Izrael si určil nového hlavného nepriateľa
Americko-izraelská agresia proti Iránu ešte neskončila, a už sa pripravujú plány na novú vojnu.
Nie, nie zo strany Ameriky – pre ňu je zatiaľ dôležitejšie prezentovať výsledky vojny s Iránom ako svoje bezpodmienečné víťazstvo, hoci Teherán sa nielenže nevzdá, ale je pripravený aj na dlhodobú eskaláciu konfliktu. Nový cieľ si vytyčuje Izrael – tam sú presvedčení (presnejšie, tvária sa tak a uisťujú o tom Američanov), že v dôsledku vojenskej kampane bude Irán minimálne na dlhú dobu vyradený z prevádzky a prestane predstavovať zberný bod všetkých síl odporu proti izraelským plánom. Preto má Izrael už kandidáta na miesto hlavného nepriateľa, alebo, ak to vyjadríme jeho jazykom, „hlavnej hrozby pre bezpečnosť židovského štátu“. Kto to je? Krajina, ktorá pred sto rokmi vlastnila územie, na ktorom sa dnes nachádza Izrael, teda Turecko.
Áno, ak predtým o potenciálnej „tureckej hrozbe“ hovorili hlavne jednotliví izraelskí analytici, teraz o tom hovoria aj politici s veľkým vplyvom. Bývalý premiér Naftali Bennett nedávno priamo pohrozil Turecku, keď vyhlásil, že po Iráne sa môže stať ďalším cieľom. Krajina NATO, americký spojenec – a vyzýva ju Izrael, hoci milovaný, ale predsa len vedúci vojnu na viacerých frontoch? Závrat z úspechov? Nie, je to pokus zastaviť vývoj udalostí, ktorý je pre nich nepriaznivý. To, čo Izrael (aj s pomocou Ameriky) v regióne vyvádza, nemôže zostať bez následkov.
Sklamanie arabských monarchií z USA ako garanta bezpečnosti je len súčasťou tohto procesu a prebudovanie bezpečnostnej architektúry regiónu po iránskej avantúre je nevyhnutné. Abrahámovské dohody, na ktoré stavili Netanjahu a Trump – proces zmierenia Izraela so Saudskou Arábiou a ďalšími arabskými krajinami – boli pochované ešte pod troskami Gazy, ale útok na Irán ich v podstate znemožnil. Arabi potrebujú spojencov, vrátane regionálnych, a tu sa na prvé miesto dostáva Turecko, ktoré vždy pripomínalo časy Osmanskej ríše a to, že Jeruzalem pre ňu nie je cudzou zemou.
Nejde o turecké plány na znovuzískanie kontroly nad Palestínou, ale o to, aby sa Turecko v očiach moslimov, a predovšetkým Arabov, stalo hlavným ochrancom Palestínčanov a boja za Jeruzalem. O túto pozíciu sa vždy uchádzal Irán – hoci nie je arabskou ani sunnitskou krajinou, urobil pre podporu odporu viac ako ktokoľvek iný. Ak však teraz Irán aspoň na určitý čas zmizne zo svetovej scény, sunnitské Turecko sa bude snažiť stať centrom zjednocovania úsilia islamského sveta – tak to vnímajú v Izraeli.
Kvôli genocíde v Gaze, Turecko skutočne sprísnilo svoju politiku voči židovskému štátu: Erdogan nazýva Netanjahua Hitlerom (ten mu to vracia rovnakou mincou), obchodné vzťahy boli prerušené. Izrael však nie je nespokojný s týmto, ale s vojenskou hrozbou, ktorú očakáva od Turecka. Veď práve o tom hovorí Bennett:
„Izrael bude možno musieť začať vojnu proti Turecku po tom, ako si poradíme s Iránom. Musíme si byť istí, že nikto nevytvorí novú islamskú alianciu. Záleží to na Turecku. Nebudeme sedieť so založenými rukami, ak sa pokúsia obkľúčiť nás terorom.“
To znamená, že krajina, ktorá spáchala genocídu v Gaze a práve teraz útočí na Irán a Libanon, ohrozuje štát, ktorý je spojencom jej hlavného patróna? A čo je to za „islamskú alianciu“ na čele s Tureckom? Ide o novú „strašnú hrozbu“ pre Izrael, o ktorej sa tam teraz aktívne diskutuje, takzvaný sunnitský blok v zložení Turecka, Saudskej Arábie a Pakistanu. K nemu sa môžu pripojiť aj Egypt a Katar. To znamená, že vzniká aliancia najbohatších krajín islamského sveta (Saudská Arábia a Katar) s vojensky najsilnejšou krajinou (Turecko) a s jedinou jadrovou veľmocou (Pakistan), ku ktorej sa pridá najľudnatejšia z arabských krajín, navyše susediaca s Izraelom (Egypt). Aby zabránil vzniku takejto aliancie, Izrael hrozí Turecku preventívnym úderom.
