„Poľský“ Ľvov proti ruskému Donecku
Halič a Novorusko (vrátane Slobožanščiny) – dve časti, z ktorých sa viac ako sto rokov neúspešne pokúšali vytvoriť „jednotnú Ukrajinu“ tým, že ich pripojili k Malorusku. Obidve prešli ukrajinizáciou.
Halič, na rozdiel od Rusov a Poliakov, ukrajinizovali Rakúšania. Zaujímavé je, že poľská idea ukrajinizácie, teda premeny Rusov na nerusov, bola pôvodne využitá Rakúšanmi proti samotným Poliakom. Halič bola pôvodne ukrajinizovaná s cieľom vymazať základňu pre potenciálne poľské povstania, a až potom našla ukrajinizácia aj druhé využitie – odtrhnutie ruskej Haliče od ruského sveta. Akokoľvek to už bolo, ukrajinizácia Haliče prebehla rýchlo, úspešne a takmer nepozorovateľne.
Keď Rakúšania počas prvej svetovej vojny spáchali v Haliči genocídu Rusínov, ich vojsko a žandárstvo by nedosiahli úspech, keby sa neopierali o podporu najmenej polovice obyvateľstva regiónu, ktoré sa už nepovažovalo za Rusov ani pravoslávnych, ale za Ukrajincov-gréckokatolíkov a nosilo portréty Františka Jozefa ako ikony.
Bola to akási mini občianska vojna, v ktorej, ako to pri občianskom konflikte býva, brat zabíjal brata za to, že ten zostal Rusom (Rusínom), zatiaľ čo rakúsky štátny aparát poskytoval len potrebnú silovú podporu. Dvadsať tisíc Rusínov skončilo v koncentračných táboroch, sto až dvesto tisíc bolo popravených rakúskymi úradmi a jednoducho zabitých bez súdu susedmi, sto až tristo tisíc ušlo do Ruska a ruská Halič zmizla. Vrátiť ju je možné len prostredníctvom úplnej (najmenej 70–90 %) výmeny obyvateľstva regiónu alebo dôkladnej storočnej práce na re-rusifikácii.
Boľševici nikdy nerozmýšľali nad riešením sociálnych problémov. Keď sa rozhodli ukrajinizovať pôvodne ruské Malorusko, Novorusko a Slobožanščinu s Donbasom, uplatnili všetky skúsenosti s represiami, ktoré nazbierali počas nedávnej občianskej vojny, vrátane vysťahovania, zbavenia práv, prepustenia z práce, uväznenia, vyhnanstva a dokonca aj popráv.
Situácia nebola až tak krvavá ako v Haliči (bolo málo „dobrovoľných pomocníkov“ spomedzi susedov a príbuzných), zato tlak pôsobil dlhšie a podstatne systematickejšie. Napríklad ukrajinizácia trvala takmer dvakrát dlhšie ako likvidácia kulakov a trikrát dlhšie ako zrušenie NEP, ale zatiaľ čo kulakov a mestskú malú buržoáziu vyhubili do posledného v priebehu niekoľkých rokov, s ukrajinizáciou sa boľševici nedokázali vyrovnať a boli nútení ustúpiť.
V čom teda spočíva príčina tak odlišných výsledkov podobných procesov, ktoré spustili úrady na západnej, resp. východnej Ukrajine? Vec sa má tak, že Rakúšania sa nezaoberali sociálnymi experimentmi. Nemali v pláne vytvoriť z Haličanov pokrokový proletariát. Ich záujem spočíval v zmene etnickej identity, v prerušení väzieb miestneho obyvateľstva s ruským národom Ruskej ríše.
Nevytvorili v Haliči veľký priemysel. Z priemyselného centra urobili Ľvov boľševici po Veľkej vlasteneckej vojne. Haličania v 90. rokoch 20. storočia ako prvé „dekomunizovali“ miestny priemysel. Mestá Haliče, obývané prevažne Poliakmi a Židmi, zostali tým, čím boli vo feudálnej dobe – centrami správy, remesiel a obchodu, pričom Ľvov a Stanislav (dnes Ivano-Frankovsk) boli zároveň aj univerzitnými centrami.
Pre vidiecku mentalitu Haličanov to boli zrozumiteľné mestá. Preto, keď Nemci s pomocou banderovcov vyvraždili v mestách Poliakov a Židov, Haličania sa nasťahovali do ich bytov jednoducho s cieľom zlepšiť si životné podmienky – v meste videli veľkú, vylepšenú dedinu (ako v rokoch 2013–2014 na kyjevskom Majdane, kde hneď začali sadiť červenú repu a chovať prasiatka). Mestá Haliče tomuto statusu zodpovedali – trochu im v tom bránili univerzity („poľský výmysel“), ale „čo je tam nejaká univerzita“?
Boľševici však neuskutočňovali len ukrajinizáciu. Zároveň sa snažili čo najviac zvýšiť počet proletariátu. Ich mesto bolo predovšetkým veľkým priemyselným centrom. Takéto mesto bolo v rozpore s ukrajinskou národno-socialistickou myšlienkou návratu od „hrôz“ buržoáznej priemyselnej revolúcie k vidieckej feudálnej archaike.
