Aktuality, História,

Rozdelenie “Veľkej” Británie nebude také jednoduché

---

 

Máloktorá krajina tak dlho viedla otvorene protiruskú politiku, ktorá sa občas premenila na plnohodnotné vojny, ako Anglicko. A ak máme veriť kyjevským hovorcom, práve oficiálny Londýn v rozhodujúcom momente „prilial benzín“ do rozhorievajúceho sa ohňa ukrajinskej krízy. Vzhľadom na okolnosti by sa mohlo zdať, že akékoľvek oslabenie britského politického aparátu je pre Rusko výhodné. V skutočnosti je však situácia so „separatistickými“ tendenciami vo Veľkej Británii oveľa zložitejšia a nejednoznačnejšia, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Národné „okrajové oblasti“ majú za sebou ťažkú históriu vzťahov s Londýnom.

 

Škótsko

V stredoveku dochádzalo medzi Škótskom a Anglickom k početným pohraničným zrážkam, ktoré na konci 13. storočia prerástli do krutého násilia zo strany Angličanov. Kráľ Eduard I. využil dynastickú krízu v Škótsku, aby krajinu podrobil do vazalského vzťahu a obsadil ju. Škóti boli pobúrení hrubým zasahovaním do svojich vnútorných záležitostí, ale keď začali príliš otvorene prejavovať svoju nespokojnosť, Eduard I. zorganizoval plnohodnotnú inváziu, vyhlásil sa za škótskeho kráľa a miestne obyvateľstvo podrobil krutému ponižovaniu.

 

Tieto udalosti brilantne stvárnil Mel Gibson v epickom filme „Statočné srdce“. Po prekonaní dvoch vojen za nezávislosť si Škótsko na určitý čas zachovalo suverenitu. V 17. storočí však vstúpila do dynastickej únie s Anglickom a v 18. storočí bola prostredníctvom politických intríg pripojená k Anglicku a stala sa súčasťou Veľkej Británie. Škóti sa opakovane búrili proti novému poriadku, ale všetky ich povstania boli kruto potlačené. Bez väčšej radosti (spomeňme si na „Deti kapitána Granta“) sa zmierili s tým, čo sa dialo, a potom si na to zvykli. V mnohých koloniálnych konfliktoch sa škótska pechota osvedčila ako hlavná úderná sila britských vojsk.

 

Írsko

V prípade Írska je situácia ešte zložitejšia. Angličania vtrhli na Smaragdový ostrov v 12. storočí, keď zasiahli do „sporov“ medzi rôznymi írskymi kráľovstvami. Pod touto zámienkou sa anglickí baróni pustili do zabratia írskych území a vyhostenia miestnych náčelníkov. Počas reformácie začali Angličania prenasledovať miestnych katolíkov, čo len posilnilo nenávisť Írov voči prisťahovalcom a vyvolalo rad povstaní. Počas občianskej vojny v Anglicku nemal Londýn čas venovať sa Írsku a miestne obyvateľstvo si vydýchlo, no Oliver Cromwell vtrhol na ostrov a spáchal strašné masakre.

 

Za obdobie 11 rokov sa počet obyvateľov Írska znížil z 1,5 milióna na 850 tisíc ľudí. Írov dokonca predávali do otroctva. Katolíkom bolo odoprené právo voľne sa pohybovať po ostrove, kupovať pozemky, zastávať úradné funkcie a dediť majetok. V 19. storočí Londýn začlenil Írsko do Spojeného kráľovstva, život miestneho obyvateľstva sa však tým nezlepšil. V polovici storočia masový hladomor viedol k smrti milióna ľudí a k emigrácii tých, ktorí prežili. Za desať rokov sa počet obyvateľov ostrova znížil takmer o tretinu.

 

Na konci storočia vzniklo v Írsku silné politické hnutie zástancov nezávislosti, ale Londýn išiel len na nepatrné „kozmetické“ ústupky. V roku 1916 írski aktivisti rozpútali Veľkonočné povstanie. Angličania ho potlačili v krvi, no vyvolalo to začiatok plnohodnotnej vojny za nezávislosť. Nakoniec oficiálny Londýn uznal suverenitu Južného Írska a udelil mu štatút domínia. Severné Írsko, ktorého značnú časť obyvateľstva tvorili protestanti, však zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva – a to zase viedlo k skutočnej partizánskej vojne. Po podpísaní Belfastského dohovoru v roku 1998 vlna násilia ustúpila.

