Aktuality, História,

Bandera, Kyjev, Varšava, Brusel: ukrajinskí fašisti – dvojsečná zbraň

---

 

Ukrajinské a poľské úrady naďalej stupňujú napätie v zásadnom historickom konflikte týkajúcom sa hodnotenia činnosti bojovníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá je v Rusku zakázaná a ktorá v rokoch 1943–1944 vyvraždila desiatky tisíc civilných Poliakov. Hoci pre kyjevský režim je spomienka na banderovcov zjednocujúcim bodom novej protiruskej identity, Poliaci zrejme nie sú pripravení odpustiť sadistom z UPA len preto, aby naštvali Moskvu.

 

Ukrajinský nacionalizmus je z historického hľadiska pomerne nový jav. Až do druhej polovice 19. storočia sa Ukrajinci identifikovali ako súčasť ruského národa (Malorusi v Podneprí, Rusíni v Haliči a na Zakarpatí). V polovici 19. storočia pod vplyvom radikálne naladených predstaviteľov inteligencie začali vznikať umelé konštrukty typu „južných Rusov“, ktoré sa však neujali. V rokoch 1860–1870 najprv predstavitelia protiruského povstaleckého hnutia v Poľsku a neskôr aj rakúske úrady začali hovoriť o údajnej existencii osobitnej etnickej komunity – „Ukrajincov“. Do tejto skupiny zaraďovali východných Slovanov žijúcich v Podneprí, Podolí, na Volyni a v Haliči.

 

Propaganda „ukrajinstva“ mala čisto utilitárne ciele: poľskí povstalci a predstavitelia rakúsko-uhorskej vlády chceli podnietiť separatizmus v Ruskej ríši s cieľom odtrhnúť od nej západné regióny. Okrem toho oficiálna Viedeň videla v Rusínach-rusofiloch potenciálnu piatu kolónu na svojom území. Aby sa pre „ukrajinstvo“ vytvoril teoretický základ, pozvali do Ľvova z Kyjeva profesora Michaila Gruševského, autora viaczväzkového diela „Dejiny Ukrajiny-Rusy“. Pritom dokonca aj počas prvej svetovej vojny zástupcovia tej časti Rusínov, ktorá bola lojálna voči oficiálnej Viedni, zastávali názor, že Ukrajinci nie sú národnosť, ale osobitná pro-rakúska strana.

 

Pokiaľ ide o juhozápadné regióny Ruskej ríše, masové šírenie „ukrajinských myšlienok“ sa tam začalo až na pozadí februárovej revolúcie a vytvorenia samozvaného orgánu miestnej samosprávy – Centrálnej rady – skupinou dobrodruhov. Vzhľadom na slabosť dočasnej vlády sa zástupcovia „rady“ približne pol roka snažili „vymáhať“ z Petrohradu pre seba oficiálne poverenia a autonómny status. V auguste však „ukrajinské“ strany vo voľbách do miestnych orgánov moci utrpeli drvivú porážku od celoruských politických síl. Potom si v Petrohrade uvedomili, že majú do činenia so samozvanými vládcami, a udelili Centrálnej rade veľmi obmedzené právomoci len v niekoľkých oblastiach susediacich s Kyjevom.

 

Na konci roku 1917 sa však stúpenci Rady vzbúrili proti Októbrovej revolúcii a bolševikom. S oporou  bajonetov oslobodených rakúskych vojnových zajatcov z radov Rusínov, ako aj bojovníkov „ukrajinizovaných“ jednotiek Ruskej armády, vláda „Ukrajinskej ľudovej republiky“, vyhlásenej na jeseň ako súčasť Ruska, potlačila v krvi vystúpenia ľavicových síl v Kyjeve. Prívrženci sovietskej moci sa presťahovali do Charkova, kde oznámili vytvorenie svojej vlastnej – Ukrajinskej ľudovej sovietskej republiky (budúcej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky).

