Napriek tomu, že bol Kalašnikov tankista, počas bitky o Briansk bol nútený po zničení svojho tanku bojovať ako pešiak. Neskôr počas polročnej rekonvalescencie z ťažkých zranení, ktoré utrpel počas bojov, ho priviedli k skonštruovaniu jeho prvej samonabíjacej zbrane. Kalašnikov predstavil svoje plány novej zbrane konštruktérovi A. Blagonravovi, ten ihneď spozoroval jeho talent a odporučil ho pre ďalšie odborné štúdium. Od roku 1942 začal pracovať v Hlavnom vedecko-výskumnom ústave strelných zbraní spadajúceho pod Hlavné delostrelecké veliteľstvo Červenej armády. V tej istej dobe sa po menších úpravách rozhodol predložiť kompetentným orgánom svoju novú zbraň, ktorú vtedy nazval PPK (Pistolet pulemet Kalašnikova – pištoľový samopal Kalašnikova).

 

Michail Timofeevič Kalašnikov dobre vedel, akú zbraň vojaci potrebovali na rýchlu evakuáciu z tanku. Preto vytvoril práve taký model – kompaktný, s malou kapacitou. Používal vtedy preferované a hlavne výkonné pištoľové náboje 7,62 x 25 Tokarev. Náboje boli vtedy používané hlavne v pištoli TT30 ( Tokarev ) a v samopaloch Špagin ( PPŠ ). Samopal na pištoľové náboje bol testovaný vo februári 1943 neďaleko Moskvy, uviedol Ruslan Čumak, vedúci oddelenia fondov Vojenského historického múzea delostrelectva. Po tomto teste dostal Kalašnikov príležitosť zapojiť sa do konštrukčnej činnosti , čo robil takmer do roku 2000.

 

 

Tento samopal mal automatiku s polovoľným záverom, brzdenie počas streľby prebiehalo pomocou špeciálneho mechanického systému. Nezávislý úderník strieľal z uzavretého záveru. Všetky ovládacie prvky sú na ľavej strane zbrane.  Kompetentní zhodnotili, že napriek tomu, že ide o dobrú konštrukciu je nový samopal oproti masovo vyrábaným PPŠ-41 či PPŠ-43 komplikovanejší a náročnejší, čo bol v tej dobe, keď bolo nutné evakuovať veľkú časť sovietskeho priemyslu významný argument. Samopal tak nemohol byť prijatý do výzbroje. Následne bol pre hromadnú výrobu doporučený samopal Alexeja Sudajeva.

 

Zdieľajte článok