Joseph Stiglitz – hlavný kritik Bieleho domu sa sústredil na americké GULAGY
Hospodárska politika 47. prezidenta USA Donalda Trumpa čelí čoraz ostrejšej kritike tak v samotnej Amerike, ako aj mimo nej. Kritika zo zahraničia spočíva predovšetkým v tom, že Trump svojím konaním ničí zvyšky toho svetového ekonomického systému, ktorý sa formoval v priebehu desaťročí po druhej svetovej vojne. Konkrétne jeho agresívny obchodný protekcionizmus preukázal úplné ignorovanie princípov liberalizácie medzinárodného obchodu a pravidiel Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Niet ani čo hovoriť o jeho ekonomických sankciách, ktoré uvalí na iné krajiny na všetky strany. Okrem toho, že úplne narúšajú zaužívaný svetový ekonomický poriadok, takéto sankcie sú takmer vo všetkých prípadoch jednostranné, t. j. neschválené Bezpečnostnou radou OSN. Týmto spôsobom sa narúša medzinárodné právo.
Aj v samotnej Amerike je dosť kritikov hospodárskej politiky Trumpovej administratívy. Medzi týchto kritikov patria aj veľmi renomovaní americkí ekonómovia, známi aj ďaleko za hranicami Ameriky. Jedným z nich je Joseph Eugene Stiglitz. Narodil sa v roku 1943. Študoval na Massachusettskom technologickom inštitúte, kde získal titul doktora. Prednášal na univerzitách v Cambridge, Yale, Duke, Stanforde, Oxforde a Winstone, v súčasnosti je profesorom na Kolumbijskej univerzite.
V rokoch 1993–1995 bol členom Hospodárskej rady pri prezidentovi USA Clintonovi. V rokoch 1995–1997 zastával funkciu predsedu Rady ekonomických poradcov pri prezidentovi USA. V rokoch 1997–2000 bol viceprezidentom a hlavným ekonómom Svetovej banky. Je laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu (2001).
Krátko po získaní Nobelovej ceny začal Stiglitz ostro kritizovať politiku MMF voči rozvojovým krajinám a spochybnil všetky dogmy „Washingtonského konsenzu“. Joseph Stiglitz si vyslúžil prívlastok „ekonomický rebel“, keďže začal otvorene kritizovať ekonomickú ideológiu, ktorá vládla (a stále vládne) v Amerike: neobmedzený trh, monetarizmus a neoklasickú ekonomickú školu ako celok. Vo svojej kritike kladie osobitný dôraz na sociálnu nerovnosť, ktorú „trhová ekonomika“ nevyhnutne spôsobuje.
Iba posilnenie ekonomickej úlohy štátu môže, ak nie vyriešiť, tak aspoň zmierniť ostrosť problému sociálnej polarizácie spoločnosti. Stiglitz sa domnieva, že americká ekonomika je v porovnaní s inými krajinami obzvlášť poškodená v dôsledku otvorenej moci peňazí, čo nevyhnutne vedie k zničeniu zvyškov americkej demokracie. „Ak je ekonomika podobná tejto [americkej. – V. K.],“ povedal, „…tak premena ekonomickej nerovnosti na politickú nerovnosť je takmer nevyhnutná, najmä ak je aj demokracia podobná tejto… ak peniaze určujú priebeh volebných kampaní, lobovanie atď.“
Joseph Stiglitz dôsledne kritizoval hospodársku politiku prezidentov J. Busha ml., Baracka Obamu, Donalda Trumpa a Joea Bidena. Konkrétne keď Donald Trump v roku 2017 nastúpil do Bieleho domu, Joseph Stiglitz okamžite spochybnil jeho ambiciózny program na vytvorenie miliónov nových pracovných miest v Amerike a dosiahnutie tempa hospodárskeho rastu na úrovni 4 percent ročne.