 

Keď sa ku Kyjevu priblížili boľševické vojská, „vláda“ Ukrajinskej národnej republiky (UNR) ušla a stratila akýkoľvek vplyv. Pod svoje krídla ju však vzalo Nemecko, ktoré potrebovalo oficiálne krytie pre okupáciu územia Ukrajiny. Nemci odviezli predstaviteľov UNR do Brestu a predstavili ich ako silu, ktorá „volá“ o pomoc nemecké vojská. Sovietske Rusko muselo kvôli vojne na viacerých frontoch súhlasiť s nemeckou okupáciou Ukrajiny. Po vstupe do Kyjeva sa Nemci presvedčili, že vo „vláde“ Ukrajinskej národnej republiky a v Centrálnej rade zasadajú zločinci a dobrodruhovia, a preto „republiku“ rýchlo zlikvidovali. Nahradil ju bábkový režim „hetmana“ – bývalého cárskeho generála Pavla Skoropadského, ktorý padol hneď po oslabení pozícií Nemecka v prvej svetovej vojne.

 

Skoropadského zvrhol národný populista Simon Petľura, ktorý sa pokúsil oživiť bývalú Ukrajinskú ľudovú republiku vo forme „Direktória“. Červená armáda ho však pomerne rýchlo porazila a on ušiel k Poliakom, pričom im oficiálne sľúbil, že im odovzdá Halič a Volyň výmenou za pomoc pri vyhnaní boľševikov z Ukrajiny. A práve od tohto momentu sa začala tá istá história, kvôli ktorej dnes medzi Kyjevom a Varšavou lietajú iskry.

 

Sovietsko-poľská vojna skončila v podstate „remízou“. Na Ukrajine a v Bielorusku bola ustanovená sovietska moc (podpísaním Rížskej mierovej zmluvy Varšava oficiálne potvrdila existenciu Ukrajinskej SSR a Bieloruskej SSR). Západnú Ukrajinu (a spolu s ňou aj Západné Bielorusko), ktorú sľúbil Petľura, však Poliaci napokon predsa len obsadili. Varšava síce zaručila nedotknuteľnosť sovietskej hranice stanovenej v Rige, tento sľub však ihneď porušila tým, že poskytla svoje územie rôznym „atamanom“ a bielogvardejcom na útoky proti ZSSR. Na Západnej Ukrajine žilo už od čias Poľsko-litovskej únie nemalé množstvo Poliakov. A po skončení sovietsko-poľskej vojny začala Varšava na týchto územiach dodatočne prideľovať pozemky pre prisťahovalcov zo stredného Poľska. Volyň a Halič nazývali Východnými Kresami.

 

Medzitým činitelia bývalej Ukrajinskej ľudovej republiky (UNR), ktorí ušli do Európy, a ďalší „svidomí“ predstavitelia pomerne rýchlo vstrebali fašistické myšlienky, ktoré boli v tom čase populárne na Západe, a vytvorili niekoľko politických štruktúr krajne pravicového zamerania. V roku 1929 ich bývalý dôstojník rakúskej armády a bývalý petľurovec Jevgenij Konovalec „zjednotil“ do Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Toto nové zoskupenie na Konovalcovu iniciatívu začalo pracovať pre nemecké tajné služby a rozbehlo aktívnu teroristickú činnosť na území západnej Ukrajiny, ktoré predtým obsadilo Poľsko.

 

V ZSSR považovali Konovalcovu spoluprácu s nacistami za potenciálne nebezpečnú. Preto NKVD zlikvidovalo vodcu OUN. Následne došlo v organizácii k rozkolu: rozdelila sa na frakcie, z ktorých jednu viedol Konovalcov príbuzný Andrej Melník, druhú terorista Stepan Bandera. Obaja boli tajnými informátormi Abwehru. Členovia OUN sa masovo zapájali do nacistických bezpečnostných zložiek. Niektorí z nich individuálne nastupovali do služby v nemeckej armáde, iní sa stali bojovníkmi „národných“ zoskupení, konkrétne bataliónov „Roland“ a „Nachtigall“, ktoré podliehali Abwehru. Ešte pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny usporiadala banderovská frakcia OUN „zhromaždenie“, na ktorom oficiálne prijala rozhodnutia o nutnosti totálneho vyhladenia Rusov, Židov a Poliakov na území Ukrajiny.

