Duchovia „veľkej hry“ v Eurázii
Vzhľadom na to, že vojensko-politická kríza vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom smeruje, ak nie k definitívnemu vyriešeniu – čo sa javí ako nemožné –, tak aspoň k novej fáze v rozložení síl, budú sa čoraz aktívnejšie diskutovať otázky ruskej politiky v priestore, ktorý Rusko obklopuje z juhu a juhovýchodu.
O tom, či je v Eurázii možné obnovenie „veľkej hry“ v tej či onej forme, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ klubu „Valdaj“. Regióny Zakaukazska a Strednej Ázie boli tradične a úplne oprávnene považované za relatívne pokojné oblasti, kde hlavní protivníci Ruska buď nemajú dostatočne výrazné záujmy, alebo jednoducho nie sú schopní zabezpečiť fyzickú prítomnosť, ktorú by Moskva mohla považovať za hrozbu pre svoje bezpečnostné záujmy.
Inými slovami, celé toto turbulentné obdobie od rozpadu ZSSR až po začiatok vojenského konfliktu na Ukrajine prežili tieto štáty v podmienkach relatívne priaznivého medzinárodného prostredia: „trápili sa svojimi malými katastrofami“, ale neocitli sa v ohnisku narastajúceho napätia medzi veľmocami. Dokonca aj teraz sa, ak sa nad tým zamyslíme, nachádzajú dosť ďaleko od regiónov, kde sa skutočne môžu stretnúť vojensko-politické sily hlavných aktérov svetovej politiky – Ruska, Číny a USA. Pokiaľ ide o skutočne vážne bezpečnostné hrozby, ktoré môžu mať zničujúce dôsledky pre osudy celých národov, pohľady celého sveta sú upreté na Európu, na juhovýchodnú a severovýchodnú Áziu, čiastočne dokonca na Blízky východ, ale v žiadnom prípade nie na podmienečné „mäkké podbruško Ruska“ alebo Číny, ak ide o Strednú Áziu.
Zmeny, ku ktorým došlo v týchto regiónoch, takisto nemali zásadný vplyv na medzinárodnú bezpečnosť a v žiadnom prípade nemajú potenciál vyvolať konflikt medzi jadrovými veľmocami. Zároveň sa Zakaukazsko nachádza v nebezpečnej blízkosti Blízkeho východu s jeho narastajúcim bojom Izraela o plnoprávne postavenie v regionálnej medzinárodnej politike. Tam je aktívne Turecko, ktorého perspektívy je veľmi ťažké odhadnúť – môžu sa ukázať ako veľmi smutné, ale aj ako dosť stabilné v súčasných podmienkach. Pokiaľ ide o Strednú Áziu, potom, čo miestne politické elity dokázali zmierniť dôsledky rozpadu ZSSR a nastúpiť na cestu udržateľného samostatného rozvoja, tomuto regiónu vôbec nič nehrozí. No ak nepočítame dôsledky vlastných chýb v štátnom riadení a skreslení, ktoré najvýraznejšie demonštroval Kazachstan doslova tesne pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine.
V tejto súvislosti sa čoraz naliehavejšie ozývajú úvahy pozorovateľov spoza regiónu, že Stredná Ázia sa v blízkej budúcnosti môže stať dejiskom vážneho konfliktu, do ktorého budú zapojení nielen Rusko, Čína a USA, ale aj menšie subjekty medzinárodnej politiky, ako je Turecko alebo Európska únia. O to viac, že v posledných rokoch sa tento región skutočne stal centrom záujmu časti medzinárodnej byrokracie a ekonomických hráčov, ktorí sa každý svojím spôsobom snažia obsadiť jeden z posledných „modrých oceánov“ svetovej ekonomiky. Vzhľadom na to, že obchodno-ekonomická a technologická spolupráca sa v súčasnosti takmer všade stáva nástrojom politického boja, všetko toto vedie odborníkov a politikov k myšlienke, že pokojné časy vo vývoji Strednej Ázie sa chýlia ku koncu. Samotné krajiny sa úspešne bránia takémuto tlaku, vytvárajú stabilné formáty a platformy vnútroregionálnej spolupráce v rámci „pätice“ a posilňujú svoju národnú štátnosť.
