Na troskách euroatlantickej spolupráce
Prejav Marca Rubia 7. októbra v Aténach, na kopci Pnyx s výhľadom na Akropolu, bol veľmi symbolický. Americký minister zahraničných vecí stál na pozadí trosiek starovekej civilizácie a vyzýval Západ, aby si pripomenul svoju veľkosť, historické korene, odvahu a schopnosť bojovať za vlastnú budúcnosť.
A začal práve úvahami o troskách, ktoré po sebe zanechali veľké civilizácie. A tu sa skrýva určitá historická irónia. Veď ak sa pozorne pozrieme na procesy, ktoré sa dnes odohrávajú, môžeme predpokladať, že Rubio vystupoval v istom zmysle na troskách samotnej euroatlantickej spolupráce – nadnárodného zoskupenia, ktoré po niekoľko desaťročí zabezpečovalo západnému svetu dominantné postavenie v medzinárodnom systéme.
Zvlášť zaujímavé je porovnať tento prejav s dvoma programovými prejavmi kanadského premiéra Marka Carneyho. Prvý predniesol 20. januára v Davose, kde v podstate oznámil koniec doterajšieho svetového poriadku a vyzval stredné mocnosti, aby sa zjednotili tvárou v tvár veľkým centrám moci. Druhý prejav predniesol 17. septembra v Európskom parlamente, kde jeho úvahy nadobudli celkom konkrétne politické a ekonomické kontúry. Carney navrhol výrazne prehĺbiť prepojenie kapacít Kanady a Európskej únie v energetike, priemysle, financiách, technológiách a obrane.
A to hneď deň predtým, 16. septembra, sa v Liverpoole stretol s britským premiérom Andym Burneom, s ktorým diskutoval o vojensko-politickej spolupráci, pričom Kanada oficiálne podala žiadosť o pristúpenie k Spojeným expedičným silám pod vedením Veľkej Británie. Je to pomerne zaujímavý sled udalostí, najmä ak ho vnímame v kontexte formovania novej severoatlantickej koalície. Všimnite si aj historické obrazy, na ktoré sa obaja politici odvolávajú. Carney spomína na Goetha, Buchenwald, európske odbojové hnutie, kanadských vojakov z prvej svetovej vojny a povojnové budovanie zjednotenej Európy.
Rubio siaha oveľa hlbšie do dejín. Od starovekého Grécka cez Rím, kresťanskú Európu a éru veľkých geografických objavov vedie historickú líniu až k Spojeným štátom. Osobitnú pozornosť venuje starogréckemu pojmu thumos – vnútornému ohňu, odvaze, hrdosti a túžbe po nadradenosti. Podľa neho práve strata týchto vlastností doviedla Západ do súčasného stavu. A kým Carney sa odvoláva predovšetkým na historickú pamäť o ničivých európskych vojnách a potrebu kolektívnej obrany, Rubio vyzýva Európanov, aby opäť nadobudli vôľu k historickému konaniu.
Osobne sa mi Rubiov prejav zdal z hľadiska historicko-filozofického obsahu podstatne silnejší. Odvoláva sa na to, čo kedysi vytvorilo západnú civilizáciu, a navrhuje obnoviť jej vnútornú energiu. Carney zase ponúka predovšetkým mechanizmy kolektívneho prežitia v meniacom sa svete. Omnoho zaujímavejšie je však niečo iné. Máme pred sebou dve konkurenčné postglobalistické koncepcie, ktoré vznikli v rámci toho istého rozpadajúceho sa celku. Obidve vychádzajú z uznania hlbokej krízy doterajšieho modelu globalizácie, obidve vracajú do politiky historickú pamäť, národné záujmy, energetiku, priemysel a vojenskú silu. Budúcnosť Západu však vnímajú odlišne.