Potom, čo sa Trump po druhýkrát dostal do Bieleho domu, Stiglitz opäť začal smerovať kritiku na jeho adresu. V marci tohto roku Joseph Stiglitz v rozhovore pre Handelsblatt povedal: „Za prvých takmer 14 mesiacov druhého funkčného obdobia [Trumpa] nadobudla neistota úplne nový rozmer. Ak to vyjadrím vojenským jazykom: americký prezident hodil ručný granát do americkej ekonomiky a do svetovej ekonomiky ako celku. Ničí tak medzinárodné právo, ako aj americké právo.
Prvé ekonomické dôsledky tejto politiky už vidíme, a to dokonca aj v samotných USA.“ Situácia v americkej ekonomike dnes vyzerá relatívne priaznivo. Ako Stiglitz vo svojich článkoch a vystúpeniach poznamenáva, zdanie prosperity je vytvorené vďaka obrovskej bubline na akciovom trhu, ktorú nafukujú spoločnosti z odvetvia umelej inteligencie. Keď táto bublina praskne (a prasknúť určite praskne), americká ekonomika sa podľa Stiglitza zrúti a vina Trumpa za tento kolaps bude zrejmá. Za seba dodám, že Trump významne prispel k nafúknutiu tejto bubliny.
Stiglitz osobitne kritizoval a naďalej kritizuje Trumpov protekcionizmus, ktorý sa prejavil tým, že 47. prezident USA svojimi výnosmi už na jar minulého roka začal zavádzať vysoké a mimoriadne vysoké clá na dovozné tovary takmer zo všetkých krajín sveta. Po prvé, to narúša medzinárodný obchodný poriadok, ktorý je zakotvený v dokumentoch OSN a WTO. Po druhé, tento protekcionizmus v konečnom dôsledku zasiahne samotné Spojené štáty. Po tretie, Trumpove dekréty porušujú zákony USA, ktoré oprávňujú Kongres USA prijímať rozhodnutia o dovozných clách.
Konkrétne v spomínanom rozhovore pre Handelsblatt Stiglitz priamo uviedol, že Trump svojimi clami spôsobuje väčšiu škodu samotným Spojeným štátom ako ich obchodným partnerom a „zvyšuje nerovnosť v krajine: rast cien energetických zdrojov, vyššia celková inflácia, rastúca nezamestnanosť a stagnácia v oblasti zamestnanosti – to všetko sa deje na úkor chudobnejších vrstiev obyvateľstva“.
Chcel by som sa osobitne venovať článku Stigliza s názvom „Trump’s New Tariffs Are an Opportunity to Fight Back“ („Nové clá zavedené Trumpom sú šancou postaviť sa mu na odpor“), ktorý bol uverejnený začiatkom augusta tohto roku. V ňom poukazuje na to, aká neprepracovaná je Trumpova politika v oblasti dovozných ciel. V podstate autor článku poukazuje na to, že nejde o politiku, ale o čistý voluntarizmus, ktorý môže v konečnom dôsledku zasiahnuť samotnú Ameriku.
Článok opisuje, akými zmenami prešla americká politika dovozných ciel počas roku a pol, čo Trump pôsobí v Bielom dome. Dovozné clá, ktoré boli zavedené prezidentským dekrétom na jar minulého roka, vyvolali protesty tak mimo USA, ako aj v samotných Spojených štátoch. Na americké súdy bolo podané obrovské množstvo žalôb zo strany amerického podnikateľského sektora a štátnych orgánov. Vo februári tohto roku Najvyšší súd USA uznal zavedenie ciel zo strany Trumpa za nelegitímne. Navyše súd nariadil, aby clá, ktoré už americkí dovozcovia zaplatili, boli uhradené z federálneho rozpočtu. Celková suma náhrady sa podľa odhadov pohybuje na úrovni 166 miliárd dolárov. Do začiatku augusta bolo už vyplatených približne 100 miliárd dolárov.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Trumpa príliš nerozladilo. Vyhlásil, že bude aj naďalej podpisovať dekréty o dovozných clách. A dôvodov na uplatňovanie právomocí v oblasti dovozných ciel má dosť. Existuje množstvo amerických zákonov, ktoré prezidentovi udeľujú právo vyhlásiť „mimoriadny stav“ voči iným krajinám, čo mu zase umožňuje zavádzať osobitné clá na tovary z týchto krajín. Po februárovom rozhodnutí Najvyššieho súdu zaviedla Trumpova administratíva všeobecné 10-percentné clo s odvolaním sa na článok 122 zákona o obchode z roku 1974. Ten umožňuje prezidentovi dočasne zavádzať clá, avšak maximálne na 150 dní a ako mimoriadne opatrenie na nápravu problémov s platobnou bilanciou. V júli platnosť tohto prezidentského rozhodnutia skončila.
