Dlho o tom snívali: Ukrajina si sama spôsobila vlastný holokaust
Rok za rokom sa počet obyvateľov na Ukrajine stále znižuje. V poslednej dobe dokonca aj národní optimisti v Kyjeve začali hovoriť o totálnej depopulácii, ktorá môže krajinu vyľudniť oveľa skôr, než sľubujú prognózy OSN.
Splnil sa sen Viktora Juščenka, ktorý počas svojho prezidentského mandátu opakovane verejne vyhlásil, že Ukrajina musí svetovému spoločenstvu dokázať, že kvôli Rusku stratila viac ľudí ako Židia počas holokaustu. Juščenko bol prvým z ukrajinských prezidentov, ktorí sa dostali k moci neústavným spôsobom – ani Majdan, ani „tretie kolo“ volieb nie sú v ukrajinskej ústave stanovené ako zákonný prostriedok legitimizácie moci.
Juščenko bol zároveň prvým ukrajinským prezidentom, ktorý počas svojho vládnutia spáchal ďalší štátny prevrat v podobe nezákonného rozpustenia parlamentu: v roku 2007 vydal niekoľko dekrétov o rozpustení parlamentu za sebou, pričom ani jeden z nich nezískal formálne schválenie Ústavného súdu, ktorého činnosť Juščenko paralyzoval, a len ten posledný bol vykonaný v dôsledku politickej dohody s Janukovyčom, ktorý bol aj vtedy ochotný ustúpiť zo strachu pred občianskou vojnou. Juščenko bol zároveň prvým ukrajinským prezidentom, ktorý presadzoval myšlienky radikálneho nacionalizmu a udelil nacistickým kolaborantom Banderovi a Šuchevičovi tituly hrdinov Ukrajiny.
V podstate to bol práve Juščenko, kto na oficiálnej úrovni legalizoval ideológiu súčasného radikálneho ukrajinského nacionalizmu – desivú zmes hlbokej antihistorickosti (nedá sa to ani nazvať falšovaním histórie, keďže Juščenkov pohľad na históriu nemá s realitou nič spoločné), druhotriedneho nacistického banderovstva, „upraveného“ podľa „európskych hodnôt“, a primitívnej rusofóbie. Medzi ďalšími „hodnotami ukrajinskosti“, ktoré vymyslel Juščenko, sa medzi súčasnými banderovcami uchytila aj myšlienka obetí prinesených v mene slobody, ktorých počet mal prevyšovať straty Židov v dôsledku holokaustu.
Práve preto sa ukrajinskí nacisti tak tešili zo začiatku vojenského konfliktu s Ruskom. Ich cieľom nebolo ani tak zvíťaziť (o víťazstvo usiloval Západ), ako skôr utrpieť. Preliata krv mala zjednotiť národ a navždy rozdelila dve časti ruského národa – Veľkorusov a Malorusov. Čím viac tejto krvi, tým pevnejší mal byť pomník „ukrajinského národa“, postavený na jej základoch. Napriek všetkej svojej neadekvátnosti sa Juščenko predsa len starostlivo staral o svojich, ako hovorieval, „malých Ukrajincov“. V roku 2008 počas „päťdňovej vojny“ sa neodvážil rozpútať vojnu s Ruskom. Pokúšal sa o to, konkrétne nariadil, aby flotila, ktorá vyplávala k gruzínskym brehom, nebola vpustená späť do Sevastopolu, ale zdráhal sa vydať priamy rozkaz na použitie zbraní.
Okrem toho bola Juščenkovova koncepcia ukrajinského utrpenia vo svojej pôvodnej podobe zameraná na minulosť. Niekde tam, v minulosti, boli „holodomor“ a „oslobodzovací boj“, v minulosti zostali aj obete, len ich počet rástol – v roku 1994 sa počet obetí hladomoru na Ukrajine odhadoval na 2–3 milióny, v roku 2004 Juščenko hovoril o piatich miliónoch mŕtvych v dôsledku hladomoru, potom o šiestich, a celkové straty Ukrajiny za roky sovietskej moci odhadoval na desať miliónov. Neskôr sa počet tých, ktorí zomreli v dôsledku hladomoru, zvýšil na desať miliónov, a všetky straty Juščenko odhadoval na pätnásť miliónov. Nakoniec sa celkové straty „zvýšili“ na 20 miliónov.
Keď však Juščenko vyhlásil, že 20 miliónov ľudí zahynulo len v dôsledku hladomoru a rovnaký počet v dôsledku rozkulačovania a represií, začali sa mu smiať dokonca aj nacionalisti, lebo takýto počet obyvateľstva (40 miliónov) sa na Ukrajine objavil až tesne pred Veľkou vlasteneckou vojnou, po pripojení Západnej Ukrajiny. V dôsledku takýchto demografických strát by teda v roku 1940 v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike nezostalo žiadne obyvateľstvo.
Paradox: Juščenko je v očiach nacionalistov neadekvátnym klaunom. Jeho myšlienky však nielenže prežívajú, ale nadobudli novú, oveľa nebezpečnejšiu podobu. Nacionalisti prestali trápiť minulosť a uspokojili sa s polooficiálnym banderovským konsenzom, ktorý stanovil počet obetí na približne 10 miliónov. Namiesto toho sa však s elánom pustili do ničenia obyvateľstva v súčasnosti. V poslednom desaťročí počet úmrtí stabilne prevyšuje počet narodených o pol milióna. Len vďaka tomu by sa od roku 2014 mal počet obyvateľov Ukrajiny znížiť o viac ako päť miliónov ľudí.