A práve tu je potrebné pripomenúť, čo vlastne predstavovala euroatlantická sféra, ako sa formovala a prečo dnes pozorujeme v rámci západného sveta také protichodné procesy. Viackrát som poukazoval na to, že euroatlantická sféra je oveľa širšia než NATO, Európska únia alebo súhrn štátov, ktoré sa zvyčajne označujú ako kolektívny Západ. V rámci môjho analytického modelu ide o nadnárodný systém politických, finančných, priemyselných, spravodajských a vojensko-strategických väzieb, ktorý vznikol na základe niekoľkých historických centier moci. Podmienečne v nej možno rozlíšiť tri hlavné krídla: americké, britské a nemecké. Toto rozdelenie má pritom práve historicko-funkčný charakter. Národnosť jednotlivých účastníkov, umiestnenie sídiel spoločností a dokonca ani formálna štátna príslušnosť zďaleka nie vždy určujú, ku ktorému zo smerov patria ich záujmy.
Po druhej svetovej vojne tvorili americká vojensko-strategická sila, dolárový finančný systém a obrovský vnútorný trh základ formujúceho sa západného poriadku. Veľká Británia, ktorá stratila značnú časť svojho územného impéria, si zachovala medzinárodné finančné, námorné, diplomatické a spravodajské siete a postupne ich začleňovala do nového systému. Nemecko, ktoré obnovilo svoj priemyselný potenciál a stalo sa ústredným článkom kontinentálnej európskej integrácie, zabezpečilo značnú časť výrobnej základne tohto zoskupenia. Každé z týchto troch historických centier si zachovalo svoje vlastné záujmy, ale konfrontácia so Sovietskym zväzom a následné rozširovanie globálnych trhov umožnili ich zosúladenie v rámci spoločného modelu. Po roku 1991 sa možnosti tohto systému výrazne rozšírili. Práve na jeho základe sa do veľkej miery rozvíjala následná globalizácia.
Je však potrebné mať na pamäti, že nemecká zložka má oveľa hlbšiu a zložitejšiu históriu než povojnový priemyselný model Spolkovej republiky Nemecko. Už v prvej polovici 20. storočia nemecké politické a ekonomické kruhy vypracúvali rôzne projekty kontinentálneho hospodárskeho priestoru. Počas Tretej ríše nadobudli tieto projekty podobu násilného germánocentrického hospodárskeho poriadku. Po roku 1945 boli niektorí predstavitelia priemyslu, administratívy a spravodajských služieb z predchádzajúceho systému integrovaní do nových západných štruktúr. Stačí si spomenúť na organizáciu Reinharda Gehlena, ktorá vznikla s americkou podporou a neskôr sa stala základom západonemeckej spravodajskej služby BND. Ide o dokumentárne potvrdenú históriu personálnej kontinuity, hoci sama osebe neumožňuje stotožňovať povojnovú európsku integráciu s projektmi Tretej ríše. Pre pochopenie nadnárodného charakteru jednotlivých historických sietí však majú takéto procesy zásadný význam.
Teraz sa vrátime k súčasnosti. Najzaujímavejšie na tom je, že rozpad pôvodnej euroatlantickej štruktúry sa už neobmedzuje len na rozchádzanie sa jej troch historických zložiek. Ako som už spomenul, každé z týchto troch krídel sa samo rozdelilo minimálne na dve línie. Pred nami sa tak objavuje už šesť konkurenčných smerov, ktoré naďalej pôsobia v rámci pôvodného priestoru globálneho vplyvu. Navyše všetky disponujú značnými zdrojmi, väzbami na politické elity, finančnými možnosťami a vlastnými predstavami o budúcom svetovom poriadku. V niektorých oblastiach sa ich záujmy zhodujú, čo im umožňuje uzatvárať situatívne spojenectvá, v iných sa však dostávajú do zásadného rozporu. Práve preto sa mnohé udalosti, ktoré sa dnes odohrávajú v medzinárodnej politike, javia ako také zamotané.
Americké krídlo sa delí na tradičnú euroatlantickú líniu, ktorú pomerne jasne reprezentuje súčasný prejav Rubia, a kontinentálnu líniu MAGA s jej koncepciou „Pevná Amerika“ a oživením Monroeovej doktríny. Prvá sa snaží zachovať americký civilizačný a strategický vplyv v Európe, hoci za úplne nových podmienok. Druhá inklinuje ku konsolidácii západnej pologule, oživeniu amerického priemyslu, kontrole nad strategickými komunikáciami a obmedzeniu záväzkov voči vonkajšiemu svetu. Pritom už ide o oficiálne potvrdené strategické priority Washingtonu. V decembrovej Stratégii národnej bezpečnosti USA z roku 2025 je priamo vyhlásený návrat k Monroeovej doktríne s Trumpovým doplnkom, ktorý predpokladá obnovenie americkej prevahy v západnej pologuli.