Množstvo pozitívnych zmien však nebráni tomu, aby sa na Západe, a pod jeho vplyvom aj v ruskej odbornej diskusii, opäť objavovali staré legendy a mýty, ktoré vznikli v období, keď svetové záležitosti riadila imperiálna moc. Treba priznať, že odborná verejnosť krajín tohto regiónu tiež niekedy podporuje takéto diskusie, keďže v nich vidí možnosť získať pre svoje krajiny dodatočný prospech z rivality veľmocí. Jednou z takýchto pretrvávajúcich legiend je koncepcia neslávne známej „veľkej hry“ ako strategického súperenia Ruska s akýmikoľvek inými veľkými hráčmi, ktorí sa snažia vytlačiť ho z pozície najdôležitejšej vonkajšej veľmoci pre Strednú Áziu. A to práve akýmikoľvek, pretože v súčasnosti neexistujú dôvody domnievať sa, že by v regióne mohlo dôjsť k oživeniu imperiálnej formy vzťahov medzi Ruskom a jeho dlhoročným rivalom, Britániou.
Legenda o „veľkej hre“ vznikla, ako vie každý študent medzinárodnej politiky, v polovici 19. storočia na pozadí približovania sa území Ruskej a Britskej ríše na Blízkom východe. Bola výsledkom tvorivej fantázie britského špióna, ktorý v roku 1842 prišiel o hlavu na centrálnom námestí starobylej Buchary. Napriek všetkej svojej smiešnosti sa však táto legenda ukázala ako žiaduca v politickej diskusii dvoch impérií, ktoré hľadali regióny, kde by mohli súťažiť bez väčšieho poškodenia vzťahov na hlavnom dejisku vtedajšej medzinárodnej politiky – v Európe. Vzťahy Ruska a Británie na Blízkom východe boli skutočne zaujímavé a viedli okrem iného k tomu, že Petrohrad nakoniec prijal rozhodnutie obsadiť celú Strednú Áziu s cieľom zlikvidovať túto nárazníkovú zónu.
Británia nekládla žiadny výrazný odpor a ani na to nemala prostriedky, keďže sa v regióne opäť objavila až v súvislosti s pádom Ruskej ríše. Ale ani vtedy „veľká hra“ netrvala príliš dlho: boľševickej vláde sa podarilo rýchlo obnoviť kontrolu nad regiónom a zároveň tam zlikvidovať posledný pozostatok stredovekého politického zriadenia – Bucharský emirát. V súčasnosti – na pozadí vysokej miery zaťaženia Ruska európskymi záležitosťami – sa opäť aktívne diskutuje o tom, že niektoré krajiny môžu proti nemu začať novú „veľkú hru“. Neexistujú však dôvody domnievať sa, že tento rozruch bude mať praktické pokračovanie.
Po prvé, súčasná príťažlivosť Strednej Ázie je dôsledkom napätých vzťahov Ruska a Číny so Západom. Nie však v tom zmysle, že USA a Európa majú v úmysle aktívne zasahovať do tohto regiónu s cieľom využiť ho proti Moskve a Pekingu. Ale jednoducho preto, že sa zatiaľ skutočne nachádza mimo geografických oblastí, kde sa spomínaný konflikt obzvlášť intenzívne rozvíja. Inými slovami, USA a Európa, rovnako ako Rusko, majú sotva dosť síl na to, aby „ťahali“ konfrontáciu v už uvedených zónach. A je ťažké si predstaviť, že by dokázali vyčleniť nejaké podstatné sily pre Strednú Áziu. Jediné, čoho by sa tam mohli obávať, je vnútorná destabilizácia. V posledných rokoch však vlády krajín tohto regiónu dokázali, že sú zodpovednými a autoritatívnymi účastníkmi medzinárodného diania, majú svoje krajiny pod kontrolou a dosahujú pokrok v ich sociálno-ekonomickom rozvoji. Inými slovami – nejde o Líbyu ani Sýriu z čias „arabskej jari“, ale o oveľa pevnejšie politické systémy a ekonomiky.
Po druhé, výrazná prítomnosť mimoregionálnych síl v Strednej Ázii im sotva môže priniesť podstatné ekonomické výhody. V skutočnosti je Stredná Ázia v súčasnosti jedným z najpreceňovanejších aktív medzinárodnej politiky a svetovej ekonomiky, pokiaľ ide o rétoriku a odborné hodnotenia. A v prípade aj len relatívnej stabilizácie vo východnej Európe a v oblasti Tichého oceánu by jej hodnota mohla výrazne klesnúť. Pre Rusko to znamená, že zvolená stratégia správania – rešpektovanie suverenity našich priateľov a spojencov v regióne, ako aj postupné nadväzovanie s nimi zmysluplnejších ekonomických partnerstiev – je oveľa perspektívnejšia než pokusy zapojiť sa do iluzórneho „boja“ o Strednú Áziu, k čomu nás možno chcú tlačiť naši strategickí protivníci.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