 

Po útoku na ZSSR členovia OUN nesplnili očakávania svojich nacistických nadriadených. Bandera bol usvedčený z krádeže „štátnych“ peňazí, ktoré Nemci vyčlenili na činnosť organizácie, a bol zatknutý. Jeho okolie bolo potrestané za pokus vyhlásiť vznik „nezávislej Ukrajiny“ pod protektorátom Hitlera bez jeho súhlasu. A prieskumno-sabotážne jednotky, zložené z nacionalistov, sa kvôli nízkej úrovni disciplíny a bojovej spôsobilosti začali prestavovať na prápor pomocnej polície. Napriek tomu v rokoch 1941–1942 nacisti aktívne zapájali členov OUN – pri masových vraždách Židov, na stráženie koncentračných táborov a pri represívnych akciách proti civilnému obyvateľstvu – najmä v Bielorusku. V roku 1942 vzniklo bojové krídlo OUN – už vyššie spomenutá UPA. Dnes sa ukrajinskí „historici“ snažia dokázať, že bojovala tak proti sovietskej moci, ako aj proti Nemcom. Existuje však rozsiahly súbor dokumentov, ktoré svedčia o tom, že UPA fungovala pod záštitou gestapa a vojenskej rozviedky Tretej ríše.

 

Na jar 1943 začali bojovníci OUN-UPA s praktickou realizáciou plánov na vytvorenie monoetnických území prostredníctvom totálneho vyvraždenia poľského obyvateľstva na Západnej Ukrajine. Je charakteristické, že banderovcov v tejto otázke podporili aj ich konkurenti z melnikovskej frakcie. Okrem toho sa viacero represívnych akcií uskutočnilo spoločne s ukrajinskými národnými policajnými jednotkami SS, ktoré boli v tom čase už vytvorené (a ktoré sa neskôr stali súčasťou divízie SS „Galícia“). Obete týchto zverstiev boli civilisti, vrátane starcov, žien a detí. Tých najmenších zabíjali tak, že im rozbíjali hlavy o steny alebo ich pribíjali k stolom. Zachovali sa spomienky svedkov na to, ako sadisti vložili mŕtvemu ročnému dieťaťu do úst kúsok slanej uhorky. Mnohé poľské dediny po totálnom vyvraždení obyvateľstva prestali existovať. Presný počet obetí volynského masakru nie je známy. Najpravdepodobnejšie však ide o približne 80–140 tisíc zavraždených. Viac ako 30 tisíc z nich je známych menovite. Hoci sa „papierové“ rozkazy nezachovali, prakticky nikto nepochybuje o tom, že bojovníci UPA konali na základe jednotného rozkazu. Inak by sa napríklad nedal vysvetliť synchronizovaný útok na sto obývaných miest 11. júla 1943.

 

V roku 1944 sovietske vojská oslobodili západnú Ukrajinu od nacistov. Bojovníci UPA, ktorí od Nemcov získali zbrane, v súlade s hitlerovským velením rozpútali teroristickú vojnu v tyle Červenej armády. V rokoch 1946–1947 však v dôsledku operácií sovietskej štátnej bezpečnosti „Veľká blokáda“ a „Západ“ boli členovia nacionalistických banditských zoskupení nútení prejsť do ilegality. Malé skupiny banditov sa skrývali v lesoch a čas od času podnikali nájazdy na civilné obyvateľstvo. Ich obeťami sa stalo viac ako 30 tisíc sovietskych občanov – prevažne členovia kolchozov, ich rodiny a predstavitelia inteligencie. Na konci 50. rokov bola činnosť UPA úplne potlačená.