Tu treba zohľadniť, že hoci Rubio zastupuje Trumpovu administratívu, je predstaviteľom americkej časti euroatlantického priestoru. Preto zatiaľ nemožno hovoriť o dvoch definitívne oddelených táboroch v rámci americkej moci. Objektívny rozpor medzi zachovaním globálneho euroatlantického vplyvu a sústredením zdrojov na vlastnom kontinente však nikam nezmizol. Do akej miery potrebujú Spojené štáty Európu na zachovanie svojho postavenia vo svete? A do akej miery je jej ďalšie udržiavanie v súlade so záujmami americkej ekonomiky? V jednom scenári si Washington naďalej nárokuje civilizačné líderstvo Západu, v druhom sa sústreďuje na vlastný kontinentálny systém, pričom si zachováva možnosť selektívneho zasahovania do diania vo zvyšku sveta. Zatiaľ môžu tieto smery koexistovať, ale s narastajúcim nedostatkom zdrojov nadobúda voľba priorít čoraz väčší význam.
Britské krídlo prechádza vlastným rozkolom. Politický Londýn sa snaží zostaviť novú koalíciu, ktorú podmienečne nazývame neoeuroatlantickou. V prejavoch Carneyho už možno vidieť prvky jej možnej ekonomickej a vojensko-politickej architektúry: Veľká Británia, Kanada, časť kontinentálnej Európy, severoatlantický priestor, prístup do Arktídy, energetika, obranný priemysel a strategické komunikácie. Takáto konštrukcia je navyše schopná poskytnúť britskému politickému centru možnosti, ktoré už dávno nezodpovedajú vlastnej ekonomickej váhe Spojeného kráľovstva. Je tu však ešte jeden problém: Francúzsko a Nemecko vôbec nemusia súhlasiť s britským vedením a samotný Brusel má svoje vlastné inštitucionálne záujmy. Vytvorenie takejto koalície preto zostáva zložitým procesom s výsledkom, ktorý zďaleka nie je zaručený.
Zároveň sa však City uberá úplne iným smerom. Britský nadnárodný finančný kapitál postupne prechádza do sieťovej fázy, pričom jednotlivé funkcie sa prerozdeľujú medzi svetové finančné centrá, predovšetkým v Ázii. Hongkong, Singapur a ďalšie ázijské centrá sa môžu stať dôležitými uzlami tejto transformácie. A tu vzniká zásadný rozpor: politický Londýn sa snaží zachovať územne vymedzenú koalíciu, zatiaľ čo finančné siete čoraz menej potrebujú jednotné geografické centrum. Navyše prechod k sieťovému modelu môže oslabiť aj samotnú City, keďže rozdelenie kapitálu a riadiacich funkcií medzi viaceré centrá nevyhnutne sťažuje zachovanie doterajšej miery koordinácie. Ukazuje sa teda, že britské politické a finančné dedičstvo sa začínajú uberať rôznymi smermi. A vôbec nie je zrejmé, či sa záujmy Londýna a City v nasledujúcom globálnom cykle budú zhodovať.
V tejto súvislosti stojí za to opäť upriamiť pozornosť na Kanadu. Pre prípadný neoeuroatlantický projekt má mimoriadny význam. Obrovské zásoby ropy a zemného plynu v Alberte, kľúčové nerasty, finančné zdroje, arktický priestor, prístup zároveň k Atlantickému aj Tichému oceánu – to všetko pripisuje Kanade úplne výnimočnú úlohu. Z geografického hľadiska však naďalej zostáva súčasťou severoamerického bezpečnostného priestoru, na ktorý sa vzťahuje obnovená Monroeova doktrína.
