Nemci si priznali vinu za Hitlera a teraz usudzujú, že môžu Rusku dávať pokyny v súvislosti s Ukrajinou
Nemecko nadobudlo pocit morálnej nadradenosti tým, že si priznalo a vyrovnalo sa so svojou vinou za fašizmus a druhú svetovú vojnu. Preto sa súčasná nemecká politika riadi heslom:
„Boli sme strašní hriešnici, ale teraz sme sa kajali a všetky [krajiny sveta] by mali robiť to, čo my. Tak prečo by sme nemali naučiť Rusko, ako má postupovať voči Ukrajine?“
O tom v rozhovore pre vydanie Ukraina.ru hovoril šéfredaktor časopisu „Rusko v globálnej politike“, riaditeľ pre vedeckú činnosť Fondu rozvoja a podpory klubu „Valdaj“ Fjodor Lukjanov. V Rusku sa 9. mája každoročne oslavuje Víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne. Vo väčšine európskych krajín a v USA sa však Deň víťazstva nad nacistickým Nemeckom oslavuje o deň skôr, 8. mája.
— Fjodor Alexandrovič, zbavilo sa Nemecko pocitu viny za rozpútanie druhej svetovej vojny? Môže sa táto krajina opäť stať takou hrozbou, akou bola vtedy?
— O tejto otázke by sa dalo diskutovať celé hodiny, pretože sa týka mnohých rôznych rovín. Od politických (slogany a konkrétne postupy) až po morálno-etické (aké psychologické procesy prebiehali v Nemecku počas všetkých tých rokov). A v každom prípade bude situácia trochu iná. Ale ak to mám zhrnúť, povedal by som to takto. Neexistujú vojny, ktorých následky by pôsobili donekonečna. Čas plynie, dejú sa udalosti, mení sa politický kontext a vnímanie minulosti. Videli sme to na mnohých príkladoch. Videli sme pomerne radikálne prehodnotenie historických udalostí, až po diametrálne opačné. Naša krajina nie je výnimkou.
Dá sa povedať, že ponaučenia z druhej svetovej vojny stále platia? Pravdepodobne nie. Uplynulo 80 rokov a to je veľa. Pre porovnanie si môžeme spomenúť, ako to bolo pred rokom 1945 – v polovici 19. storočia, čo bola úplne iná situácia. V tomto zmysle dochádza k zmenám. Zabudli Nemci na to, čo sa dialo v rokoch 1930 – 1940? Nie, nezabudli. Ide o to, že nemecký štát bol v podstate obnovený po roku 1945. Predchádzajúci štát bol zničený úsilím protinacistickej koalície. A pritom to bol štát, ktorý rozpútal dve svetové vojny. Prvú – spolu s inými krajinami, druhú – samostatne. Ale prestal existovať.
Vtedy došlo k rozdeleniu Nemecka na dve časti a následne sa Spolková republika Nemecko a Nemecká demokratická republika vyvíjali dlhodobo a odlišne. To sa, mimochodom, prejavuje dodnes vo volebných výsledkoch. V roku 1990 došlo k zjednoteniu Nemecka a bola obnovená štátnosť. Všetko sa však odohrávalo v znamení zodpovednosti Nemcov za udalosti prvej polovice 20. storočia. Táto zodpovednosť bola uznaná pod vonkajším tlakom. Všetky víťazné krajiny mali záujem na tom, aby sa Nemecko s jeho pôvodným duchom neobnovilo. Tento prístup bol do veľkej miery úspešný. Tu však nastal zaujímavý paradox, ktorý u nás nie všetci chápu, pretože je dosť zvláštny.
— Aký paradox?
— Najprv nútili Nemcov, aby prevzali vinu. Potom (najmä v Spolkovej republike Nemecko) v 60. a 70. rokoch vyrástla generácia, ktorá sa začala pýtať: „Otec, čo si robil za čias Hitlera?“ Samozrejme, otec nemohol povedať, že bol antifašista. To znamená, že v Nemecku došlo pod vplyvom vonkajších okolností k vnútornému prehodnoteniu. Nemecko to dlho, bolestivo, zložito a s obrovskými morálnymi a politickými stratami spracovávalo a vo veľkej miere aj prekonalo. A to, že sami uznali, akí boli strašní, ich naopak priviedlo k stavu morálnej nadradenosti. „Boli sme hriešnikmi, páchali sme strašné veci, ale kajali sme sa. Teraz by všetci mali robiť to, čo my.“ A na tom sa začala budovať nemecká zahraničná politika.