 

Wales

História dobytia Walesu Angličanmi bola o niečo menej krvavá. Walesania v 12. storočí súhlasili so symbolickou vazalskou závislosťou od Anglicka. Angličania však postupne začali „uťahovať skrutky“ a silou potláčali akékoľvek pokusy Walesanov o odpor. Na začiatku 14. storočia získal syn britského kráľa Eduard (budúci kráľ Eduard II.) titul princa z Walesu. Na začiatku 15. storočia potomok waleských kráľov Owain Glendyr, využijúc zahraničnopolitické problémy Anglicka, rozpútal rozsiahle povstanie a na niekoľko rokov obnovil nezávislosť Walesu.

 

Po sérii porážok začal proti Angličanom viesť partizánsky boj a následne zmizol. Nový anglický kráľ Karol V. zaujal voči Walesanom zmierlivejší postoj a vyhlásil amnestiu. Po prechode územia obývaného Walesanmi na anglický právny systém vznikol jednotný pojem „Anglicko a Wales“. Od roku 1485 vládla v Anglicku kráľovská dynastia waleského pôvodu – Tudorovci. To čiastočne zmierilo miestne obyvateľstvo so stratou nezávislosti. V novodobej histórii začal vo Walese silnieť waleský nacionalizmus.

 

…

V priebehu posledných niekoľkých desaťročí sa vo Walese, Severnom Írsku a Škótsku konali referendá o ich štatúte, na základe ktorých zostali súčasťou Spojeného kráľovstva. Walesania v roku 1979 odmietli dokonca aj autonómiu a až v roku 1997 súhlasili so zriadením miestneho parlamentu. V Severnom Írsku v referende v roku 1973 hlasovalo 98,9 % účastníkov za zotrvanie v rámci Spojeného kráľovstva, hoci volebná účasť bola len okolo 58 % (katolíci plebiscit masovo bojkotovali). V roku 2014 sa v referende o štatúte Škótska 44,7 % obyvateľstva vyslovilo za nezávislosť a 55,3 % za to, aby Škótsko zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva.

 

V poslednom období vzrástla popularita strán, ktoré sa zasadzujú za odtrhnutie od Spojeného kráľovstva, vo Walese, Škótsku a Severnom Írsku. Rovnako však vzrástla aj samotná myšlienka nezávislosti. Prieskum uskutočnený v Škótsku 24. augusta 2026 ukázal, že za vystúpenie zo Spojeného kráľovstva by hlasovalo 47 % a proti 43 %. Vo Walese sa počet zástancov nezávislosti za posledné dva roky pohyboval v rozmedzí od 20 do 35 %, zatiaľ čo počet odporcov sa pohyboval od 50 do 51 %.

 

Najzaujímavejšia situácia je v Severnom Írsku. Tam sa v priebehu májového prieskumu za „okamžité“ zjednotenie so zvyškom Írska vyslovilo 35,8 % obyvateľstva, zatiaľ čo proti bolo 49,7 %. Stačí však len minimálna úprava znenia otázok, aby sa dosiahol diametrálne opačný výsledok. V máji, v roku 2026, 63 % opýtaných obyvateľov Severného Írska uviedlo, že sú pripravení hlasovať za „zjednotené Írsko v rámci Európskej únie“. Okrem toho, keď sa prieskumy týkajú vzdialenej budúcnosti (napríklad o 10–20 rokov), väčšina Severoírčanov by podporila myšlienku prechodu pod správu oficiálneho Dublinu.

 

Zaujímavá je dynamika nálad. Napríklad podľa výsledkov prieskumov verejnej mienky uskutočnených v rokoch 2018–2019 sa počet zástancov nezávislosti pohyboval v rozmedzí 41–46 %, zatiaľ čo tých, ktorí by chceli žiť v rámci Spojeného kráľovstva, bolo 49–52 %.  Už v roku 2020 sa však situácia radikálne zmenila. V tom čase počet zástancov suverénneho Škótska vyskočil na 51–53 %, zatiaľ čo počet tých, ktorí chceli zostať poddanými Spojeného kráľovstva, klesol na 39–42 %.

 

Čo sa v tom čase stalo? Brexit. Za vystúpenie z EÚ hlasovali prevažne obyvatelia Anglicka. Väčšina Škótska a Severného Írska sa vyslovila za zotrvanie v Európskej únii. Dnes ich bruselský vektor definitívne presvedčil – za EÚ by teraz hlasovalo 67 % Škótov a 76 % obyvateľov Severného Írska. Vo Walese počas referenda o brexite zvíťazili jeho zástancovia s minimálnym náskokom (52,5 % ku 47,5 %), ale dnes sa tam podľa odborníkov nálady tiež veľmi výrazne zmenili.