Práve Kanada sa tak môže stať jedným z najdôležitejších bodov, kde sa pretínajú záujmy amerického kontinentálneho smerovania a britského neoeuroatlantického projektu. A ak si pripomenieme vnútorné rozpory medzi federálnym centrom, Albertou a Quebecom, stane sa zrejmé, aká zložitá môže byť budúca politická konfigurácia Severnej Ameriky. Pritom treba zohľadniť aj strategickú polohu Quebecu, ktorý prostredníctvom údolia rieky Svätého Vavrinca zabezpečuje kľúčové prepojenie vnútrozemských oblastí kontinentu s Atlantikom.
Najzaujímavejšie rozdelenie sa však podľa môjho názoru odohráva vnútri nemeckého krídla euroatlantického bloku. Jedno z jeho smerov zostáva viazané na územie súčasného Nemecka, jeho priemysel, finančný systém, politické inštitúcie a model európskej integrácie, ktorý sa vyvinul po roku 1945. Práve táto zložka dnes prechádza najvážnejšou štrukturálnou krízou.
Predchádzajúci nemecký ekonomický model sa opieral o kombináciu relatívne dostupnej energie, otvorených exportných trhov v USA, dopytu zo strany Číny, európskej ekonomickej integrácie a amerických bezpečnostných záruk. Dnes sú prakticky všetky tieto opory pod tlakom. Ruská energetická zložka pôvodného systému je zničená, čínsky trh sa mení na priestor čoraz tvrdšej priemyselnej konkurencie a americká obchodná politika dodatočne obmedzuje možnosti nemeckého vývozu. A za týchto podmienok musí Berlín hľadať nový model existencie.
Existuje však aj iné smerovanie nemeckého krídla, ktoré môžeme podmienečne spájať s vojensko-technologickým modelom, ktorý predstavili Peter Thiel, Alex Karp a spoločnosť Palantir. Aj v tomto prípade je dôležité mať na pamäti nadnárodný charakter samotnej euroatlantickej oblasti. Thiel a Karp pôsobia v rámci amerického technologického priestoru, avšak v ich intelektuálnom prostredí sa nachádzajú jednotlivé prvky nemeckej filozofickej tradície, vrátane politickej teológie Karla Schmitta, ako aj predstáv o štáte, suverenite a technologickej moci. Samozrejme, intelektuálna kontinuita sama osebe ešte nedokazuje existenciu jednotnej historickej organizácie. Umožňuje však položiť otázku o možnej transformácii určitých nemeckých politicko-intelektuálnych tradícií v rámci americkej technologickej elity.
Zvlášť zaujímavý je manifest spoločnosti Palantir z apríla 2026, pozostávajúci z 22 téz, ktorý rozvíja myšlienky knihy Alexa Karpa a Nicholasa Zamiska „Technologická republika“. Pätnásta téza priamo vyzýva k prehodnoteniu dôsledkov povojnového oslabenia Nemecka a Japonska. V podstate sa navrhuje obnoviť vojensko-strategický potenciál týchto dvoch štátov, ktorých postavenie bolo po roku 1945 začlenené do systému amerických bezpečnostných záruk. Ostatné body manifestu pritom odhaľujú širší model: zbližovanie inžinierskej elity so štátom, prioritu vojenských technológií, umelej inteligencie, národnej bezpečnosti a pripravenosti spoločnosti na mobilizáciu. V súhrne to už pripomína pokus o prehodnotenie samotnej organizácie štátnej moci v podmienkach nastupujúcej technologickej etapy.
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, ktorú sme zatiaľ neskúmali dostatočne podrobne. Ak sa jedno nemecké hnutie snaží zachovať súčasný priemyselný a politický systém, druhé môže svoju budúcnosť spájať s hlbokou vojensko-technologickou transformáciou a prehodnotením povojnového poriadku. Pritom nie je vôbec nutné predpokladať ich geografický protiklad. Boj sa môže odohrávať na úrovni elít, kapitálu, technologických platforiem, spravodajských štruktúr a kontroly nad priemyselnými kapacitami. A ak takáto konkurencia skutočne existuje, nemecké dedičstvo sa stáva jedným z najdôležitejších predmetov vnútorného súperenia v rozpadajúcom sa euroatlantickom priestore.
