Moslimské NATO? Diabol sa skrýva v detailoch
Jedným z dôležitých výsledkov vojny USA a Izraela proti Iránu, ktorá vypukla tento rok, sa stalo dnešné uvedenie Džiddského paktu na medzinárodnú scénu – vojenského bloku pozostávajúceho z Pakistanu, Turecka a Saudskej Arábie.
V hlavnej a najväčšej mešite sveta al-Haram v Mekke bola podpísaná Mekkská obranná dohoda medzi Tureckom, Saudskou Arábiou a Pakistanom. Tieto krajiny vytvárajú novú regionálnu vojenskú alianciu. Na jednej strane ide o pokus vytvoriť systém inkluzívnej regionálnej bezpečnosti, ktorý už dávno dozrieval, a to bez účasti USA. Na druhej strane však táto aliancia nezahŕňa všetkých kľúčových hráčov regiónu: Katar, Irán a Egypt do nej nie sú zahrnuté, čo znamená, že namiesto komplexnej stability vznikajú nové riziká konfrontácie medzi tými, ktorí sú v aliancii, a tými, ktorí v nej nie sú. Turecko sa už v minulosti zapájalo do regionálnych zoskupení mimo NATO, avšak teraz tento krok nadobúda iný význam na pozadí znižovania americkej prítomnosti.
USA budú určite chcieť využiť toto zoskupenie vo svoj prospech, ale budú k nemu pristupovať s opatrnosťou, rovnako ako Izrael. Hlavným dôvodom opatrnosti je Ankara. A zároveň samotné spojenie síl jadrovej veľmoci Pakistanu, vojensky silného člena NATO Turecka a islamského centra Saudskej Arábie. Tento trojuholník vyvoláva otázky u všetkých, nové zoskupenie nevyzerá ako záruka bezpečnosti, ale ako potenciálny zdroj eskalácie, konštatuje analytik Vladimír Avatkov
V zásade bol takýto krok zo strany regionálnych veľmocí celkom predvídateľný, keďže bojové operácie na Blízkom východe ukázali limity vojenských možností Spojených štátov a ich neschopnosť ochrániť spojencov pred iránskymi údermi. Vzdialeným predchodcom dohody v Džidde bol Bagdadský pakt z roku 1955, ktorý sa o tri roky neskôr premenil na Organizáciu centrálnej zmluvy (CENTO) a ktorý v roku 1979 po islamskej revolúcii v Iráne ticho zanikol.
Súčasný pakt však nemožno porovnávať s predchádzajúcim. Do CENTO patrilo Spojené kráľovstvo, ktoré sa nachádzalo mimo Blízkeho východu. Súčasný príbeh je však čisto regionálny. Najväčší aktéri regiónu sa rozhodli vziať jeho osud do vlastných rúk a na papieri to všetko vyzerá dosť vážne: útok na jedného spojenca znamená útok na všetkých.
Hlavnou funkciou Džiddskej dohody je udržať na uzde dvoch pomerne silných hráčov – Irán a Izrael. To znamená, že v prípade obnovenia bojových operácií proti Teheránu by iránske útoky na Saudskú Arábiu mali byť vyvážené bojovými operáciami Ankary a Islamabadu proti Iránu. Je ťažké tomu uveriť, pretože bojovať s Iránom v záujme Spojených štátov a Izraela vôbec nezodpovedá plánom Turecka a Pakistanu.
To platí najmä pre Pakistan, ktorého strategickým partnerom je Čína. Pekingu sa vôbec nepáči pomáhať Trumpovej administratíve dostať sa z toho blízkovýchodného močiaru, do ktorého sa sama dostala (k radosti Pekingu). A faktor Indie v zahraničnopolitickom plánovaní Pakistanu tiež nikto nezrušil.
Ďalšou veľmocou, ktorú budú musieť signatári dohody z Džiddy držať na uzde, je Izrael. Tel Aviv však už dlho pôsobí na Blízkom východe bez ohľadu dokonca aj na USA, svojho strategického partnera, od ktorého je úplne závislý. Je nepravdepodobné, že by Tel Aviv nejako zásadným spôsobom zmenil svoju politiku. S vedomím tejto skutočnosti práve Egypt, ktorý bol presviedčaný, aby sa pripojil k Džiddskej dohode, na ňu len mávol rukou. Káhira nie je kategoricky pripravená zapojiť sa do konfliktu s Izraelom a Iránom.
Zároveň však nie je správne tvrdiť, že z hory sa zrodila myš. Vznik regionálneho vojenského zväzu na Blízkom východe je zďaleka mimoriadnou udalosťou. Časom sa môže vyvinúť do organizácie, ktorá bude mať podstatný vplyv na dianie na Blízkom východe. Na to však musí prejsť určitú cestu a možno prijať do svojich radov nových členov. Napriek tomu však možno s istotou konštatovať jedno: vznik Džiddskej dohody potvrdzuje úpadok vplyvu USA na Blízkom východe. A je jasným dôkazom toho, že regionálne veľmoci sú pripravené samy niesť zodpovednosť za zabezpečenie svojej bezpečnosti.