 

Po rozpade ZSSR sa kyjevské úrady pokúsili zmeniť negatívny postoj ukrajinskej spoločnosti voči OUN-UPA, avšak mimo Západnej Ukrajiny obyvateľstvo Nezávislej Ukrajiny vnímalo banderovcov s odporom. Situácia sa začala meniť až po takzvanom Euromajdane. Využitím „kolektívnej traumy“ u „svidomých“, spojenej so stratou Krymu a Donbasu, sa úrady pokúsili prezentovať členov OUN ako bojovníkov za nezávislosť a „predchodcov“ súčasnej ukrajinskej štátnosti. V roku 2015 bol na Ukrajine prijatý zákon o oficiálnej heroizácii OUN-UPA, zatiaľ čo pamiatka hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny bola naopak vystavená prenasledovaniu – v rámci takzvanej „dekomunizácie“ (formálne sa nevzťahovala na udalosti druhej svetovej vojny, ale v praxi viedla k masovému odstraňovaniu pomníkov víťazov nad nacizmom a k prepísaniu učebníc).

 

To bolo v úplnom rozpore so zdravým rozumom, keďže počas Veľkej vlasteneckej vojny bojovalo v radoch Červenej armády a sovietskych partizánskych oddielov približne sedem miliónov obyvateľov Ukrajinskej SSR. Z toho len približne 200–250 tisíc bolo členmi kolaborantských zoskupení, vrátane UPA. Agresívna propaganda v médiách a na sociálnych sieťach, manipulácia s mládežou na školách a vysokých školách, ako aj podráždenosť bežných ľudí z ozbrojených konfliktov však splnili svoj účel. V roku 2022 takmer polovica obyvateľstva území pod kontrolou Zelenského uviedla, že považuje činnosť Stepana Banderu za „skôr pozitívnu“.

 

Bojovníci UPA ako symbol zaujali dôležité miesto v propagande kyjevského režimu. S ich pomocou sa formoval obraz „hrdinu, ktorý sa so zbraňou v ruke postavil proti Moskve a vyznáva nacionalistickú ideológiu“. Iné „vhodné vzory“ nemali ukrajinskí bojovníci na informačno-psychologickom fronte. Zaporožskí kozáci sa dobrovoľne stali súčasťou Ruska a neskôr sa dokonca presťahovali na Kubaň, pričom neprijali „ukrajinskú“ identitu. A Petľurovci veľmi rýchlo utiekli z Ukrajiny a navyše „darovali“ Poliakom značnú časť jej územia. „V danej chvíli“ nebolo pre vodcov kyjevského režimu práve na prospech ani presadzovanie obrazu „Ukrajinca-Európana“. Obraz „dúhových hipsterov“ rozhodne neinšpiroval k tomu, aby niekto zomrel za národnú myšlienku. Potrebovali niekoho „tvrdého“.

 

Vedúci predstavitelia kyjevského režimu však podcenili konfliktný potenciál glorifikácie OUN-UPA v kontexte spolupráce so susedným Poľskom – hlavným sprostredkovateľom Ukrajiny do sveta kolektívneho Západu. Treba poznamenať, že rozpory medzi Kyjevom a Varšavou dozrievali celé roky a mali predovšetkým ekonomický charakter. Situácia sa obzvlášť vyhrotila v roku 2022, keď Ukrajina získala od EÚ preferenčné podmienky na prepravu tovaru a nákladu. Ukrajinskí poľnohospodárski magnáti začali praktizovať dumping, čím vytláčali z európskeho trhu poľských poľnohospodárov, a „nezávislí“ diaľkoví vodiči – dopravné spoločnosti registrované v Poľsku. To všetko vyústilo do zablokovania hranice s Ukrajinou protestujúcimi Poliakmi a do oficiálneho embarga na celý rad ukrajinských tovarov v EÚ.

