dvoch viacúčelových taktických zoskupení v sile práporu a na tento účel je potrebné udržiavanie dvoch “pohotovostných” brigád. Do tohto typu úloh možno zaradiť aj sily vyčlenené pod spoločné velenie v prípade akceptácie Slovenska prijatia do NATO.
-
Podiel na humanitárnych operáciách pri riešení prírodných a priemyselných katastrof buď doma, alebo v zahraničí.
-
Zabezpečenie mobilizačnej pripravenosti hlavných obranných síl pre prípad eskalácie napätia do rozsiahlejšieho regionálneho konfliktu po dlhšom období príprav.
Základným otáznikom zostáva typ ozbrojených síl, veľkosť stálej zostavy, veľkosť mobilizovanej zostavy a spôsob prípravy vojsk. Z hľadiska kritérií pre ustanovenie možno použiť v zásade dve metódy: prvou je stanovenie síl na základe požadovaných operačných spôsobilostí, druhou je stanovenie síl podľa disponibilných zdrojov. Kombináciou obidvoch metód možno definovať určité predpoklady pre tvorbu operačnej zostavy pozemných síl:
-
Stále sily by mali umožňovať pokrytie celým spektrom operačných možností tak, aby z dôvodu rozvinutia v prípade potreby nezanikli určité kritické operačné spôsobilosti.
-
Treba vytvoriť rozumný a realisticky zdôvodnený systém doplňovania rámcových prvkov stálej operačnej zostavy na základe individuálnych, platených, dobrovoľníckych a pravidelne cvičených záloh (Pozn.: išlo o to, čo moderné profesionalizované armády poznajú pod pojmom aktívne resp. individuálne zálohy). Inými slovami, stále vojsko by malo disponovať iba silami rýchlej a okamžitej reakcie, s dopĺňaním na dobrovoľníckom základe, čo predstavuje model podobný Národnej garde štátov USA. Domobrana by na druhej strane mala niesť zodpovednosť za vytvárané hlavné obranné sily (Pozn.: v tom poňatí išlo o to, čo modrné profesionalizované armády poznajú pod pojmom pasívne zálohy, čiastočne doplnené o tzv. všeobecné zálohy. V tom čase bol pojem „civilné zbory“ na nevojenské ohrozenia ešte len predmetom diskusie zopár z nás, absolventov strategických škôl v zahraničí a súvisel s možnosťou profesionalizácie, ktorej ani sám autor nebol na začiatku roka 2000 silne naklonený z mnohých dôvodov, ibaže ekonomické prepočty a strategické analýzy inú možnosť nedávali).
-
V záujme zabezpečenia pružnej reakcie na nevyspytateľné typy ohrození sa vyžaduje flexibilný a modulárny systém vytvárania účelových taktických zoskupení.
-
Stále vojská a domobranecké zoskupenia treba v zásade pripravovať odlišným spôsobom. Tento systém predpokladá plnú profesionalizáciu stálych vojsk a zmenený spôsob motivovania regrútov pre dočasnú profesionálnu službu.
-
Určujúcim kritériom pre veľkosť stálej operačnej zostave je disponibilnosť zdrojov na primeraný výcvik, na zabezpečenie požadovaného počtu bojaschopnej techniky, ako aj na nevyhnutné modernizačné opatrenia.
-
Veľkosť stálych prvkov bojovej podpory a logistického zabezpečenia musí umožňovať zabezpečenie požadovaných úloh pre bojové prvky stálej operačnej zostavy.
-
Z hľadiska mierových organizačných štruktúr jednotiek práporného typu by sa mala uprednostňovať typová jednotnosť, na druhej strane z hľadiska výcviku by sa mal presadzovať výcvik v zmiešaných jednotkách a formáciách v súčinnosti so vzdušnými silami. Separátne veliteľsko-štábne cvičenia pozemných a vzdušných síl by mali byť úplne vylúčené.
-
Z hľadiska redukcie počtu ťažkej techniky v inventári ozbrojených síl je potrebný zásadný psychologický prelom a odvaha na ďalšiu redukciu. Štát veľkosti Slovenska nemusí mať v inventári viac ako 120 tankov, počet ostatnej obrnenej techniky môže byť zredukovaný pod 200 kusov a počet delostreleckých systémov väčšieho kalibru môže byť zredukovaný na počet tankov a nižší.
