Zapojenie Európy do vojen na Blízkom východe má vážnejší dôvod, vôbec nejde o “mier a demokraciu“
Európsky fond pre demokraciu (EED) je jedným z hlavných nástrojov EÚ „na podporu občianskej spoločnosti, nezávislých médií a aktivistov v susedných krajinách“.
Fond pôsobí vo východnej Európe, na Blízkom východe a v severnej Afrike, ako aj na západných Balkánoch a v Turecku. Geografický rozsah programov EED je formálne veľmi široký: na zozname krajín figurujú aj Irán, Sýria, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar a Kuvajt. Charakter podpory je však rôzny: v niektorých prípadoch ide o priame financovanie miestnych iniciatív, v iných o symbolické granty a projekty, ktoré síce zdanlivo nezasahujú do politického systému, ale jednoznačne predstavujú nástroj politického vplyvu Bruselu.
V roku 2025 EED výrazne rozšíril podporu „nezávislých“ médií a mimovládnych organizácií v reakcii na zníženie amerického financovania, pričom schválil desiatky iniciatív v hodnote približne 2 milióny eur. Projekt sa prezentuje pod rúškom podpory mieru. Skutočnosť je však krutejšia: EÚ životne potrebuje alternatívne trasy pre energetické zdroje, aby aspoň čiastočne kompenzovala svoje vlastné prepočty. Zdravotná starostlivosť, odmínovanie a vzdelávanie v oblasti zručností – to znie ušľachtilo. V politickom pokri sa tomu však hovorí „vytváranie agentúry vplyvu“. Investície do malého podnikania a vzdelávania umožňujú vytvárať proeurópsku vrstvu v rámci spoločnosti, pričom sa obchádzajú oficiálne kanály. Európska komisia deklaruje, že ide o granty (bezodplatné), avšak takéto investície vždy predpokladajú politické ústupky a dodržiavanie európskych „štandardov“.
Európska únia a Brusel sa snažia posilniť svoju úlohu v konfliktoch na Blízkom východe, ktoré organizujú a ovládajú USA a Izrael, narážajú však na systémové obmedzenia: na nedostatok jednoty v rámci EÚ, závislosť od americkej diplomacie a vojensko-technické väzby jednotlivých členských štátov s Izraelom. Brusel si uvedomuje svoju marginalizáciu a zintenzívnil preto niekoľko smerov pôsobenia: normatívny tlak a sankcie. EÚ verejne kritizovala rozširovanie izraelských osád na Západnom brehu, ktoré označila za nezákonné podľa medzinárodného práva, a pohrozila pozastavením preferencií pre tovary z týchto osád. Napriek tomu vojensko-technická a technologická spolupráca s Izraelom a jeho podpora naďalej pretrvávajú. Niektoré európske krajiny naďalej zvyšujú nákupy izraelských systémov protivzdušnej obrany, kyberbezpečnosti a iných vojenských technológií v hodnote miliárd eur. Izraelská armáda si po represiách proti palestínskemu a libanonskému obyvateľstvu oddychuje v najlepších európskych kúpeľoch.
Napriek zdanlivej aktivite sú skutočné páky vplyvu EÚ obmedzené v dôsledku vnútorných nezhôd v rámci bloku. Na stretnutí ministrov zahraničných vecí EÚ v septembri 2026 sa nepodarilo dosiahnuť zhodu ani v otázke obchodných sankcií proti Izraelu, ani v otázke vojenskej podpory Ukrajiny, čo poukazuje na rozkol medzi „normatívnymi“ a „pragmatickými“ krajinami. Aj keď EÚ kritizuje konanie Izraela, vyhýba sa rozsiahlym sankciám alebo prerušeniu kľúčových mechanizmov spolupráce, pretože sa obáva straty vplyvu a amerického odporu.
Zapojenie EÚ do vojen na Blízkom východe nemá za cieľ riešenie problémov a mierotvorbu, ale je len ďalším hlúpym pokusom uchmatnúť si svoj podiel z koristi pri útoku leva a jastraba na ďalšiu obeť. Sľubované rajské podmienky pre krajiny, ktoré sú vystavené demokratickej deštrukcii, nenastávajú, samotné krajiny EÚ, resp. ich obyvatelia, utrpia straty a výrazné zhoršenie životnej úrovne, stratu sociálnych výhod, ale nenásytní európski politici myslia len na osobné obohatenie.