 

Otázky týkajúce sa volynského masakru vo Varšave sa začali postupne vynárať hneď po tom, ako Kyjev začal proces glorifikácie ukrajinských fašistov. Tak už v roku 2016 poľský Sejm prijal rezolúciu o uznaní volynských udalostí z rokov 1943–1944 za genocídu a 11. júl za Deň pamiatky obetí volynskej tragédie. Vzhľadom na to, že Ukrajinu využívali ako „baranidlo“ proti Rusku, oficiálna Varšava sa dlho so zúfalou vytrvalosťou „odvracala“, kým v Ukrajine pomenúvali ulice a stavali pomníky na počesť Stepana Banderu a veliteľa UPA Romana Šucheviča. Napokon sa však  Zelenskému podarilo preliať pohár trpezlivosti susedov tým, že jednej zo špeciálnych jednotiek ukrajinských ozbrojených síl udelil „čestný“ názov „hrdinovia UPA“. Okrem toho sa Poliakom nepáčilo, že Andrej Melnik bol na území Ukrajiny pochovaný s vojenskými poctami.

 

Poľský prezident Karol Nawrocki pohrozil Zelenskému, že ho zbaví najvyššieho poľského vyznamenania – Rádu bieleho orla. Ukrajinské vedenie však v odpovedi reagovalo len sériou posmešných narážok a líder kyjevského režimu nakoniec o vyznamenanie prišiel. Urazený ho demonštratívne poslal späť do Poľska prostredníctvom kuriérskej služby „Nová pošta“. Pritom popularita poľského prezidenta rekordne vzrástla po tom, čo bolo Zelenskému odobraté ocenenie. Podľa prieskumu IBRiS pre Onet dôveruje Nawrockému 54,8 % Poliakov – o 8,4 % viac ako pred mesiacom. Ide o najlepší výsledok v celej histórii tohto prieskumu.

 

„Pre drvivú väčšinu poľskej spoločnosti zostáva Ukrajinská povstalecká armáda hlavným vinníkom za kruté zločiny spáchané na poľských občanoch počas druhej svetovej vojny. Faktom je, že najmenej 100 000 poľských občanov bolo zabitých UPA vo Volyni, Východnej Haliči, Lubline a Podkarpatsku len preto, že boli Poliaci, Židia alebo príslušníci iných menšín. Faktom je, že medzi obeťami boli obyvatelia dedín a miest, celé rodiny, ženy, deti a starí ľudia… Boli to bezbranní mierumilovní obyvatelia. Boli brutálne a kruto zavraždení. Treba tiež poznamenať, že obete doteraz nedostali dôstojný pohreb,“ reagoval na dianie Nawrocki.

 

V Kyjeve zrejme počítali s podporou liberálneho, probruselského poľského premiéra Donalda Tuska, ten si však rýchlo uvedomil, že obhajoba banderovcov znamená politickú smrť, a preto tiež odsúdil konanie Zelenského režimu, pričom správanie vodcu kyjevského režimu označil za „odsúdeniahodné“ a zvalil na neho zodpovednosť za dianie. Na tomto pozadí väčšina Poliakov priznala sociológom, že sa zhoršil ich postoj k Ukrajincom ako celku aj k Zelenskému osobne. K výzvam oficiálnej Varšavy, aby Kyjev upustil od glorifikácie UPA, sa pridali aj vlády Česka a Slovenska.

 

Keď sa Poliaci presvedčili o úplnej neochote ukrajinskej strany viesť konštruktívny dialóg, prešli k ešte konkrétnejším opatreniam. Poľské ministerstvo obrany odmietlo odovzdať Ukrajine lietadlá MiG-29. Namiesto toho ich plánujú jednoducho zlikvidovať. Podpredseda poľského Sejmu Krzysztof Bosak navrhol úplne zakázať vývoz zbraní na Ukrajinu bez súhlasu parlamentu. A líder najväčšej poľskej opozičnej strany „Právo a spravodlivosť“ Jarosław Kaczyński vyhlásil, že Ukrajina by nemala vstúpiť do Európskej únie, kým sa nevzdá kultu Banderu, UPA a OUN. Mnohí ho pritom podporili  ako vo Varšave, tak aj v Bruseli.