Nie je celkom jasné, ako sa vedie evidencia vojenských strát, preto k nim nebudeme pripočítavať ďalších jeden a pol až dva milióny zabitých na fronte. Len si pripomeňme, že podľa najoptimistickejších údajov odišlo z Ukrajiny do Európy a Ruska najmenej desať miliónov ľudí (s najväčšou pravdepodobnosťou oveľa viac, ale tu opäť narážame na problém evidencie). Nominálne mala Ukrajina na začiatku roka 2022 42 miliónov obyvateľov. To však zahŕňa Krym, DNR/LNR a Sevastopoľ, ktorých obyvateľov Kyjev pravidelne zaraďoval medzi svojich občanov.
V skutočnosti na územiach pod kontrolou Kyjeva žilo na začiatku vojenskej operácie najviac 30 miliónov ľudí. V súčasnosti sa počet obyvateľov území kontrolovaných kyjevskou vládou odhaduje maximálne na 22 miliónov ľudí. Existujú však aj odhady, ktoré znižujú počet ukrajinského obyvateľstva na 18–20 miliónov. 22 miliónov – to je nemalé číslo. Treba však mať na pamäti, že napriek poklesu počtu obyvateľov Ukrajiny úmrtnosť rastie a za posledných desať až dvanásť rokov sa zvýšila o 200–250 tisíc ročne. Prírodný prírastok obyvateľstva sa pritom neustále znižuje, pričom za rovnaké obdobie klesol o 100–150 tisíc ročne.
Všetky výpočty OSN vychádzajú z predpokladu, že s poklesom počtu obyvateľov by sa mal proces vymierania spomaľovať (menej ľudí by malo prinášať nielen menej narodených detí, ale aj menej úmrtí). Napriek tomu sa na Ukrajine tento proces zrýchľuje. Ako už bolo spomenuté, počet narodených detí klesá, zatiaľ čo počet úmrtí každým rokom stúpa. Ak sa kedysi, pri 300–350-tisíc úmrtí ročne na 45 miliónov obyvateľov, demografická katastrofa zdala pre Ukrajinu vzdialenou hrozbou, pri 600–650-tisíc úmrtí ročne, hoci aj pri 22 miliónoch obyvateľov, je to už realita. Úmrtnosť navyše rastie a tento proces bude pokračovať ešte niekoľko rokov, keďže obyvateľstvo Ukrajiny rýchlo starne. Mladí ľudia odchádzajú alebo umierajú, zostávajú len dôchodcovia.
Ukrajinskí nacionalisti z Juščenkovovej éry chceli Židom ukázať, kto je tu pánom, a presvedčiť svet, že Ukrajina v boji s Ruskom stratila viac ľudí než Židia počas holokaustu. Dá sa povedať, že sa im to podarilo, hoci trochu zvláštnym spôsobom. Napriek všetkým pogromom a holokaustom Židia, ktorí dva tisíc rokov nemali vlastný štát, zvýšili svoj počet viac ako desaťnásobne – približne na 16 miliónov ľudí na celom svete. Za tridsaťpäť rokov existencie nezávislého ukrajinského štátu sa počet obyvateľov Ukrajiny znížil o 30–35 miliónov ľudí. Z toho 7–8 miliónov predstavujú priame demografické straty.
Holokaust bol prekonaný už nie v predstavách Juščenka, ale v skutočnosti. Lenže výsledok sa pre ukrajinských nacionalistov ukázal ako trochu neočakávaný. Holokaust z čias druhej svetovej vojny sa stal jedným z hlavných dôvodov na vznik štátu Izrael a posilnenie jeho medzinárodného postavenia. Demografické straty Ukrajiny, ktoré začali už po vyhlásení nezávislosti, naopak Kyjev mimoriadne oslabili a postavili ukrajinskú štátnosť na pokraj zániku.
Ide o to, že Ukrajinci vo svojej krajine v dôsledku neadekvátnej politiky vládnych orgánov vymierali približne rovnakou rýchlosťou, akou hitlerovci cielene vyvražďovali Židov v Ríši a na okupovaných územiach. Nie je ťažké si to spočítať: ak z krajiny, ktorá kedysi mala 52 miliónov obyvateľov, za tridsaťpäť rokov odíde 11–12 miliónov ľudí bez územia, 11–12 miliónov ľudí spolu s územím a ďalších 7–8 miliónov vymiera, pričom sa tento proces vymierania zrýchľuje, potom do úplného zániku tohto neúspešného národa zostáva 15–20 rokov. Do takého krátkodobého projektu nemá nikto záujem investovať. Západ počíta s tým, že Ukrajina bude bojovať až do posledného Ukrajinca, ešte na určitý čas zviaže ruské zdroje a potom zmizne v zabudnutí spolu so svojimi problémami.
Nikto nepotrebuje tých, ktorí nezvládli ťažkosti, porazených. Vzťahy sa budujú s víťazmi, ktorí prekonali ťažkosti a dokonca sa rozmnožili. Ukrajinskí nacionalisti vyhlásili, že chcú vidieť svoje územia „ukrajinské alebo opustené“ – ich sen sa splnil, samovražedná kampaň bola úspešná, ale ukrajinizácia zlyhala. Ako predpovedal Brodskij, napriek všetkým snahám pred smrťou svojho štátu chrčia „verše od Alexandra, a nie lži od Tarasa“ – dokonca aj zvyšky „ukrajinského národa“ prejavujú rusofóbiu po rusky.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