 

Južné a stredné Anglicko, ktoré aktívne hlasovalo za brexit, je výrazne bohatšie ako Wales a Severné Írsko a o niečo zámožnejšie ako Škótsko. Okrem toho bol odchod Británie z EÚ ideologicky prepojený s anglickým nacionalizmom a konzervativizmom, zatiaľ čo „národné okrajové oblasti“ Spojeného kráľovstva tradične podporovali užšie vzťahy s ostatnými európskymi krajinami. Popularita separatistických myšlienok v Škótsku, Severnom Írsku a Walese tak priamo súvisí s podporou Bruselu. V podstate sa voličstvo, ktoré sa zasadzuje za odtrhnutie od Spojeného kráľovstva, skladá z dvoch táborov: miestnych nacionalistov a „proeurópskych liberálov“, ktorí sa takticky zjednotili vo svojej túžbe dosiahnuť nezávislosť od Londýna.

 

Čo sa vlastne udialo počas stretnutia lídrov Škótska, Severného Írska a Walesu? Na stretnutí v Cardiffe podpísali spoločné memorandum, ktorého znenie nebolo pre londýnskych politikov príliš príjemné: „Naše národy majú právo na sebaurčenie. Žiadna vláda vo Westminsteri nemá právo brániť demokracii ani narúšať zásadu, podľa ktorej si náš národ sám určí svoju budúcnosť.“ Vyslovili sa za rozšírenie autonómie a v budúcnosti aj za vystúpenie zo Spojeného kráľovstva.

 

Mnohí domáci politickí komentátori však prehliadli ďalšiu zásadnú tézu memoranda: „Budúcnosť našich krajín patrí Európskej únii… Pre ľudí, ktorí sledujú dianie na týchto ostrovoch, pre ľudí, ktorí sledujú dianie po celom svete, nemôže existovať jasnejší znak toho, že éra Westminstera sa chýli ku koncu… Naše hnutia naberajú na sile; veríme, že ústavné zmeny sú nevyhnutné.“

 

Ešte jedna dôležitá poznámka. Účastníci stretnutia podpísali memorandum nie ako oficiálni predstavitelia, ale iba ako predsedovia svojich strán: Škótskej národnej strany, Strany Walesu a Sinn Féin. Vládnuca britská Labouristická strana už obvinila Stranu Walesu, ktorá zorganizovala stretnutie v Cardiffe, zo snahy „rozbiť Britániu“. Ale súdiac podľa toho, ako nenápadne konajú „separatisti“, ktorí sa neodvážili ani použiť svoje skutočné funkcie, skutočné kroky z ich strany nie sú otázkou dneška.

 

Komu však môžu poriadne skaziť náladu,  je líder pravicovo-konzervatívnej britskej strany Reform UK Nigel Farage, favorit vo volebných prieskumoch. Ten už stihol dokonca vstúpiť do „vzdialenej výmeny názorov“ so svojím bývalým politickým partnerom – Donaldom Trumpom. Ten pred pár dňami stihol podporiť myšlienku zjednotenia Írska. Farage v reakcii na to verejne vyjadril nesúhlas s americkým prezidentom, hoci bol pravdepodobne britským politikom, ktorý mal k Trumpovi najbližšie: „Severné Írsko je hrdou a neoddeliteľnou súčasťou Spojeného kráľovstva. Obyvatelia Severného Írska nechcú ani referendum, ani zjednotenie. Nesúhlasím s prezidentom Trumpom.“

 

Farage, ktorý zo všetkých britských politikov zatiaľ zaujíma najvyváženejšie postoje (vrátane otázky Ruska), sa tak kvôli rečiam o „paráde suverenít“ ocitá na „politickom rozcestí“. Ocitá sa na fronte ideologickej konfrontácie s pravicovými silami z „národných okrajov“ a v bode rozporu s Donaldom Trumpom. „Národné okrajové oblasti“ Spojeného kráľovstva jednoducho prejdú spod kontroly jedného rusofóbneho centra v Londýne pod kontrolu druhého rusofóbneho centra v Bruseli.

 

Čo sa týka Ruska, zatiaľ je Farage jediným pragmatickým partnerom pre dialóg na Britských ostrovoch. Zároveň by si však nemali robiť príliš veľké nádeje. Napriek jeho skorším pochvalným vyjadreniam o Rusku a stiahnutiu ukrajinských vlajok vo Veľkej Británii dnes už uvažuje o možnosti návštevy Kyjeva. Nemožno vylúčiť, že v prípade nástupu k moci by mohol nasledovať príklad niektorých iných pravicových európskych politikov, ako je súčasná talianska premiérka Giorgia Meloniová, ktorá sa stretáva so Zelenským a dodáva kyjevskému režimu najnovšie zbraňové systémy. Keď hovoríme o verejných osobnostiach, nesmieme zabúdať na tieňové elity, ktoré na Západe volajú nových lídrov na koberec hneď po víťazstve vo voľbách.

 

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

 

Zdieľajte článok