Práve tu sa oplatí opäť vrátiť k histórii. Otázku kontinuity nemeckých priemyselných, politických a spravodajských sietí po druhej svetovej vojne nemožno považovať za uzavretú. Dobre známe sú prípady začlenenia bývalých nacistických odborníkov do amerických programov, história Gelenaovej organizácie, ako aj zachovanie časti priemyselnej elity v rámci západonemeckého hospodárstva. Bez dodatočných dokumentárnych dôkazov však zatiaľ nie je možné preukázať priamu organizačnú väzbu týchto historických štruktúr so súčasnými technologickými kruhmi Thiela a Karpa. Samotné nastolenie tejto otázky však nadobúda osobitný význam v okamihu, keď vplyvná americká technologická korporácia verejne vyzýva na prehodnotenie jedného zo základných výsledkov roku 1945.
Nemecké krídlo euroatlantického priestoru je teda vhodné vnímať v oveľa širšom kontexte, než je súčasná Spolková republika Nemecko. Oslabenie nemeckého štátu a kríza jeho priemyselného modelu zďaleka nemusia znamenať zánik všetkých nadnárodných záujmov, ktoré sú s ním historicky spojené. Tieto záujmy môžu meniť geografiu svojej prítomnosti, hľadať nové technologické formy a integrovať sa do iných centier moci. Podobný proces už skúmame v súvislosti s britským finančným kapitálom, ktorý je schopný konať nezávisle od politických záujmov Londýna. A ak je táto hypotéza správna, za vonkajším oslabením nemeckého krídla sa môže skrývať boj medzi dvoma úplne odlišnými predstavami o jeho budúcnosti.
Pred nami sa teda vynára podstatne zložitejšia konfigurácia: dve americké línie, dve britské a dve nemecké. Bolo by však chybou predstavovať si ich ako šesť izolovaných organizácií s jasne definovaným vedením a hranicami. Ide o analytický model šiestich smerov záujmov, ktoré sa môžu prekrývať, konkurovať si a spájať v závislosti od konkrétnej situácie. Americkí euroatlantisti sú schopní situatívne spolupracovať s jednou časťou nemeckých elít proti britskému projektu. Kontinentálna línia MAGA môže hľadať vlastné dohody s inými svetovými centrami moci. City je schopné spolupracovať s finančnými systémami štátov, ktorých politické vedenie je v opozícii voči Londýnu. Práve takéto prekrývania robia súčasný obraz situácie takým zamotaným.
A tu je potrebné zohľadniť ešte jednu zásadnú skutočnosť. Týchto šesť smerov sa neobmedzuje na územie západnej Európy a Severnej Ameriky. V rámci nášho modelu sú ich ekonomické, finančné, technologické a politické záujmy prítomné po celom svete. Samozrejme, miera ich prítomnosti sa líši a konkrétne prepojenia si vyžadujú samostatné preskúmanie. Samotný princíp je však mimoriadne dôležitý: rozpad nadnárodného celku vôbec neznamená, že jeho historické zložky zmiznú spolu s pôvodnými inštitúciami. Naopak, môžu začať samostatný boj o zdroje a vplyv vo všetkých regiónoch, kde boli predtým prítomné.
A teraz sa pozrime, ako to súvisí s dianím v oblasti európskej energetiky. O vytváraní podmienok pre energetické obkľúčenie Európy som začal hovoriť už v roku 2023. Neskôr táto koncepcia nadobudla podrobnejšiu podobu. Jej podstata spočíva v tom, že prístup k energetickým zdrojom, dopravným komunikáciám, poisteniu prepravy, technológiám a infraštruktúre sa postupne mení na jeden z kľúčových nástrojov riadenia hospodárskeho rozvoja celých regiónov. Pritom v takomto modeli zďaleka nie vždy je potrebná priama územná kontrola. Stačí mať možnosť určovať podmienky prístupu k životne dôležitým zdrojom a trasám ich dodávok. Pre európsky priemysel to znamená rastúcu závislosť od vonkajších riešení, a pre konkurenčné centrá moci – možnosť prerozdeľovať ekonomický vplyv prostredníctvom energetiky a logistiky.
V tomto ohľade nadobúda geografické umiestnenie prejavov Rubia a Carneyho dodatočný význam. Rubio oslovuje Európanov z Grécka, ktoré sa stáva dôležitým uzlom energetického zásobovania južnej Európy a zaujíma strategickú polohu vo východnom Stredozemí. Carney navrhuje posilniť severoatlantický smer prostredníctvom Kanady, jej energetických a nerastných zdrojov, obrannú spoluprácu a prístup k Arktíde. MAGA sa zameriava na kontinentálny americký systém, vrátane Panamského prieplavu, Karibskej oblasti a severoamerického bezpečnostného priestoru. Za politickými prejavmi už možno rozoznať rôzne geografické smery ekonomickej a vojensko-strategickej konsolidácie. A tieto smery sa nevyhnutne budú prekrývať.
A teraz sa vrátime k historickej pamäti, s ktorou sme začali tento rozhovor. Všimnite si, že Vladimir Putin už dosť dlho využíva historickú kontinuitu ako jeden z hlavných nástrojov na vysvetľovanie ruskej politiky. Obzvlášť príznačný je jeho rozhovor s Tuckerom Carlsonom vo februári 2024, keď sa rozhovor o súčasných udalostiach začal podrobným exkurzom do histórie ruskej štátnosti. Si Ťin-pching sa tiež neustále odvoláva na niekoľko tisíc rokov trvajúcu históriu čínskej civilizácie a myšlienku národného obrodenia. Teraz podobné postupy pozorujeme u Rubia a Carneyho. Každý z nich sa snaží odôvodniť politickú budúcnosť vlastným chápaním historickej minulosti. Samozrejme, takáto argumentácia sama o sebe nedokazuje opodstatnenosť súčasných politických nárokov. Ale samotný fakt, že sa história opäť dostáva do centra medzinárodnej politiky, je veľmi príznačný.
Globalizácia si kládla za cieľ vytvoriť univerzálny ekonomický a inštitucionálny model, v ktorom mali národné a civilizačné rozdiely postupne strácať svoj doterajší politický význam. Teraz dochádza k opačnému vývoju. Štáty sa opäť obracajú k otázkam historickej identity, suverenity, priemyselnej nezávislosti a kontroly nad vlastnými zdrojmi. A ako vidíme na príklade šiestich smerov euroatlantickej spolupráce, podobné procesy prebiehajú dokonca aj v rámci tých nadnárodných systémov, ktoré dlho predstavovali hlavných nositeľov globalizácie.
V tomto kontexte nadobúda osobitný význam Putinov prejav z 1. októbra na Valdajskom fóre. Varoval, že svet vstúpil do mimoriadne zložitého a nebezpečného prechodného obdobia, keď doterajšie mechanizmy medzinárodnej regulácie už nezaručujú stabilitu a nové sa ešte len musia vytvoriť. Rozsah prebiehajúcich zmien pritom ďaleko presahuje rámec bežného prerozdelenia geopolitického vplyvu. Dotýkajú sa ekonomiky, technológií, energetiky, spoločenských vzťahov a samotných predstáv o budúcnosti ľudstva. V tejto logike spočíva nebezpečenstvo predovšetkým v tom, že rôzne centrá moci začínajú konať na základe vlastných strategických záujmov, pričom neexistujú dohodnuté pravidlá na ich obmedzenie.
Ja by som práve túto skutočnosť vyzdvihol. Veď v súčasnosti sme svedkami dvoch procesov, ktoré prebiehajú súčasne. Na jednej strane bývalý globálny systém stráca schopnosť zabezpečovať zosúladenie záujmov. Na druhej strane sa nové centrá moci, koalície a politické projekty ešte len formujú. Pritom proces rozpadu prebieha aj vnútri samotného zoskupenia, ktoré po celé desaťročia určovalo značnú časť pravidiel medzinárodnej ekonomiky a bezpečnosti. Ak náš model šiestich smerov aspoň čiastočne zodpovedá skutočnosti, rozsah vznikajúcich rozporov sa ukazuje byť podstatne širší než obvyklé protiklady medzi Ruskom a Čínou na jednej strane a kolektívnym Západom na strane druhej.