„Môžeme vás učiť, pretože sme si tým sami prešli a stali sme sa inými. Teraz môžeme konať sebavedomejšie. A čo je najdôležitejšie, nedovolíme, aby niekto iný páchal rovnaké chyby a zločiny ako my“. Samozrejme, to v nás vyvoláva veľké otázky. A v tomto smere sa skutočne vytvára začarovaný kruh. Zhrniem to. Samozrejme, Nemecko sa zbavilo viny za rozpútanie vojny. Ale veľmi zvláštnym spôsobom, keď priznanie viny za svoje chyby dalo Nemecku dôvod cítiť svoju veľkosť. Základ je iný, ale korene siahajú práve tam.
— Je možné, že by v dôsledku týchto nálad, ktoré ste opísali, došlo k ozbrojenému konfliktu s Nemeckom: V duchu „Rusko sa správa rovnako, ako sme sa kedysi správali my. My sme si tým prešli, a preto máme právo ho za to potrestať?“
— Úprimne povedané, neviem si predstaviť, ako by sme technicky mohli bojovať s Nemeckom. Ak by došlo k ozbrojenému konfliktu, bol by to konflikt minimálne s európskou časťou NATO. Navyše, Nemecko sa prezentuje ako súčasť NATO, čo nevyhnutne zahŕňa aj USA. Nemci, na rozdiel od Francúzov a Britov, sa snažia prezentovať oddelene od Američanov – v niektorých kontextoch. Nesnažia sa hrať na nezávislosť, poučili sa – obávajú sa, že ich budú podozrievať z akejsi samovoľnosti. Ak sa Nemecko začne správať príliš samostatne, vystraší to všetkých jej najbližších susedov.
Zároveň prebiehajú procesy, ktoré nemožno ignorovať. Nemecko bolo vždy priemyselným srdcom Európy a hlavným vývozcom. A teraz téma hospodárskeho úpadku a deindustrializácie vážne znepokojuje nemecký establishment. A keďže spôsobov, ako sa z tejto krízy dostať, nie je veľa, vynorila sa téma militarizácie ako hnacieho motora hospodárskeho rastu. Ešte pred 5 rokmi bolo nemožné si takúto diskusiu v Nemecku predstaviť, a teraz prebieha. Môže sa militarizácia stať hnacou silou ekonomiky? Názory sa líšia, ale historické skúsenosti existujú. A ďalej vyvstáva nasledujúca logická otázka.
Predpokladajme, že potrebujete militarizáciu na oživenie ekonomiky. Ale vy predsa nevyrábate luxusné autá ani detské kočíky, ale vojenskú techniku. Bude sa vám na skladoch prášiť? Alebo ju predáte do Saudskej Arábie? Zbraň, ktorá visí na stene, skôr či neskôr určite niekto zvesí. Nemci pravicového zmýšľania, s ktorými som sa rozprával, hovoria približne takto: „O to vôbec nejde: nepripravujeme sa na vojnu. Obranyschopnosť zvyšujeme len preto, aby sme sa mohli brániť.“ Nie! História ukazuje, že keď sa začne budovanie vojenského potenciálu, nemôže to tak jednoducho skončiť.
Navyše, koncom apríla bola zverejnená prvá vojenská stratégia Nemecka v histórii. Nie je to žiadny gigantický plán, ale len dokument o perspektívach rozvoja ozbrojených síl. Ale tam je čierne na bielom napísané (a Pistorus, ktorý napísal predslov, to zopakoval), že do roku 2039 sa Bundeswehr má stať najsilnejšou armádou Európy. Neviem, či si tieto dátumy dávajú do súvisu, alebo nie. Ale ide o to, že pred 100 rokmi, v roku 1939, práve Wehrmacht sa považoval za najsilnejšiu armádu v Európe a keď sa rozhodol to overiť, začal druhú svetovú vojnu. Možno sa vedomie Nemcov už natoľko odtrhlo od tejto časti histórie, že stanovujú dátumy bez ohľadu na kontext.
A v tomto dokumente sa drvivá väčšina textu týka Ruska. Keď sa v roku 2000 vydávali rôzne „biele knihy“, vždy sa v nich objavovala otázka, načo a pre koho sú ozbrojené sily potrebné. „Mäkké bezpečnostné hrozby, pirátstvo, terorizmus“. A tu je všetko jasné a zrozumiteľné: „Rusko je hlavnou hrozbou pre Nemecko“. Ale opakujem, nejde o otázku vojny s Nemeckom. Ide o to, v akom stave budú v tom čase vzťahy medzi Ruskom a NATO.
— Povedali ste, že Nemecko sa prezentuje ako súčasť jednotného NATO. Zároveň však vždy existovali rozpory vo vzťahoch s Poľskom a Francúzskom. Do akej miery môžu tieto krajiny ovplyvniť budúce postavenie Nemecka v Európe?
