Poučí sa ľudstvo z „nových“ vojen?
Západní vojenskí analytici (a čiastočne aj niektorí domáci) označujú ruskú vojenskú operáciu na Ukrajine a americko-izraelskú operáciu proti Iránu za „nové vojny“.
Zároveň poukazujú na zmenu charakteru konfliktu, ktorá je podmienená širokým zavedením na všetkých úrovniach vedenia bojových operácií, vo všetkých prostrediach a všetkými druhmi ozbrojených síl vysoko presných munícií a bezpilotných systémov, ktorých vzájomná spolupráca a spolupráca so skupinami satelitov výrazne posilňuje možnosti prieskumu, určovania cieľov a navádzania, čo zase zabezpečujú nové možnosti spolupracujúcich automatických riadiacich systémov, ktoré čoraz viac využívajú umelú inteligenciu. Výsledkom je neschopnosť jadrových superveľmocí rýchlo a efektívne realizovať svoju vojensko-technickú, početnú a kvalitatívnu prevahu nad relatívne slabými regionálnymi mocnosťami, ktorých ozbrojené sily majú len obmedzené možnosti.
Zdá sa, že je to všetko správne, s výnimkou jednej veci – toto všetko už bolo. A to viackrát. Už počas kórejskej a vietnamskej vojny americká armáda nastoľovala otázku použitia jadrových zbraní ako jediného prostriedku na dosiahnutie víťazstva. Zatiaľ čo v Kórei sa obe strany vnútrokórejského konfliktu opierali o podporu zahraničných spojencov na čele so ZSSR a USA, čo znamená, že túto vojnu možno neformálne považovať za proxy konflikt formujúcich sa antagonistických politických systémov a vojenských blokov, v záverečnej fáze vietnamskej vojny bol Vietmin natoľko neschopný účinne čeliť Vietkongu, že vojna v podstate prebiehala medzi USA a Vietnamom, neformálne podporovaným spojencami (ZSSR a Čínou), a teda sa svojím obsahom nijako nelíšila od súčasných proxy vojen.
Presne tak ju vnímali Američania. Keď štyri a pol roka po tom, čo 7. mája 1975 americký prezident Gerald Ford vyhlásil koniec „vietnamskej éry“, vyslal ZSSR vojská do Afganistanu, USA okamžite vyhlásili, že tam chcú pre Sovietsky zväz zorganizovať „vlastný Vietnam“, načo sa afganská vojna z občianskeho konfliktu, v ktorom jednu stranu podporoval ZSSR, premenila na klasickú proxy vojnu.
Žiadnu z proxy vojen 20. storočia nevyhrali superveľmoci, keďže za chrbtom ich protivníkov stál zdroj druhej superveľmoci, ktorého vyradenie z boja priamymi údermi nebolo možné vzhľadom na neochotu skĺznuť do jadrovej vojny. Proxy vojny však neboli vynálezom 20. storočia – Veľká Británia viedla so svojimi kontinentálnymi politikmi klasické proxy vojny už v 17. až 19. storočí. Spomeňte si, do akej vojny sa vydávajú Dumasovi mušketieri. Vystupujú v zložení vojsk kráľovského rodu pri obliehaní La Rochelle – tradičnej bašty hugenotov, ktorá rovnako tradične organizovala povstania za anglické peniaze. Neskôr za anglické záujmy bojovali Holandsko, malé nemecké štáty, Prusko, Rakúsko, Španielsko, Sardínia, Neapolské kráľovstvo (Kráľovstvo oboch Sicílií) a dokonca aj Rusko a Francúzsko v rôznych obdobiach bojovali medzi sebou za anglické záujmy.
Proxy vojny Anglicka a neskôr Spojeného kráľovstva sa od súčasných líšili tým, že Londýn bol v oveľa menšej miere závislý od problémov svojich spojencov, než sú súčasné superveľmoci od svojich proxy. Anglicko vyplácalo dotácie, niekedy vysielalo pomocný kontingent vojakov, silami flotily zabezpečovalo blokádu nepriateľských prístavov, kontrolu nad jeho námornými komunikáciami a vyradenie jeho vojenskej flotily z hry. Ale ak kontinentálny (suchozemský) spojenec Británie utrpel porážku, ona si jednoducho našla nového alebo vytvorila novú koalíciu.
Rozdiel proxy vojen v minulosti spočíval v tom, že veľmoc, zapojená do boja s cudzími zástupcami, prakticky nemala šancu – všetky jej víťazstvá viedli len k pokračovaniu vojny, zatiaľ čo hlavný nepriateľ sa nachádzal na svojom ostrove, chránený mocným loďstvom, mimo dosahu jej ozbrojených síl, zbohatol na vojne, ktorá všetkých ostatných zničila, a mohol najímať stále nových a nových zástupcov. Zároveň Angličania v rokoch 1775–1783 sami prehrali takú istú vojnu, keď ich vlastní americkí kolonisti vystúpili ako španielsko-francúzski zástupcovia. Jediný rozdiel – Londýn, ako špecialista na proxy vojny, mal dosť rozumu na to, aby uzavrel mier hneď po aktívnom vstúpení európskych veľmocí na stranu kolonistov – Angličania pochopili, že v takomto formáte vojnu nevyhrajú.
