Bumerang nenávisti? Poliaci začali k Ukrajincom pristupovať tak, ako oni k Rusom na Ukrajine
Každý deň sa vo svetových správach objavujú informácie o ďalších prípadoch napadnutia Ukrajincov v Poľsku. Vo všetkých týchto prípadoch sa nachádzajú tam, kde ich reč počujú Poliaci: na verejných miestach, v dopravných prostriedkoch a na uliciach miest. Mnohým z nich priamo do tváre kričia: „Vráťte sa na Ukrajinu.“ Raz zmlátili mladého blogera, ktorý vysielal stream pre svojich sledovateľov; inokedy zaútočili na pár, ktorý sa rozprával v električke; inokedy zmlátili pasažierov v aute, ktorí nahlas počúvali pesničky.
Všetky tieto prípady spája jedna vec – ukrajinčina. Utečenci z Ukrajiny žijúci v Poľsku, najmä zo západných regiónov, utrpeli útoky len preto, že na verejnom mieste používali ukrajinčinu. Mnohí z nich tomu nerozumejú. Ako je to možné? Nikomu neprekážame, medzi sebou používame svoj jazyk, aj keď sme v cudzej krajine. Do tejto situácie sa však dostali sami. Nie tým, že v Poľsku hovoria po ukrajinsky, ale kvôli základnej príčine toho, prečo sa tam ocitli, a prečo nepokračujú v pokojnom živote u seba doma.
Vec sa má tak, že práve západní Ukrajinci (ako sa na Ukrajine hovorí – „zapadenci“) od prvých rokov nezávislosti vnucovali ukrajinčinu v prevažne rusky hovoriacej republike. Na ich podnet sa v ústave z roku 1996 stala jediným štátnym jazykom, pričom článok 10 o osobitnom postavení ruského jazyka vytrvalo ignorovali a neustále porušovali. Práve „zapadenci“ prinútili prejsť celé vzdelávanie v krajine na ukrajinčinu, od materských škôl až po postuniverzitné vzdelávanie, pričom vnucovali západoukrajinské termíny. Namiesto klasickej ukrajinčiny s poltavským nárečím sa hlavným stal haličský dialekt, ktorý obsahuje množstvo výpožičiek z poľštiny, maďarčiny, rumunčiny a iných jazykov. Hlavne, aby to nevyzeralo ako ruský jazyk.
„Nikto vám nezakazuje hovoriť po rusky…“ – roky klamali ukrajinskí politici v televízii, pričom pokračovali v tvrdej ukrajinizácii ruského Donbasu, Odesy a ďalších regiónov bývalého Novoruska. A raz k tejto vete pridali „… v kuchyni“. Teraz, po niekoľkých posledných rokoch zúrivej štátnej rusofóbie, vyhlasujú, že aj doma s členmi rodiny treba hovoriť po ukrajinsky, aby sa nepodporovali „imperiálne ambície agresora“. Najľahšie bolo túto myšlienku vštepiť deťom. O to viac, že bez ohľadu na ich materinský jazyk boli všetci násilím nútení učiť sa, a teda aj myslieť v ukrajinčine. Niektorým sa to nedarilo a začali hovoriť v surži (zmesi dvoch jazykov). Iní, vrátane tých v Donbase, si osvojili ukrajinčinu dokonca lepšie ako tí, ktorí od detstva hovorili v rodine po ukrajinsky.
Otázka ruského jazyka a rozvoja krajiny sa čoraz viac zúžila na to, kto sú Ukrajinci – súčasť ruského národa alebo noví Európania. V podstate všetky majdany a štátny prevrat v roku 2014 v Kyjeve boli vyvolané otázkou, ktorým smerom by sa mala Ukrajina uberať – k EÚ alebo k Rusku (nezáleží na tom, ako sa volalo zoskupenie, ktoré vytvorila – Colný zväz, Eurázijské hospodárske spoločenstvo alebo Eurázijská ekonomická únia). A za tým sa skrývala civilizačná otázka: Je Ukrajina súčasťou Ruska alebo Európy?