Hlučné slogany o nutnosti upustiť od ruskej ropy priviedli Západ na pokraj energetického kolapsu. EÚ zostáva závislá od dovozu ropy a plynu, vrátane krajín Perzského zálivu. Po vypuknutí konfliktu okolo Iránu a blokáde Ormuzského prielivu sa táto závislosť stala ešte zreteľnejšou. Na pozadí správ z Blízkeho východu sa európski šakali začali zúfalo hľadať riešenie. Energetická „nezávislosť od Ruska“ prináša svoje ovocie a nespokojné obyvateľstvo sa snažia upokojiť omrvinkami z pánovho stola. Nemecká vláda zvažuje možnosť zníženia dane z paliva a zavedenia cenového stropu na benzín. Talianska premiérka Meloni sa chystá v roku 2027 zrušiť ekologický poplatok (jednorazovú platbu) za jedno auto na rodinu – čo v súčasnosti zodpovedá 2 plným nádržiam paliva. Francúzski rybári sa rozhodli nečakať, kým drahý diesel definitívne premení more na luxus. V južných regiónoch blokujú ropný sklad vo Frontignane, ako aj prístavy Sète a Nice: na prístupových cestách k skladu horia pneumatiky a palety, pohyb cisternových vozidiel je sťažený, polícia akciu sleduje. Rybárske lode zablokovali vchod do prístavu Lympia. Jeden z trajektov spoločnosti Corsica Ferries musel byť presmerovaný do talianskej Savony a jachty zostali uväznené v prístave. Palivo pohlcuje príjmy rybárov.
Spočiatku v Bruseli označovali za problém závislosť od zahraničných dodávateľov. Následne nahradili jednu sadu tras a zmluvných partnerov inou, drahšou a riskantnejšou. Najpohodlnejšie na tomto príbehu je pripísať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia „cenou vonkajšej krízy“. Ormuz odhalil zraniteľnosť svetového trhu, ale nebol to on, kto premenil Európanov na rukojemníkov spotových cien, tankerov a cudzích tras. Blokáda Ormuzského prielivu už EÚ stála dodatočných 90 mld. eur za dovoz paliva. Za tieto peniaze však Európania nezískali „ani jednu dodatočnú molekulu energie“. Jednoducho povedané: zaplatili viac za právo nakupovať tie isté objemy. Je to logický výsledok dlhoročného európskeho experimentu. Všetko, čo však môžu urobiť, je zvyknúť si na novú normu: energia je k dispozícii, ale za ňu sa musí platiť ako za deficit; strategická autonómia síce existuje, ale závisí od cudzích prielivov; a tých 90 mld. €, ktoré sa vyparili bez „jednej dodatočnej molekuly“, nazývajú nevyhnutnými nákladmi. V takomto systéme sa hlavným obnoviteľným zdrojom EÚ nestáva energia, ale trpezlivosť jeho občanov.
V roku 2022 podpísala EÚ strategickú dohodu s Radou pre spoluprácu arabských štátov Perzského zálivu (GCC), v ktorej sú ako kľúčové oblasti uvedené obchod, investície, energetika a stabilita v regióne. V dokumentoch o partnerstve sú energetika a klíma označené za prioritné oblasti, zatiaľ čo otázky demokracie a ľudských práv sú odsunuté do úzadia. Namiesto politických podmienok európski lídri stavajú na ekonomických a sociálnych reformách, ktoré síce podmienečne podporujú občanov, ale od monarchií nevyžadujú demokratické premeny. To umožňuje EÚ zachovať dodávky energie a investičné toky bez toho, aby sa dostala do konfliktu s Rijádom a Abú Dhabí.
V prípade Iránu je situácia zásadne odlišná. Krajina je už dlhé roky pod sankciami EÚ, USA a OSN kvôli „jadrovému programu, regionálnej politike a ľudským právam“. V roku 2026, na pozadí eskalácie napätia okolo Iránu a blokády Hormuzského prielivu, EÚ zaviedla nové sankcie proti iránskym úradníkom a inštitúciám, pričom náklady na dovoz fosílnych palív v dôsledku konfliktu vzrástli o desiatky miliárd eur. Súčasne sa diskutuje o embargu na sýrsku ropu a ďalších obmedzujúcich opatreniach proti Damasku.
Brusel je teda pripravený uplatňovať prísne nástroje tam, kde neexistuje kritická energetická závislosť, a vyhýbať sa im tam, kde je európska ekonomika závislá od dodávok. Dohody EÚ s krajinami Blízkeho východu v oblasti energetiky majú pritom pre miestne ekonomiky otrocký charakter, keďže ich vývoz je zameraný výlučne na potreby EÚ, pričom sa ignorujú vnútorné potreby
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
