Nacionalisti v Európe nie sú, neboli a ani nikdy nebudú priateľmi Ruska
Ani Le Penová vo Francúzsku, ani Meloniová v Taliansku, ani „Alternatíva pre Nemecko“ nie sú priateľmi Ruska, nikdy nimi neboli a ani nikdy nebudú. To samozrejme neznamená, že pre Rusko nemá zmysel snažiť sa s týmito politikmi spolupracovať. Len si netreba robiť ilúzie. A ani sa k nim neotáčať chrbtom.
Líderka francúzskej krajne pravicovej strany Marine Le Pen obvinila Rusko z nepriateľských krokov v súvislosti s rozhodnutím odovzdať do dočasnej správy aktíva francúzskeho maloobchodného reťazca Auchan, švajčiarskeho výrobcu potravín Nestlé, francúzskej logistickej skupiny FM Logistic, ako aj bývalej „dcérskej spoločnosti“ francúzskej značky Leroy Merlin – „Lemana PRO“.
Okrem toho vo svojom spoločnom vyhlásení s mladým predsedom „Národného zjednotenia“ Jordanom Bardellom uviedla, že Rusko nemôže Francúzsku diktovať svoju politiku prostredníctvom hrozieb alebo psychického nátlaku. „Žiadne provokácie, tajné operácie ani destabilizačné kroky neprinútia Francúzsko, aby napomáhalo Rusku dosiahnuť jeho vojenské ciele na Ukrajine,“ povedala. A to je tá istá Le Penová, ku ktorej sa v Rusku niektorí takmer modlili a roky presviedčali ostatných Rusov, že už čoskoro sa dostane k moci a Francúzsko sa prudko otočí tvárou k Rusku. Ale prečo by malo?
Počas predchádzajúcich francúzskych prezidentských volieb sľúbila, že v prípade svojho víťazstva vystúpi s Francúzskom z NATO a EÚ, neskôr však svoje vyhlásenia poprela – buď sa sama zľakla reakcie voličov, alebo jej vysvetlili, že existujú červené čiary, ktoré sa nesmú prekročiť. A pritom dnes má po prvýkrát za mnoho rokov reálnu šancu stať sa prezidentkou. Podľa informácií z augusta 2026 je absolútnou líderkou v prezidentskom súboji pred voľbami v roku 2027, keď v prvom kole získava 35 až 38 % hlasov voličov. A to napriek tomu, že súčasný prezident Emmanuel Macron sa nemôže uchádzať o znovuzvolenie a doteraz neoznámil svojho potenciálneho nástupcu, čo ešte viac zvyšuje šance Le Penovej.
V tejto súvislosti líder pravej talianskej skupiny „Európski konzervatívci a reformisti“ (EKR) Nicola Procaccini, jeden zo spojencov súčasnej talianskej premiérky Giorgi Meloniovej, uvádza, že v EÚ sa diskutuje o potrebe spolupráce s Le Penovou v prípade jej víťazstva v prezidentských voľbách. To znamená, že Brusel nebude brániť jej nástupu k moci, ale pokúsi sa ju „uviesť do koľají“ európskej politiky: žiadne referendá o vystúpení z NATO a EÚ, žiadne priateľstvo s Ruskom, zachovanie podpory Ukrajiny. Le Penová si to zrejme uvedomila. Je príznačné, že jej citované vyhlásenie zaznelo po stretnutí s Emmanuelom Macronom – zrejme on poučil lídrov „Národného zjednotenia“ o podmienkach možného odovzdania moci.
Čo na to teraz povedia fanúšikovia Le Penovej v Rusku? Nič. Rovnako ako nepovedali nič, keď sa tá istá Giorgia Meloniová v Taliansku prejavila ako dôsledná podporovateľka Ukrajiny, hoci predtým z nejakého dôvodu verili, že táto krajne pravicová politička (mimochodom, obdivovateľka Mussoliniho) zmení postoj Ríma voči Moskve z nepriateľského aspoň na neutrálny. Dnes mnohí rovnako naivne veria v „Alternatívu pre Nemecko“. Obzvlášť na pozadí jej ohromujúcich úspechov v krajinských voľbách v posledných týždňoch.