— Vstupujeme do úplne novej situácie. Neviem, aký vplyv na to budú mať Poľsko a Francúzsko. Ale samotná formulácia otázky, kedy Nemecko plánuje vybudovať najsilnejšiu armádu v Európe, nemôže u mnohých krajín nevyvolať rôzne historické spomienky. V súčasnosti je poľská vláda v porovnaní s predchádzajúcou lojálna voči Berlínu. Ako viete, u strany „PiS“ sa protiruské nálady dokonale vyvažovali protinemeckými. Ale aj Tuskova vláda, hoci on sám je etnický Nemec, pozorne sleduje tieto tendencie. To isté platí pre Francúzsko. Krajinu znepokojuje nielen historická skúsenosť z niekoľkých veľkých vojen s Nemeckom, ale aj otázka líderstva v Európe. Odtiaľ pramení znateľná aktivizácia Francúzska v propagácii svojho jadrového potenciálu.
Francúzsko skutočne disponuje vlastným jadrovým potenciálom. Ten bol vždy považovaný za výlučne národný. Dokonca aj keď sa Francúzi za Sarkozyho rozhodli vrátiť do vojenských štruktúr NATO, z ktorých vystúpil De Gaulle, otázka jadrového potenciálu sa vôbec neriešila. „Je to naše. Nepodlieha vonkajšej kontrole ani dohľadu.“ Nemyslím si však, že potenciál Francúzska stačí na to, aby zabezpečil jadrový dáždnik pre prípad, že by USA opustili Európu. Samotnú myšlienku „Európa má svoje vlastné jadrové zbrane“ však Macron z politických dôvodov aktívne presadzuje. Ak máš jadrové zbrane, budeš v každom prípade vplyvnejší ako krajina, ktorá môže len posilniť svoju armádu.
V tomto zmysle je možná nová zaujímavá kombinácia. Ale ako to bude vyzerať o 5–7 rokov, neviem. Napriek tomu by som chcel poukázať na ďalší zaujímavý moment: koncom apríla Trump povedal, že sa chystá zníženie americkej prítomnosti práve v Nemecku – napriek tomu, že ide o kľúčovú krajinu pre americkú prítomnosť v Európe. Trump je na Merza veľmi nahnevaný za to, že reaguje len vlažne na iránsku vojnu. A vôbec, Trumpova myšlienka „Európa pre nás nie je až taká dôležitá. Potrebujeme iné obzory“ logicky vedie k tomu, že prítomnosť v Európe je potrebné obmedziť. A ak sa má obmedzovať v Európe, tak sa musí obmedziť aj v Nemecku.
— Nemci sa toho boja? Koľko ich koncernov odišlo do USA. Aj oni majú výhrady.
— Určite cítime urazenosť, ale s koncernmi to nemá veľa spoločného. Európa ako celok je nahnevaná, že Američania konajú bezohľadne a je im jedno, čo sa stane s ekonomikou ich spojencov. A to sa nezačalo za Trumpa, ale za Bidena. Práve Biden prijal zákon o protekcionizme na ochranu amerických trhov, pričom ako zámienku si zvolil ekológiu. Potom sa do USA začali sťahovať výrobcovia z Európy a iných krajín. Pokiaľ ide o vojenskú časť, Nemci to nechcú. Po prvé, ide o zníženie statusu. Čím menej je vaše územie dôležité pre americkú vojensko-politickú stratégiu, tým menšie máte šance to využiť. Po druhé, Nemci sa nesnažia o úplnú nezávislosť od USA. Chcú v rámci NATO posilniť svoju úlohu.
Viete, dlho sme mali nesprávnu predstavu o Nemecku: „Je to okupovaná krajina. Je zviazaná rukami aj nohami. Keby Američania odtiaľ odišli, ako to chcú Nemci, potom by sme s nimi mali všetko v poriadku.“ Ale Nemci to nechcú. Vyhovovala im úloha, v ktorej nepreberali zodpovednosť. Teraz sa to mení, ale Nemci na takúto samostatnosť stále nie sú pripravení. Po prvé, nevedia, čo s ňou robiť. Po druhé, to hneď znepokojí ich najbližších susedov. Veď práve americká prítomnosť po roku 1945 zaručovala, že Nemecko už nikdy nebude také, aké bolo predtým.