A Donald Trump 23. júla podpísal nový výnos, na základe ktorého sa zavádzajú nové dovozné clá vo výške 10 % a 12,5 % na tovary zo 60 krajín a území, vrátane Európskej únie, Číny, Japonska a Južnej Kórey. Podľa odhadov tvoria tovary z týchto krajín približne 99,5 % amerického dovozu. Nové clá nadobudli platnosť 24. júla, súčasne s ukončením platnosti dočasného 10-percentného všeobecného cla.
Článok Stiglitza sa práve venuje novým dovozným clám, ktoré označil za mimoriadne cynické a ktoré sa môžu Amerike vypomstiť. Ide o to, že Trumpov výnos z 23. júla sa opiera o americkú legislatívu, ktorá zakazuje využívanie nútenej práce pri výrobe tovarov v iných krajinách, ktoré sa dodávajú do USA. Voči krajinám, ktoré využívajú nútenú prácu, má prezident právo vyhlásiť výnimočný stav. A takýto stav sa stáva dôvodom na zákaz dovozu tovaru z krajín využívajúcich nútenú prácu alebo na uvalenie dodatočných ciel na tovar z týchto krajín.
A tak Trump jedným ťahom obvinil šesť desiatok krajín z toho, že využívajú nútenú prácu. A pre Ameriku, ktorá bojuje za ľudské práva na celom svete, je to neprijateľné. Ako ironicky píše Stiglitz, Trump chce svojím dekrétom z 23. júla zabiť hneď dve muchy jednou ranou: pokračovať v protekcionistickej politike a zároveň preukázať svoju starostlivosť o ľudstvo.
Mimochodom, niektoré krajiny (rovnako ako USA) majú zákony, ktoré zakazujú dovoz tovaru, pri výrobe ktorého bola použitá nútená práca. V EÚ bol napríklad v roku 2024 prijatý zákon nazývaný „Smernica o environmentálnej zodpovednosti podnikov“. Zakazuje dovoz tovaru vyrobeného s využitím nútenej práce, vrátane výrobkov subdodávateľov. Súčasný americký minister obchodu Howard Lutnick sa minulý rok obával, že Európania by mohli uplatniť uvedenú „smernicu“ voči americkým tovarom. Európania však doteraz neuplatnili žiadne sankcie voči americkým tovarom.
Stiglitz tvrdí, že to doteraz neuplatňovali, ale teraz, po Trumpovom dekrete z 23. júla, môžu a dokonca by mali zakázať dovoz niektorých amerických tovarov. Nielen krajiny Európskej únie, ale aj iné krajiny, ktorých sa týka Trumpov dekrét z 23. júla. O Amerike sa dá povedať: „Na zlodejovi aj čiapka horí“. Stiglitz hovorí, že hoci americká ústava zakazuje nútenú prácu, v Amerike sa v skutočnosti veľmi často praktizuje. Ide o prácu väzňov. Dnes je značná časť väzníc v Amerike fakticky privatizovaná. Sú prenajaté súkromným firmám, ktoré využívajú väzňov ako bezplatnú pracovnú silu na najnáročnejšie úlohy.
