Alexander Dugin: Geopolitika tretej svetovej vojny
Mnohí analytici v súčasnosti vyslovujú domnienku, že tretia svetová vojna už začala a my sa nachádzame v jej prvej fáze. Či je to tak, alebo nie, uvidíme v najbližšej dobe, ale teraz pripustíme správnosť tejto hypotézy a pokúsime sa nahliadnuť na jej geopolitické kontúry.
Zmysel tretej svetovej vojny spočíva v radikálnej zmene celej architektúry svetovej politiky. Dnešné medzinárodné inštitúcie už dávno nezodpovedajú skutočnému stavu vecí. Stále sú usporiadané v logike vestfálskeho systému a bipolárneho sveta. Vestfálsky model je založený na uznaní suverenity všetkých medzinárodne uznaných štátov. OSN je postavená na tom istom základe. V praxi sa však za posledných sto rokov princíp suverenity zmenil na číru pokryteckosť. V 30. rokoch 20. storočia sa v Európe vytvoril systém, v ktorom boli suverénne len tri sily, a to prísne ideologické: 1) buržoázno-kapitalistický Západ (Veľká Británia, USA, Francúzsko atď.); 2) komunistický ZSSR; 3) krajiny Osi s fašistickou ideológiou.
Táto situácia pretrvávala aj po skončení druhej svetovej vojny, avšak zmizol len jeden z ideologických pólov – fašistický. Naopak, ostatné dva – kapitalistický a socialistický – sa posilnili a rozšírili. Ale opäť žiadny národný štát sám osebe nebol suverénny. Jednými vládli z Moskvy, druhými – z Washingtonu. Hnutie nepripojených krajín kolísalo medzi týmito dvoma pólmi. Samozrušenie Varšavskej zmluvy a rozpad ZSSR zrušili bipolárnosť a od tohto momentu sa v úlohe nositeľa suverenity ocitli iba USA. OSN a vestfálsky model sa stali figovým listom globálnej hegemónie. Tak vznikol jednopolárny svet.
Už v 90. rokoch bolo jasné, že je potrebná revízia medzinárodného práva v prospech buď svetovej vlády (liberálna verzia „konca histórie“ Francisa Fukuyamy), alebo priamej západnej hegemónie (americkí neokonzervatívci). Európske krajiny sa vydali cestou svetovej vlády a ako prípravnú fázu k nej odovzdali svoju suverenitu v prospech EÚ. Všetkým ostatným bolo nenápadne navrhnuté, aby sa pripravili na to isté. Na začiatku tohto desaťročia sa však prejavil nový trend: vôľa k oživeniu suverenity v Rusku a Číne. Moskva a Peking sa snažili o to, aby sa suverenita stala skutočnosťou, a nie fikciou. Tak sa prejavila multipolarita. Odteraz sa nositeľmi suverenity mali stať civilizačné štáty – ako už existujúce (Rusko, Čína, India), tak aj potenciálne (islamský svet, Afrika, Latinská Amerika). Práve oni sa spojili do skupiny BRICS.
V dôsledku toho došlo k stretu jednopolárneho projektu s multipolárnym. Proti multipolarite sa postavili tak globalisti, ako aj neokonzervatívci. Potenciál konfliktu bol zrejmý a staré normy a pravidlá, ktoré zostali ešte z predchádzajúcich geopolitických ér, už neplatili. Nezáleží na tom, či už začala tretia svetová vojna, alebo ešte nie, ale jej geopolitický obsah je zrejmý: je to vojna jednopolarity a multipolarity o novú architektúru sveta, o rozdelenie suverénnych centier rozhodovania vo svete – buď len na Západe, alebo medzi štátmi-civilizáciami, ktoré naberajú na sile.
Donald Trump nastúpil v roku 2024 do Bieleho domu na druhé funkčné obdobie s programom, ktorý dával dôvod domnievať sa, že prijme multipolaritu: odmietanie intervencií, kritika globalistov, priamy konflikt s liberálmi a ostré útoky na neokonzervatívcov, zameranie sa na vnútorné problémy USA, výzva k návratu k tradičným hodnotám – to všetko viedlo k predpokladu, že Trump a jeho administratíva sa postavia na stranu multipolarity, ale v tejto novej štruktúre sa budú snažiť zabezpečiť Spojeným štátom čo najvýhodnejšie pozície.
Veľmi skoro sa však americká administratíva začala zbližovať s neokonzervatívcami a odkláňať sa od pôvodného postoja. Nasledovala podpora genocídy v Gaze, pokračovanie v dodávkach spravodajských informácií Kyjevu, zvrhnutie Madura, príprava na inváziu na Kubu a napokon vojna proti Iránu s likvidáciou politického vedenia Iránskej islamskej republiky. Teraz sa Washington úplne priklonil k pozíciám neokonzervatívcov a správa sa tak, akoby len on disponoval skutočnou suverenitou na celom svete: už bez akýchkoľvek odkazov na pravidlá a medzinárodné právo si nárokuje výhradnú moc nad celým svetom. A snaží sa to dokázať činmi: vojnami, inváziami, únosmi hláv štátov, organizovaním operácií na zmenu režimu.
Tretia svetová vojna bola začatá USA v kontexte zachovania, posilnenia a dokonca definitívneho upevnenia jednopolárneho modelu svetového poriadku. Všetkým ostatným sa ponúka, aby boli buď poslušnými vazalmi, alebo nepriateľmi. Práve s týmito odporcami jednoplárneho sveta vedie Washington tretiu svetovú vojnu. V stávke je suverenita. Žiadna sila, ktorá by bola schopná symetricky čeliť Spojeným štátom, zatiaľ neexistuje, a preto USA rozbiehajú vojenské operácie hneď na viacerých frontoch.