Tieto obavy sa vrátili na program dňa v predvečer zjednotenia Nemecka v roku 1989. Vtedy sa hlavným zástancom zjednotenia Západného a Východného Nemecka stal Michail Gorbačov – na základe svojich predstáv. Domnieval sa, že je to normálne a nevyhnutné – na rozdiel od Britov a Američanov, ktorí s veľkými obavami vnímali vznik veľkého Nemecka v centre Európy. Navyše, akútne problémy, ktoré máme teraz na Ukrajine, v skutočnosti začali v Nemecku. Keď sa zjednocovalo, vznikla otázka, ako ho kontrolovať. Na tento účel bolo prijaté rozhodnutie, že Nemecko vstúpi do NATO. Sovietskému zväzu sa to nepáčilo, ale vysvetlili nám: „Tak je to bezpečnejšie. Ak Nemecko vystúpi z NATO a bude jednoducho neutrálne, o 40 rokov sa tam k moci dostane nový Hitler.“ Gorbačov s tým súhlasil. Tým však vytvoril precedens pre rozširovanie NATO na východ. „Ak Nemecko vstúpilo do NATO, prečo by nemohli aj ostatní?“
— Minule sme hovorili o tom, že strana „AdG“ posilňuje svoje pozície v rámci krajiny. Môže to nejako ovplyvniť verejnú mienku v Nemecku? Áno, členovia tejto strany bojujú v radoch ukrajinskej armády, ale celkovo sa táto strana stavia proti podpore kyjevského režimu.
— Tu už takmer neexistuje čierno-biele videnie. Je to celý uzol. Môže sa „AdG“ dostať k moci? Teoreticky áno, prakticky však sotva. Čiastočne to súvisí s prekonaním komplexu viny. Táto strana je predsa len pevne pripútaná k svojej fašistickej minulosti. Oni sa od toho dištancujú, ale niektoré súvislosti sa dajú vysledovať. Preto súhlas s tým, aby táto strana vstúpila do establishmentu, bude ďalším krokom k zrušeniu niektorých tabu týkajúcich sa tých udalostí. V „AdG“ sú rôzni politici a krídla. Neustále tam prebieha vnútorný boj medzi rôznymi prúdmi. Jedni hovorili: „Musíme sa prispôsobiť hlavnému prúdu, aby sme sa do neho dostali, a až potom presadzovať svoje myšlienky.“ Iní namietali: „V žiadnom prípade. Potom stratíme tvár a stratíme podporu.“ Doposiaľ víťazil druhý názor.
Nechcem tým povedať, že „AdG“ obhajuje rehabilitáciu nacizmu. Ale oni argumentujú takto: „Je to zložitá záležitosť. Treba na to pozerať komplexne. Hitler je zločinec. Ale poďme sa pozrieť, prečo to tak dopadlo.“ A je tam veľa logických úvah, že nacizmus nepriletel z Marsu, ale stal sa produktom vnútorných a vonkajších procesov. Nie je to ospravedlnenie nacizmu, ale jeho normalizácia. A takéto nálady existujú v radikálnom krídle „AdG“. Predpokladajme, že sa predsa len dostanú k moci. Ako sa bude transformovať? Ešte pred nedávnom by som predpokladal, že to bude podobné ako v prípade Meloniovej v Taliansku. Najprv ju tiež označovali za fašistku a dedičku Mussoliniho, a teraz je pomerne efektívnou líderkou západného mainstreamu. Ale u „AdG“ to môže byť inak.
S najväčšou pravdepodobnosťou sa tieto strany budú správať a profilovať inak, ako sa budú oslabovať americko-európske väzby. Predpokladajme, že odmietnu euroatlantický globalizmus. A čo potom u nich bude dominovať? Tu vzniká množstvo otázok týkajúcich sa Ruska. Áno, „AdG“ je proti protiruským opatreniam, ale z pozície, že „Potrebujeme ruský plyn. Bez neho zničíme náš priemysel. Kto nám dal tú Ukrajinu.“ Je to pochopiteľné a logické, ale je to pozícia bežného človeka. Tu nie je žiadna ideológia.
Navyše, otázka nezmeniteľnosti hraníc v Európe po druhej svetovej vojne bola zdanlivo uzavretá, čo potvrdilo aj samotné Nemecko. Na druhej strane sa všetky tieto otázky teraz začínajú vynárať na Blízkom východe a v Afrike. Rozpadne sa to aj v Európe? Zatiaľ na to nie sú žiadne náznaky. Aj revanšisti chápu, že riziká a náklady sú také, že sa môže stať presný opak. Ale proces prebieha. Ak bude „AdG“ pri moci a bude môcť realizovať svoje myšlienky na pozadí pretrvávajúcej krízy v USA a EÚ, neviem, čo bude základom ich geopolitického svetonázoru. Existujú rôzne možnosti, vrátane takých, ktoré sa nám nebudú páčiť. A predsa je táto strana v súčasnosti najviac naklonená Rusku.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