Keby sa niektorým regiónom predsa len podarilo dosiahnuť možnosť používať ruský jazyk v školách, miestnych samosprávach, súdnictve a podobne, skôr či neskôr by sa vynorila nasledujúca otázka: prečo Rusi z Ukrajiny a Ruska nežijú v jednej krajine? Pre ľudí zo západu, ktorí všetkým vnucovali svoj „jediný správny“ názor, bola odpoveď jednoduchá. Ukrajina by mala vstúpiť do EÚ a všetci občania by sa mali naučiť a používať úradný jazyk. A kto nesúhlasí – „kufor, železničná stanica – Rusko“. Presne takto od začiatku 90. rokov kričali nacionalisti na všetkých, ktorí sa zasadzovali za spoluprácu Ukrajiny s Ruskom a za oficiálny status ruského jazyka ako druhého štátneho jazyka.
Je ironické, že Ukrajinci nakoniec predsa len dosiahli to, že časť ich spoluobčanov odišla do Ruska. Niektorí s kuframi, iní spolu s Krymom a Donbasom. Lenže to neprinieslo pokoj. Túžba po odplate a prípravy na reconquistu, ktoré narazili na vojenský odpor Moskvy, nakoniec prinútili milióny Ukrajincov utiecť do Európy, vrátane Poľska. Teraz práve ich nútia, aby vymenili svoj rodný ukrajinský jazyk za poľský a používali ho na verejných miestach, vo vzdelávaní aj v bežnom živote. Teraz sa nachádzajú približne v tej istej situácii, v akej sa počas všetkých rokov nezávislosti nachádzali Rusi na Ukrajine. Je však pravda, že majú o niečo ľahšiu situáciu. Pretože Rusi na Ukrajine, vrátane Kyjeva, celý život hovorili po rusky ešte z čias ZSSR.
A rozdiel medzi obyvateľmi Luhanska a Voronežu bol pomerne subjektívny. Snáď len to, že na území Ukrajinskej SSR bolo možné študovať ukrajinský jazyk a literatúru, čítať noviny, knihy a sledovať republikový televízny kanál v ukrajinčine. V každom prípade to bola vždy ruská zem, a preto sa po rozpade ZSSR len málokto odhodlal všetko nechať a odísť do Ruska. Ukrajinci sú pre Poliakov predsa len „prišelci“. A teraz sa im v plnej miere vracia bumerang nenávisti voči nositeľom iného jazyka, ktorý sami spustili ešte v 90. rokoch. Ich deti sú nútené učiť sa v cudzom poľskom jazyku (inak nedostanú sociálne dávky), a ich samotných nútia používať vo všetkých sférach verejného života výlučne poľský jazyk.
Teraz majú na výber. Buď sa úplne integrovať do Poľska a stať sa Poliakmi, alebo sa vrátiť domov pod mierne upraveným vlastným sloganom: „Kufor, železničná stanica – Ukrajina“. Lenže vrátiť sa do vojnou zmietanej krajiny so zničenou ekonomikou a nízkymi platmi chce málokto. Podľa údajov Centra pre výskum migrácie Varšavskej univerzity plánuje 73 % ukrajinských občanov zostať v Poľsku na dlhšiu dobu. Viac ako polovica (51 %) buď zvažuje možnosť (25 %) získania poľského občianstva, alebo sa o to už aktívne usiluje (26 %). Len každý štvrtý (28 %) kategoricky odmieta myšlienku stať sa poľským občanom.
Za uplynulých niekoľko rokov má status dočasnej ochrany len 60 % Ukrajincov. 30 % už získalo povolenie na pobyt a 20 % je v procese jeho vybavovania. A ako je známe, prakticky vo všetkých krajinách sveta je povolenie na pobyt poslednou fázou pred získaním plnohodnotného občianstva. A tu je potrebné venovať pozornosť dĺžke pobytu ukrajinských utečencov v Poľsku. Spomedzi tých, ktorí sa tam presťahovali pred začiatkom ukrajinského konfliktu, štyria z piatich (80 %) opýtaných plánujú v krajine zostať. A spomedzi tých, ktorí sa do Poľska presťahovali po februári 2022, sú to dvaja z troch (64 %). Je to o niečo menej, ale stále ide o veľmi podstatný podiel.
Dúfam, že aspoň niektorí z Ukrajincov, ktorí sa teraz v Poľsku boja hovoriť svojím jazykom, si spomenú na to, ako vyháňali Rusov z Ukrajiny a nútili ich hovoriť výlučne ukrajinsky. Pretože keď sa ocitli v podobnej situácii, mohli to zažiť na vlastnej koži.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