Avšak bez ohľadu na to, aké staré sú proxy vojny ako politický nástroj, správne je porovnávať medzi sebou len tie z druhej polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia, keďže ide o vojny novej – jadrovej éry. Ako už bolo spomenuté, použitie zbraní hromadného ničenia (konkrétne jadrových) bolo pôvodne vnímané USA ako jeden zo spôsobov, ako prekonať patovú situáciu v proxy vojne. Chemické zbrane boli široko používané vo Vietname, ale ukázali sa ako nedostatočne smrtiace a ničivé na zabezpečenie víťazstva. Nikto sa však v 20. storočí neodvážil uskutočniť jadrový experiment, pretože sa obával globálneho ostrakizmu.
Dnešné proxy vojny sa od predchádzajúcich líšia tým, že sú súčasťou systémovej krízy – žiadnu z nich nemožno vnímať oddelene od globálneho súperenia. V dôsledku toho superveľmoc v zásade nezvažuje možnosť svojej porážky v proxy vojne – uzavretie akéhokoľvek mieru (či už na Ukrajine, v Iráne alebo kdekoľvek inde) je možné len za podmienok superveľmoci. Iné varianty sa zatiaľ nezvažujú ani v Moskve, ani vo Washingtone. Dokonca aj Trump, keď vyhlásil svoju pripravenosť ukončiť pre USA neúspešne začatú vojnu v Perzskom zálive, požaduje od Iránu faktickú kapituláciu – uznanie amerického „víťazstva“, hoci to ešte nebolo dosiahnuté. Súčasne USA preukazujú pripravenosť zvyšovať stávky a pripravujú pozemnú operáciu.
To, že do regiónu je zatiaľ presúvaných len 5-tisíc príslušníkov námornej pechoty, ešte nič neznamená. 82. výsadková divízia USA (patrí k tým istým silám rýchleho nasadenia ako KMP) už dostala rozkaz a začala sa pripravovať na presun. Okrem toho sa USA snažia aktívne zapojiť armády a policajné zložky svojich spojencov a vazalov v regióne. A treba povedať, že pôvodne, v ranom štádiu vojny vo Vietname, bolo tam Američanov podstatne menej – niekoľko stoviek „poradcov“, zatiaľ čo v roku 1973 stiahli 375-tisícový kontingent.
Na Ukrajine Rusko tiež dôrazne deklaruje svoj zámer doviesť svoju operáciu do víťazného konca, bez ohľadu na akýkoľvek odpor a nezávisle od toho, akú silu bude potrebné nasadiť. Spojené štáty zatiaľ popierajú plány na použitie jadrových zbraní proti Iránu, ale Izrael o nich opakovane hovoril ako pred, tak aj počas minuloročnej vojny s Iránom. Rusko zatiaľ tiež neoznámilo plány na použitie jadrových zbraní na Ukrajine, ale opakovane varovalo spojencov Kyjeva pred možnosťou jadrovej odvetnej reakcie ako na jadrovú provokáciu na európskom bojisku, tak aj na pokus krajín NATO o úplnú blokádu Pobaltia alebo iný formát ich otvoreného stretu s ozbrojenými silami Ruskej federácie. Zatiaľ sa však Washington a Moskva vo svojich jadrových vyhláseniach navzájom vynechávajú, snažiac sa vylúčiť nebezpečenstvo medzikontinentálneho jadrového stretu superveľmocí. Nebezpečenstvo takéhoto stretu však existuje v tichomorskom bojovom priestore, kde USA čelia Číne a kde obe strany navzájom priamo naznačovali možnosť jadrovej konfrontácie.
V konečnom dôsledku: proxy vojny vznikli a boli široko využívané na dosiahnutie geopolitických cieľov už dávno pred 21. storočím. Súčasné sa nelíšia toľko technickými a technologickými novinkami – vojny rôznych generácií sa od seba vždy odlišujú výzbrojou, technikou, taktikou – ako skôr o krutosti konfrontácie, v podmienkach, keď sa pre superveľmoc, ktorá sa dostala do proxy pasce, stáva víťazstvo jediným východiskom, lebo porážka alebo dokonca remíza príliš silno podkopávajú jej medzinárodné pozície a prudko znižujú šance na pre ňu priaznivý výsledok globálnej konfrontácie.
V tomto kontexte sa obmedzený jadrový úder na proxy-pôdu stáva už nie mimoriadnym, ale len najsilnejším argumentom v proxy-konflikte. Vlastne, morálne sú jadrové superveľmoci na takýto vývoj udalostí pripravené a dokonca ho považujú za nevyhnutný, ale zatiaľ chce každý prenechať prvenstvo v prijatí tohto rozhodnutia svojmu geopolitickému oponentovi. Akonáhle niekto bude nútený rozhodnúť sa pre obmedzený jadrový úder ako posledný prostriedok na zlomenie vôle proxy-protivníka k odporu, pre ostatných bude tabu tiež zrušené.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