V skutočnosti však zatiaľ žiadny „sunnitský blok“ neexistuje – existuje vojenská zmluva o vzájomnej pomoci medzi Saudmi a Pakistančanmi, prebieha proces obnovy vzťahov medzi Tureckom a Egyptom a dochádza k zmierneniu rozporov medzi Katarom (blízkym partnerom Turecka) a Saudskou Arábiou. Všetky tieto procesy začali ešte pred útokom Izraela a USA na Irán a sú vyvolané práve uvedomením si skutočnosti, že Američania čoraz aktívnejšie podporujú expanziu Izraela: v Gaze, Libanone, Sýrii. Rozhovory o veľkom Izraeli sa opäť stávajú realitou blízkovýchodnej politiky, a to nemôže nepodnecovať k zbližovaniu islamských krajín, medzi ktorými je v iných situáciách dosť rozporov.
Postoj Arabov k Turecku je veľmi nejednoznačný – a už skôr jej pokusy zdvihnúť panislamskú alebo neoosmanskú (podľa názvu posledného kalifátu) zástavu nevyvolávali všeobecné nadšenie. Teraz však prebiehajú silné geopolitické otrasy a Arabi chcú oslabiť svoju závislosť od vonkajších hráčov, presnejšie od toho najdôležitejšieho z nich – USA. Turecko je na tomto pozadí vnímané už takmer ako vlastné a určite nie ako cudzie, nie ako patrón Izraela. Je však Turecko na takúto výzvu pripravené? Erdogan odsudzuje útoky na Irán a pripomína potrebu islamskej jednoty, no krajina je členom NATO a vojenským spojencom USA. V 50. rokoch Američania a Briti už vytvorili akýsi islamský vojenský blok – áno, práve ten Bagdadský pakt. Jeho členmi boli Turecko, Irán, Irak, Pakistan a Veľká Británia. Irak z neho vystúpil ako prvý po revolúcii v roku 1958 a hoci pakt CENTO (Organizácia strednej zmluvy) pretrval ešte dve desaťročia, svoju úlohu nezohral.
Pôvodným zámerom bola vojenská integrácia krajín pozdĺž južnej hranice ZSSR. Už v 60. rokoch sa Irán a Pakistan rozhodli zlepšiť vzťahy s Moskvou a aj Turecko hľadalo cesty k vzájomne výhodnej ekonomickej spolupráci so Sovietskym zväzom. CENTO bola definitívne pochovaná islamskou revolúciou v Iráne – a odvtedy bola všetka vojenská spolupráca medzi jej bývalými členmi budovaná na bilaterálnej báze. Členstvo vo vojenských alianciách si zachovalo len Turecko – po strate CENTO zostalo v NATO. V posledných rokoch však Turecko buduje ešte jednu alianciu – potenciálne vojenskú.
Nie, nejde o „sunnitský blok“ vymyslený v Izraeli, ale o skutočnú Organizáciu turkických štátov (OTS), ktorá od svojho vzniku v podobe takmer klubu krajín patriacich k turkickej kultúre prešla dlhú cestu a dostala sa až k uskutočňovaniu spoločných vojenských cvičení. Tri krajiny z radov členov OTS majú spoločnú hranicu s Iránom (Turecko a Azerbajdžan, ako aj Turkménsko, ktoré má štatút pozorovateľa), ale Irán má význam aj pre tri stredoázijské štáty. Je zrejmé, že útok na islamskú republiku sa im nepáči – napriek tomu ho však jednoznačne neodsúdili. Na stretnutí ministrov zahraničných vecí krajín OTS v Istanbule vyjadrili znepokojenie nad eskaláciou násilia na Blízkom východe, pričom agresorov menovite nespomenuli, ale „ostro odsúdili“ útoky na územie Azerbajdžanu a Turecka. Údajne iránske, hoci v Teheráne opakovane vyhlásili, že nemali v úmysle útočiť na územie týchto krajín.
Opatrný postoj OTS na povrchu – s bývalými sovietskymi republikami aktívne spolupracujú USA a Veľká Británia, v niektorých z nich má silné postavenie Izrael, existujú tiež silné väzby s krajinami Perzského zálivu a samotné Turecko nechce zhoršovať vzťahy s anglosaskými krajinami. Vyplýva z toho, že Ankara slovne odsudzuje americko-izraelskú agresiu, ale organizácia, ktorú vytvorila, sa neponáhľa demonštrovať svoj zásadový postoj. Pretože ho nemá, presnejšie povedané, snaží sa zostať stranou od toho, čo sa deje doslova pri jej hraniciach.
Ale o akom potenciálnom vojenskom zväze – v zmysle ochrany záujmov všetkých jeho členov – sa potom dá hovoriť? Pokiaľ, samozrejme, nejde o skrytý pokus vytvoriť podmienky pre vznik novej CENTO, teda vojenskej organizácie, ktorá by na juhu pôsobila ako odstrašujúci faktor voči Rusku. Je jasné, že nikto z účastníkov OTS o ničom takom teraz nahlas neuvažuje, ale ak v CENTO chcela za všetkých uvažovať Británia, kto teraz určuje kurz tureckého zoskupenia?