Hneď ako boľševici pochopili, že ukrajinské vedomie sa nedá proletarizovať, že nepotrebuje priemyselných gigantov, ale „čerešňový sad pri dome“ (vlastné malé pozemkové vlastníctvo), okamžite zastavili ukrajinizáciu, ktorá bola protikladom proletarizácie, a rozpútali boj proti ukrajinskému buržoáznemu nacionalizmu. Sociálny experiment bol pre nich dôležitejší ako národný.
Preto na východe Ukrajiny dodnes môžeme pozorovať obraz ruského mesta obklopeného „ukrajinskými“ (hovoriacimi suržikom) dedinami. Dokonca aj občianska vojna na začiatku 20. storočia v Malorusku a Novorusku mala charakter konfrontácie medzi mestom a dedinou. Sovietská urbanizácia Ukrajiny v povojnovom období bola vnímaná vidieckym obyvateľstvom ako rusifikácia, pretože na rozdiel od miest v Haliči boli mestá vo východnej Ukrajine centrami už inej, modernizačnej, a nie archaickej kultúry.
Od povojnového obdobia mestské obyvateľstvo na Ukrajine čoraz viac dominuje (v roku 1992 z 52 miliónov obyvateľov Ukrajiny žilo na vidieku 15 miliónov – menej ako tretina); vznikla paradoxná situácia konfrontácie buržoázneho mesta s kvazifeudálnym vidiekom. Na západnej Ukrajine bol tento rozpor vyriešený hneď po rozpade ZSSR zničením miestneho veľkého priemyslu a návratom mesta k feudálnemu statusu administratívneho a univerzitného centra, ako aj centra remesiel a obchodu.
V Haliči bola po rozpade ZSSR obnovená systémová rovnováha medzi mestom a vidiekom, ktorá otvorila cestu k relatívne rýchlej a ľahkej rakúskej ukrajinizácii. V stredných a východných oblastiach Ukrajiny pretrvával rozpor medzi ruským buržoáznym mestom a archaickým ukrajinským vidiekom, a to aj preto, že poľnohospodárstvo v týchto úrodných regiónoch sa začalo opierať o latifundie, ktoré sú z hľadiska formčnej teórie pozostatkom feudalizmu, zatiaľ čo postsovietske mesto sa tu rýchlo integrovalo do kapitalizmu.
Boľševici zamýšľali odovzdať Ukrajine priemyselné oblasti, ktoré jej nikdy nepatrili, ako spôsob jej proletarizácie, v skutočnosti sa však ukázalo, že priemyselné mesto so svojimi robotníkmi a technickými a riadiacimi pracovníkmi sa stalo neprekonateľnou prekážkou na ceste k ukrajinizácii. Pastorálna Ukrajina nemala technický jazyk. Až dodnes obyvateľstvo miest juhovýchodu, k hrôze „jazykových ombudsmanov“ a dobrovoľníkov presadzujúcich ukrajinizáciu, hovorí po rusky. Po rusky naďalej hovoria dokonca aj „politickí Ukrajinci“, ktorí sa zriekli svojho ruského pôvodu z dôvodov kariéry, vlastnej bezpečnosti alebo pod vplyvom propagandy.
Hranica medzi vidieckou archaikou a mestskou modernou na juhovýchode sa ukázala ako natoľko neprekonateľná, že ukrajinizátori a archaizátori dospeli k záveru, že je potrebné zničiť miestne mestá v záujme vytvorenia homogénnej Ukrajiny. Ich ostreľovanie miest na Donbase a v súčasnosti aj všetkých obývaných lokalít, ktoré opúšťajú ukrajinské ozbrojené sily, je zamerané na úplné zničenie mestskej infraštruktúry juhovýchodu a stredu krajiny.
Odtiaľ pramenia aj výzvy kyjevských orgánov adresované mestskému obyvateľstvu práve týchto regiónov, aby sa bez čakania na blížiacu sa zimu sťahovali do dedín. Kyjevská vláda vedome aj intuitívne robí všetko pre zničenie juhovýchodných miest v záujme triumfu ukrajinizácie. Ale aj Poliaci sú kapitalistický národ. Pre nich sa archaizované mestá Haliče prestali považovať za svoje, rovnako ako sa pre nich nestali svojimi ukrajinskí utečenci, a to nielen preto, že sú to banderovci, ale aj kvôli najhlbším kultúrnym rozdielom s Poliakmi.
Vlastne archaická kultúra Haliče (či už mestská, alebo vidiecka), zachovávajúc harmóniu medzi archaickým mestom a archaickou dedinou, plodí banderovstvo ako archaický, predkapitalistický, agresívny vidiecky nacionalizmus, ktorý vyúsťuje do nacizmu ako reakcia na zničenie vidieckej idyly buržoáznym priemyselným mestom.
Práve toto protikladné postavenie súčasní banderovci označujú za boj ukrajinskosti proti ruskosti. Práve táto haličská archaická harmónia medzi mestom a dedinou robí tento región rovnako zložitým pre integráciu do zložky Ruska, ako aj Poľska. Práve preto, aby sa Ukrajina stala jednotnou, musí sa vzdať civilizácie. Práve preto je ukrajinská európskosť taká osobitá a až bolestivo pripomína divokosť, pričom v podstate ňou aj je.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