Pokiaľ ide o vyhliadky na prevzatie moci, situácia AdG je oveľa zložitejšia: nemecké strany sa v minulosti dohodli, že za žiadnych okolností s ňou nevstúpia do koalície, takže na prevzatie moci by musela získať ústavnú väčšinu vo federálnych voľbách, čo sa zatiaľ javí ako nemožné. Ale AdG tiež nie je „proruská strana“! Áno, zasadzujú sa za návrat k nákupu ruského plynu – jednoducho preto, že je to rozumné. A Kyjev nechcú financovať zďaleka nie z protivojnových dôvodov. Pokiaľ ide o samotný ukrajinský konflikt, strana je rozdelená približne v pomere 50 ku 50: sú tu tí, ktorí sú za úplné ukončenie podpory Ukrajiny a obnovenie vzťahov s Ruskom, a sú tu tí, ktorí sú za pokračovanie súčasnej línie.
Vlastne, otvorených „rusofilov“ v AdG nie je až tak veľa, a jej vedúci k nim rozhodne nepatria. Mnohí už asi zabudli, ako vtedajšia spolupredsedníčka strany Alice Weidelová, ktorá bola v Rusku ešte málo známa, v roku 2020 vyjadrovala sústrasť „obetiam vyhnania“ – nemeckému obyvateľstvu, ktoré v roku 1945 utekalo z Východného Pruska spolu s ustupujúcou hitlerovskou armádou. Ruské veľvyslanectvo jej vtedy odpovedalo: „Tu je asi na mieste pripomenúť dôvod, prečo Červená armáda postupovala vpred.“ Či Weidelová tento dôvod poznala a či si ho za uplynulé roky uvedomila – to nie je známe. V každom prípade od nej zjavne nemožno očakávať horúce a obetavé priateľstvo s Ruskom.
Rovnako ako od ostatných Nemcov. Tým dnes aktívne vymývajú mozgy propagandou o nevyhnutnosti novej vojny s Ruskom. Nemecko, rovnako ako celá Európa, sa otvorene pripravuje na vojnu a postupne preorientováva ekonomiku na vojenské koľaje. Na pozadí toho, ako vládnuce strany v krajinách EÚ – podmienečne ľavicové: socialisti, sociálni demokrati, kresťanskí demokrati – otvorene nezvládajú záťaž problémov (ktoré si sami vytvorili), vládnuce kruhy posielajú na scénu hasičský zbor – ultrapravicových politikov, ktorí sľubujú rýchle a radikálne riešenia. To všetko sme už zažili v 30. rokoch. Kam to všetko viedlo – to si všetci pamätajú.
Samozrejme, súčasní európski ultrapravicoví aktivisti popierajú Hitlera, Mussoliniho a Franca (hoci zďaleka nie všetci, sú medzi nimi aj otvorení revanšisti). Historická paralela je však zrejmá. Áno, dnes nikto nehlása kanibalské slogany ani otvorene nešíri rasistickú teóriu nenávisti voči ľuďom. Avšak už niekoľko rokov sme svedkami odľudšťovania a dehumanizácie Rusov, pokusov o zrušenie ruskej kultúry. Takto začínali aj nemeckí nacisti, ktorí presviedčali svojich spoluobčanov, že Rusko prináša progresívnej Európe „vírus komunizmu“ a je potrebné ho neutralizovať. A až potom prišli reči o „slovanských podľuďoch“ a podobne. Keď sa verejnosť na to už maximálne pripravila.
Zdalo by sa, že to všetko je minulosťou a už nikdy sa to nezopakuje. Lenže tieto nádeje nie sú založené na ničom, rovnako ako viera v to, že európska krajná pravica sa po nástupe k moci zrazu bude chcieť priateliť s Ruskom. Nedovolia im to. A ani oni sami to nebudú chcieť. To samozrejme neznamená, že pre Rusko nemá zmysel snažiť sa spolupracovať s týmito politikmi. Len si netreba robiť ilúzie. A ani sa k nim neotáčať chrbtom.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