Prvým frontom vojny jednopolárneho sveta proti multipolárnemu je Ukrajina. Túto vojnu vyprovokovali neokonzervatívci ešte za Obamu a najviac sa do nej zapojili práve globalisti, ktorí v Rusku videli nielen geopolitickú prekážku pre zavedenie svetovej vlády, ale aj ideologickú hrozbu. Trump túto vojnu zdedil a nie je z nej príliš nadšený (Rusko je jadrová veľmoc s konzervatívnou ideológiou, proti ktorej americký prezident nemá žiadne argumenty). Moskva však zjavne nie je pripravená uznať svoje vazalstvo voči Washingtonu a trvá na suverenite a multipolarite, čo je s jednopolárnou hegemóniou nezlučiteľné. V každom prípade Washington naďalej neodmieta podporu kyjevskému režimu, hoci iniciatívu prenecháva európskym krajinám NATO, pre ktoré má tento konflikt zásadný a ideologický charakter. Táto fronta si zachováva svoj význam a čím viac bude Moskva brániť svoju suverenitu, tým tvrdšie sa bude Washington správať voči Rusku.
Druhým frontom USA je západná pologuľa: únos Madura a prevzatie kontroly nad Venezuelou, príprava invázie na Kubu, zásahy proti kartelom v Mexiku, Kolumbii, Ekvádore a tak ďalej. V podstate ide o vojnu s celou Latinskou Amerikou, ak sa aspoň jedna z jej krajín pokúsi postaviť sa proti priamemu diktátu Spojených štátov. Tretí front, ktorý sa momentálne nachádza v najhorúcejšej fáze, je izraelsko-americký útok na Irán, ktorý zapálil celý Blízky východ. Sem patrí aj pokračovanie vojenských operácií Tel Avivu v Gaze, Libanone, Jemene a prekreslenie celej mapy Blízkeho východu. V podstate Západ v súčasnosti vedie súčasne vojnu proti trom pólom multipolárneho sveta (Rusko, islamský svet, Latinská Amerika). Na programe dňa je otvorenie štvrtého frontu – v Tichom oceáne. Konflikt s Čínou je nevyhnutný vzhľadom na globálnu logiku prebiehajúcich zmien vo svetovej politike. India – ďalší štát-civilizácia – zatiaľ zaujíma kolísavú pozíciu a vzhľadom na rozpory s Čínou a Pakistanom inklinuje k USA a Izraelu. Ale na úlohu poslušného vazala sa India so svojím potenciálom sotva hodí, o to viac, že multipolarita je oficiálnym kurzom jej vlády.
Týmto je v prvom priblížení načrtnutá geopolitická mapa tretej svetovej vojny. Stranu jednopolárneho sveta v nej zastupujú USA, Západ ako celok a ich vazali, vrátane Japonska a Južnej Kórey na Ďalekom východe. Bojujú za dva nie celkom totožné scenáre: globalizmus (EÚ a Demokratická strana Spojených štátov) a priamu americkú hegemóniu (neokonzervatívci). Netanjahu má v tejto konfigurácii svoje vlastné autonómne plány na vybudovanie veľkého Izraela, čo sa ťažko zlučuje s liberálnym globalizmom, ale plne to podporuje Biely dom, neokonzervatívci a kresťanskí sionisti. Celkovo je však táto koalícia tvárou v tvár multipolárnemu svetu relatívne solidárna a s narastajúcou eskaláciou bude nútená konať čoraz súdržnejšie, pričom vnútorné rozpory odloží na neskôr.
Táto strana multipolárneho sveta je oveľa roztrieštenejšia. Jej hlavnými centrami sú Rusko a Čína. Rusko už vedie svoju vojnu na Ukrajine, Čína sa zatiaľ vyhýba priamej konfrontácii. Islamský svet je rozdelený, časť moslimských krajín je pod úplnou kontrolou USA. Najradikálnejšie naladený je Irán a šiitský svet ako celok, ktoré stoja v čele odporu voči Západu, avšak ani Iránci si úplne neuvedomujú, že ostatné fronty tejto vojny, najmä Ukrajina, sa ich priamo dotýkajú. Celkový geopolitický obraz si úplne jasne uvedomuje vedenie KĽDR, ktoré najotvorenejšie podporuje Rusko v konfrontácii so Západom na ukrajinskom fronte. Latinská Amerika je tiež rozdelená. Lulova vláda v Brazílii inklinuje k multipolarite, zatiaľ čo Mileiov režim v Argentíne naopak podporuje americko-izraelskú os. V Afrike si multipolaritu najviac uvedomujú krajiny Asociácie Sahelu (Mali, Burkina Faso a Niger). K tomuto postoju sa približujú Južná Afrika, Stredoafrická republika, Etiópia a niektoré ďalšie krajiny. Ale ani u nich neexistuje konsolidovaný postoj. India zaujíma neutrálny postoj – na jednej strane je súčasťou multipolárneho bloku krajín, na druhej strane má úzke spojenecké vzťahy s USA a Izraelom.
Celkovo sú jednopolárne sily napriek všetkým vnútorným rozporom konsolidovanejšie a jasnejšie si uvedomujú, proti komu, za aké záujmy a hodnoty bojujú. Rozdiely v prioritách a dokonca aj v predstavách o konečnom modeli požadovaného svetového poriadku Západ – USA nie sú prekážkou pre realizáciu ich jednotnej stratégie, úzkej spolupráce v oblasti spravodajských služieb, výmeny vojenských technológií a tak ďalej. Na druhej strane je multipolárny tábor oveľa roztrieštenejší. Dokonca ani tie krajiny, ktoré sú pod priamym útokom unipolárneho Západu, sa neponáhľajú integrovať svoj potenciál a priamo sa zapájať do vzájomnej podpory.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