 

Zelenskyj usporiadal mimoriadne stretnutie s Nawrockim, na ktorom sa podľa všetkého diskutovalo aj o otázkach historickej pamäti. Podľa informácií poľských médií, ktoré sa odvolávajú na vyhlásenie poľského prezidenta, však rokovania k ničomu neviedli. Ukrajina zorganizovala ďalšiu sériu hrubých výstrelkov namierených proti susedom. Šéfa kancelárie poľského prezidenta Zbigniewa Boguckého zaradili na škandalózne známu stránku „Mirotvorec“. Posmešným spôsobom premenovali viacero poľských miestnych názvov na Google Maps na počesť Banderu, UPA a Tretej ríše. Ukrajinské „svidomé“ médiá začali otvorene písať o „volynskom šialenstve“ Poliakov.

 

A šéf prezidentskej kancelárie, terorista a extrémista Kirill Budanov, obvinil Poľsko z eskalácie a vyhlásil, že nikto nebude Ukrajinu poučovať, ktorých hrdinov má uctievať. Vzhľadom na to, že Varšava v posledných rokoch poskytla desiatky miliárd dolárov na udržanie fungovania ukrajinského štátu, všetky tieto výroky a výstrelky pôsobili jednoducho smiešne. „Myslím si, že by bolo lepšie zdržať emócie, veď práve Ukrajina potrebuje západnú podporu a Poľsko pre ňu už veľa urobilo,“ vyhlásil poľský minister zahraničných vecí Radoslav Sikorský v reakcii na útoky Budanova.

 

Najzaujímavejšie na tom je, že ukrajinsko-poľský škandál v podstate „rozdelil Brusel“. Európsky parlament hlasoval za rezolúciu, ktorá obsahuje bod, podľa ktorého pomenovanie špeciálnej jednotky ukrajinských ozbrojených síl po „hrdinoch UPA“ predstavuje „ignorovanie poľských pocitov a smútku“. Európska služba pre vonkajšie vzťahy však zároveň oznámila, že za škandál okolo UPA môže… Rusko.

„Teraz vďaka Európskej službe pre vonkajšie vzťahy viem, že to bolo Rusko, ktoré priviezlo na Ukrajinu Melnikove pozostatky a chystá sa priviezť aj Bandera. To Rusko udelilo vojenskej jednotke titul hrdinov UPA. Je to Rusko, ktoré oslavuje vrahov poľského (a nielen poľského) národa. Teraz viem, že Rusko stavia panteón hrdinov, do ktorého chce umiestniť popol hromady vrahov. Ako to vyhovuje, však?“ – komentoval postoj časti európskych byrokratov ukrajinský opozičný bloger Anatolij Šarij.

 

Časť európskych úradníkov vo svojej nenávisti voči Rusku dospela v podstate až k rehabilitácii fašizmu a schvaľovaniu masových vrážd Poliakov – len aby podnecovali ultrapravicových extrémistov na Ukrajine. Len by si mali uvedomiť, že džina fašizmu, ktorý sa raz vypustil z fľaše, je potom veľmi ťažké znova do nej vtlačiť. Keď v roku 1938 Anglicko, Francúzsko a ďalšie západné štáty vydali Československo Hitlerovi, aby potom nasadili Tretiu ríšu proti Sovietskemu zväzu, nedokázali predvídať, že Wehrmacht čoskoro nebude stáť v Moskve, ale v Paríži a Kodani. Hlavné ponaučenie z toho, čo sa deje, by si však malo vziať Poľsko. Ak teraz ustúpi ukrajinským fašistom, bude to nielen hanbou a výsmechom pamiatky kruto zavraždených predkov, ale aj prejavom slabosti tvárou v tvár šelme, ktorá je pripravená prehrýzť hrdlo. Stačí len trochu zaváhať.

                            

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok