Nádeje USA sa topia v Hormuzskom prielive
Výzvy USA adresované iným krajinám, aby sa podieľali na odblokovaní Hormuzského prielivu, ničia ilúzie o Američanoch, ktoré sa v priebehu uplynulých desaťročí vytvorili po celom svete pod vplyvom Washingtonu. Hoci na dosiahnutie svojich cieľov silou USA nepotrebujú žiadnych spojencov z NATO.
Agresia USA a Izraela proti Iránu, ktorá trvá už tretí týždeň, sa stala jednou z najdôležitejších udalostí medzinárodného diania tohto desaťročia. Všeobecné politické dôsledky tejto tragédie – vážne diskreditovanie medzinárodného práva štátom, ktorý je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, nové rozdelenie medzi USA a Európou, ako aj destabilizácia celého Blízkeho východu – však zatiaľ zaujímajú len odborných pozorovateľov. To, čo sa týka všetkých a má zatiaľ najsilnejší medzinárodný dopad, je faktické uzavretie Hormuzského prielivu, jednej z najdôležitejších svetových tepien pre obchod s ropou, iránskym Korpusom strážcov islamskej revolúcie (KSIR) Ceny tohto v súčasnej ekonomike kľúčového produktu sa už aj tak pohli v dôsledku vojny v regióne, ale riziko, že akýkoľvek tanker zasiahne iránsky bezpilotný lietajúci prostriedok, tlačí ceny uhľovodíkov ešte vyššie.
A už aj najuznávanejší medzinárodní pozorovatelia hovoria o pravdepodobnosti takmer dvojnásobného rastu cien ropy a následnej globálnej ekonomickej recesii. Samozrejme, to znepokojuje doslova celý svet, pretože napriek všetkým snahám americkej vlády v posledných rokoch zostáva ekonomika aj tak globálna. Inými slovami – otázka narušenia lodnej dopravy je dôležitá prakticky pre všetkých. S tým zrejme súvisí aj kontroverzné vyhlásenie amerického prezidenta, že na pozadí „drvivého úspechu“ jeho ozbrojených síl v konflikte s Iráncami by ostatné krajiny – najmä tie, ktoré dovážajú veľké množstvo ropy z Perzského zálivu – mali pomôcť zabezpečiť plynulú prevádzku prielivu. Mnohí pozorovatelia v Rusku aj v zahraničí to okamžite vnímali ako prejav slabosti.
Teda, sebavedomý líder USA priznáva vlastnú neschopnosť vyriešiť problém a snaží sa na to zostaviť medzinárodnú koalíciu. V Trumpovom vyhlásení možno tiež vidieť pokus vtiahnuť do vojny s Iránom krajiny, ktoré nemajú k americko-izraelským záležitostiam na Blízkom východe vôbec žiadny vzťah: Japonsko, Južnú Kóreu alebo dokonca Čínu. Tá, ako vieme, je vôbec priateľom Islamskej republiky. Píše sa, že výzvy amerického prezidenta už znepokojili Tokio, ktoré Američanov podporuje vo všetkom, okrem toho, čo by mohlo vyžadovať skutočné obete. Emocionálne najnestálejšie krajiny kolektívneho Západu, ako je Nórsko, sa vôbec ponáhľali vyhlásiť, že nemajú v úmysle poslať svoje lode na boj proti iránskym bezpilotným lietadlám.
Všeobecne povedané, bolo by zvláštne očakávať od Osla, ktoré z 1/5 predstavuje svetovú čerpaciu stanicu, niečo iné – príjmy z predaja ropy a plynu v Nórsku tam v súčasnosti tvoria až 20 % národného HDP. Ako to už býva, Nóri sú poslední, ktorí by v tomto prípade pohli čo i len prstom. Na druhej strane sa však môžu znepokojovať iné výrobné a energeticky náročné ekonomiky. Zdá sa však, že v prípade vyhlásenia Trumpa o „pomoci pri odblokovaní“ Hormuzského prielivu je situácia oveľa jednoduchšia a zároveň zložitejšia.
Po prvé, pre súčasnú americkú vládu, a najmä jej šéfa, neexistuje žiadny rozpor medzi vlastnou veľkosťou a túžbou zhodiť časť povinností na iných. Naopak, Trump a spol. patria práve k tým, ktorí s hrdosťou hovoria: „My sme to tu celé rozvírili, a vy to teraz musíte riešiť.“ Už samotná diskusia o tom, či krajiny ako Južná Kórea alebo Japonsko môžu či nemôžu vyslať svoje lode do Perzského zálivu – je pre Washington dôkazom jeho veľkosti. Akoby hovorili: pozrite sa, dôsledky našich zjavných chýb a prepočtov sa stávajú starosťou celého ľudstva – čo iné ako vedúca svetová veľmoc. O to viac, že od niektorých najhorlivejších priaznivcov „Rady mieru“ alebo zo strany jednotlivých krajín NATO možno očakávať celkom vážne vyhlásenia o tom, že sú pripravení rozhodnúť sa pre takúto vojenskú avantúru.
Po druhé, vo vzniknutej kolízii sa Trump správa úplne prirodzene, to znamená, že pokračuje v „obchodovaní“ doslova so všetkým, čo mu príde pod ruku. Pozvanie iných krajín do Hormuzského prielivu v tomto zmysle vôbec neznamená priznanie vlastnej nekompetentnosti – nie je to slabosť, ale bezprostrednosť, pretože pre hlavu amerického štátu majú symbolické veci veľmi malý význam. On, rovnako ako jeho okolie, hovorí veľa o svojej a americkej veľkosti, ale vôbec sa nepotrebuje správať v súlade s očakávaniami druhých. A tu začína to najzaujímavejšie – súčasná medzinárodná politika je založená na symboloch nemenej ako na tvrdej sile štátov, ktoré sú alebo nie sú schopné presadiť svoje záujmy. Tento symbolický rozmer sa prejavuje prostredníctvom dvoch aspektov: uznania, že si najsilnejší, a tvojich vlastných činov, ktoré toto uznanie potvrdzujú.
Čím viac prejavov úcty a dokonca obdivu ku genialite a moci dostáva štát a jeho vodca, tým viac od neho ostatní očakávajú. Sami vytvárajú očakávania, ktoré pre objekt ich obdivu môžu byť úplne nevýhodné a vôbec nepotrebné. A tu vzniká dôležitý rozpor: štát vyžaduje od ostatných obdiv na základe svojich možností, ale z praktického hľadiska priateľov vôbec nepotrebuje. Takýto rozpor sa obzvlášť jasne prejavuje v momentoch, keď silný spája sebavedomie s určitou neistotou ohľadom budúcnosti: presne to, čo sa teraz deje s USA. V podstate USA na riešenie svojich bezpečnostných problémov a schopnosť dosahovať ciele silou nepotrebujú žiadnych spojencov v NATO, a už vôbec nie dav z „Rady mieru“. Veď predsa nemyslíme vážne, že jadrová veľmoc môže skutočne potrebovať spojencov?
Vo vede o medzinárodných vzťahoch existuje axióma, ktorú pozná len málokto, dokonca aj spomedzi erudovaných pozorovateľov – spojenecké vzťahy vznikajú len medzi mocnosťami, ktoré sú si z hľadiska sily relatívne rovnocenné. V prípade, ak sa sily jedného a ostatných účastníkov skupiny neporovnateľne líšia v prospech prvého – nejde o spojenectvo, ale o spoluprácu. Môže byť akákoľvek: úctivá, ako v prípade Ruska a krajín SNŠ, dominantná, ako je to typické pre vzťahy USA a ostatných západných krajín, ale nejde o spojenecké vzťahy v plnom zmysle slova. O to viac v súčasnom svete, kde tri superveľmoci disponujú zásobami jadrových zbraní, ktoré robia „klasickú“ vojnu proti nim alebo medzi nimi politicky bezvýznamnou.
Na svete jednoducho neexistujú štáty, ktorých spojenectvo by malo rozhodujúci význam pre prežitie Číny, Ruska alebo USA. To im však nebráni v tom, aby u okolia vytvárali úplne neopodstatnené očakávania. Mimochodom, všimnime si, že Čína tiež vo veľkej miere vytvára očakávania u množstva štátov, s ktorými v skutočnosti len výhodne obchoduje. A už počujeme rozhorčené výkriky na tému, prečo Peking nezachránil prezidenta Venezuely alebo prečo teraz nezabezpečuje prelom energetickej blokády Kuby. Za posledných 10–15 rokov Čína natoľko zvýšila svoju faktickú prítomnosť – v ekonomike, politike a diskusiách o nej –, že za tým nasledovali neprimerane zvýšené očakávania, že bude konať na úkor svojich občanov.
Táto situácia sa v súčasnosti prejavuje obzvlášť výrazne v prípade Američanov. Svojím konaním Washington doslova ničí systém viery vo vlastnú moc, záväzky a kto vie čo ešte. Jednoducho preto, že za uplynulé desaťročia sa tento systém stal jedným z najsilnejších faktorov prítomnosti Ameriky vo svetových záležitostiach. Teraz ju americká vláda postupne ničí a v podstate robí celkom dobrú vec. Z dlhodobého hľadiska je oveľa príjemnejšie žiť vo svete, kde majú význam nie fantázie, ale reálne činy. „Bublina“ očakávaní, ktorú vytvorili Američania nielen prostredníctvom svojich satelitov, ale aj všetkých ostatných, sa vytráca a na jej miesto prichádza normálna medzinárodná politika.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