V podstate sa väzni stali doslovnými otrokmi moderného amerického kapitalizmu. Stiglitz pripomína, že na Spojené štáty pripadá len 5 % svetovej populácie, ale štvrtina všetkých väzňov na svete. Podľa jednej z najkomplexnejších štúdií o nútenej práci v Amerike (autor Michael Poiker) v roku 2005 pracovalo v USA takmer 1,4 milióna väzňov, z ktorých bolo približne 600 000 zamestnaných v priemysle – čo predstavuje 4,2 % celkového počtu pracovnej sily v priemysle v tom čase. Tým, ktorí chcú lepšie pochopiť systém práce väzňov v Spojených štátoch, Stiglitz odporúča pozrieť si dokumentárny film Avy DuVernay z roku 2016 s názvom „Trinásty“.
Na základe súkromných väzníc sa začal formovať „väzensko-priemyselný komplex“ (VPK) v USA. Vo svojej dobe som sa venoval štúdiu tohto VPK. Pred 12 rokmi som vydal knihu „Od otroctva k otroctvu. Od starovekého Ríma k modernému kapitalizmu“ (Moskva: Kislorod, 2014). V nej som podrobne opísal jedinečnosť amerického väzenského systému, ktorý možno bez preháňania nazvať americkým GULAGom, zásobujúcim americké korporácie bezplatnou pracovnou silou.
Publicistka newyorského denníka El Diario La Prensa, Viki Peláez, na začiatku minulého desaťročia napísala: „Väzenský priemysel je jedným z najrýchlejšie rastúcich odvetví a jeho investori sídlia na Wall Street.“ S odvolaním sa na iný zdroj tá istá autorka píše: „Tento multimiliónový priemysel má vlastné veľtrhy, kongresy, webové stránky a internetové katalógy. Vedie priame reklamné kampane, vlastní projektové a stavebné firmy, investičné fondy na Wall Street, firmy zaoberajúce sa správou budov a dodávkami potravín, a disponuje aj ozbrojenou strážou a celami vystlanými plsťou.
Americký GULAG začal zohrávať významnú úlohu vo výrobe mnohých druhov tovaru v USA. Uvediem niekoľko čísel z mojej knihy. Na začiatku minulého desaťročia väzenský priemysel v USA vyrábal 100 % všetkých vojenských prílb, uniformových opaskov a popruhov, nepriestrelných viest, identifikačných preukazov, košieľ, nohavíc, stanov, batohov a fľašiek pre armádu krajiny. Okrem vojenského výstroja a výzbroje sa vo väzniciach vyrábalo 98 % montážneho náradia, 46 % nepriestrelných viest, 36 % domácich spotrebičov, 30 % slúchadiel, mikrofónov a megafónov a 21 % kancelárskeho nábytku, leteckého a zdravotníckeho vybavenia a mnoho ďalších výrobkov.
Stiglitz vo svojom článku píše o súčasnej situácii v americkom väzenskom priemysle: „Zoznam tovarov a spoločností, ktoré podľa dostupných údajov využívajú prácu väzňov vo svojich dodávateľských reťazcoch, je rozsiahly. Patria do neho popredné americké firmy, ako sú Burger King, Cargill a Walmart.“ Stiglitz sa domnieva, že využívanie bezplatnej pracovnej sily vo väzniciach má tlak na znižovanie miezd bežných pracovníkov. Zrušenie väzensko-priemyselného komplexu by malo pozitívny vplyv na príjmy bežných amerických pracujúcich.
Téma väzensko-priemyselného komplexu v USA sa nikdy zvlášť nediskutovala ani v samotnej Amerike, ani mimo nej. Stiglitz si to uvedomuje. Chcel by, aby sa o tom svet dozvedel, aby bolo možné skoncovať s hanbou amerického otroctva. Podľa Stiglitza platí: ak nerobíš dobro, nezažiješ zlo „Ak Trumpove kroky podnietia EÚ k začatiu vyšetrovania nútenej práce v USA, bude to pre amerických pracovníkov obrovská služba.“
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