-
Domobranecké jednotky a formácie môžu byť vyzbrojené ľahkými protitankovými a protilietadlovými prostriedkami, ktoré umožnia primeranú vycvičenosť aj v podmienkach výrazne skrátenej dĺžky vojenskej prezenčnej služby. Mobilizačné jadrá pre štáby mobilizovaných práporov a brigád by mali pozostávať z profesionálnych vojakov a rozhodujúce ďalšie funkcie až po veliteľov čiat, by mali byť obsadzované individuálnymi dobrovoľnými zálohami.
Identifikácia možnej stálej zostavy pozemných síl v rozsahu dvoch brigád, vyplývajúca z reformy, je v zásade správna. Ostatné opatrenia už nie celkom rezonujú s požiadavkami definovanými vyššie. Odborná mienka v Armáde SR ešte nie je pripravená na vytváranie určitých formácií, ktorých charakter by umožňoval väčšiu flexibilitu a modulárnosť a v navrhovanej zostave pozemných síl je naďalej pomer bojových a zabezpečovacích prvkov v neprospech prvých. Dôvodom je nerealisticky stanovená dĺžka vojenskej prezenčnej služby na 9 mesiacov najmä zo sociálnych dôvodov. Z odborného hľadiska je pritom zrejmé, že za 9 mesiacov armáda nevyškolí vojaka na základné funkcie tak, aby získal dostatočné návyky.
Potom je namieste pouvažovať o výraznejšom skrátení vojenskej prezenčnej služby tak, aby tento čas umožnil výcvik pre úlohy v domobraneckých jednotkách na ochranu tylových objektov. Zabezpečenie dostatočného množstva vycvičených vojakov pre obrnené a mechanizované jednotky, aj pre použiteľné ľahké jednotky si vyžiada profesionálny základ v dlhodobejšej forme prípravy vojakov aj poddôstojníkov.
V prípade skrátenia povinnej prezenčnej služby na minimálnu mieru by sa výcvik domobraneckých jednotiek mohol sústrediť do vybratých výcvikových zariadení a veľkosť mierovej domobraneckej formácie môže byť minimalizovaná. V prípade redukcie počtov ťažkej výzbroje môže byť minimalizovaný aj počet mobilizačných základní a úložísk techniky.
Veľkosť vytváraných zoskupení by v žiadnom prípade nemala byť určovaná plánovanou generálskou hodnosťou ich budúcich veliteľov, ale požiadavkami obrany na základe premyslených a realistických analýz. Z dôvodu vytvorenia nového ducha armády by bolo vhodné prehodnotenie názvov určitých prvkov, s prihliadnutím na tradície slovenského územia.
Napríklad prápor v sovietskom systéme predstavuje taktickú jednotku, v západnom poňatí ide o útvar s názvami, ktoré majú aj na Slovensku hlboko zažitú tradíciu. Batalión pechotných zložiek, alebo regiment tankových jednotiek (pozn.: aj regiment v anglosaskom systéme má inú štruktúru a filozofiu ako pluk vo francúzskom a sovietskom systéme), vytváraný tankovými eskadrami (Pozn.: eskadry kavalérie) namiesto rôt (Pozn.: volaných pre pešiakov stotinami), všetky takéto zdanlivo bezvýznamné opatrenia by mohli napomôcť vytváraniu nového ducha a odstráneniu tradičných väzieb.
Pozn.: Ide o takmer doslovné znenie pôvodnej štúdie zo začiatku roka 2000, s malými poznámkami autora. Aj keď autor bol absolventom akadémie pozemných síl na operačnej úrovni (Army Command and Staff Course, v škole „Staff College“, Camberley) s rešpektom k vojskovej príslušnosti pri svojich analýzach nezachádzal do taktických podrobností.
Pokračovanie v ďalšej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., v čase vytvorenia štúdie bol autor náčelníkom Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja na veliteľstve Vzdušných síl, pred absolvovaním Kráľovskej akadémie obranných štúdií bol náčelníkom Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO.