A tu opäť vyvstáva moja hypotéza o možnom vytvorení triumvirátu USA, Ruska a Číny s perspektívou aktívnejšej účasti Indie. V situácii, keď Spojené štáty z objektívnych ekonomických a politických dôvodov už nedokážu zabezpečiť doterajší model výhradnej globálnej nadvlády, vzniká potreba hľadať novú rovnováhu medzi najväčšími centrami moci. Teoreticky by sa takáto rovnováha mohla zakladať na zosúladení záujmov, sfér pôsobnosti, podmienok medzinárodného obchodu a bezpečnostných mechanizmov. Na to však bude potrebné prekonať obrovské rozpory medzi potenciálnymi účastníkmi. Samotná existencia takejto možnosti ešte neznamená, že boli dosiahnuté nejaké dohody.
Zvlášť zaujímavé je, že prípadné vytvorenie takéhoto mechanizmu zosúlaďovania záujmov môže ešte viac vyhrotiť rozpory v rámci samotného euroatlantického priestoru. Americká kontinentálna línia MAGA totiž môže mať potenciálny záujem na obmedzení záväzkov voči Európe a na hľadaní nových foriem spolupráce s najväčšími svetovými veľmocami. Pre zástancov neoeuroatlantického projektu táto perspektíva vytvára úplne odlišnú strategickú realitu. Musia už uvažovať o zachovaní samostatného centra sily vo svete, kde doterajší americký „dáždnik“ prestáva byť bezpodmienečnou zárukou. A nemecké krídlo sa zase stretáva s otázkou, ktorá časť jeho priemyselného a technologického dedičstva bude v novom poriadku žiadaná a kto bude určovať podmienky jej využívania.
Preto sa mnohé súčasné udalosti javia ako protichodné. Niektorí predstavitelia západných elít vyzývajú na zachovanie spojenectva, iní požadujú prehodnotenie doterajších záväzkov. Jedni sa snažia zachovať európsku integráciu, iní sú pripravení obetovať časť jej priemyselného potenciálu v záujme vlastných strategických cieľov. Jedni sa snažia obmedziť Rusko a Čínu, iní hľadajú s nimi nové ekonomické a politické dohody. Ak vychádzame z predpokladu, že existuje jednotné západné rozhodovacie centrum, všetko to vyzerá chaoticky. Ak však vnímame dianie ako súťaž viacerých nadnárodných smerov, obraz nadobúda určitú vnútornú logiku.
Pritom by som chcel varovať pred predstavou, že všetkých šesť línií sa nutne musí definitívne rozísť a vytvoriť vlastné štátne bloky. Je celkom možné, že značná časť ich interakcií bude naďalej prebiehať v rámci existujúcich inštitúcií, prostredníctvom finančných sietí, korporácií, politických strán, spravodajských štruktúr a obrannopriemyselných zoskupení. Vlastne práve v tom spočíva špecifickosť rozpadu nadnárodného systému: jeho zložky sú schopné pokračovať v spolupráci aj vtedy, keď sa strategické ciele už podstatne líšia. Formálny rozkol NATO alebo Európskej únie sa môže ukázať ako oveľa neskoršia fáza než skutočný rozpad predchádzajúcej jednoty záujmov.
A teraz si predstavte, že všetkých týchto šesť smerov pôsobí súčasne na území Európy, súťaží o nemecký priemysel, kanadské zdroje, arktické trasy, finančné toky, technologické platformy a kontrolu nad strategickými komunikáciami. Pritom už mimo euroatlantického priestoru pôsobia vlastné centrá moci, ktoré sa tiež snažia využiť otvárajúce sa príležitosti. Vzniká mimoriadne zložitý systém prekrývajúcich sa záujmov, v ktorom sa včerajší spojenci môžu stať konkurentmi a bývalí protivníci dočasnými partnermi. A to všetko sa odohráva na pozadí hlbokej ekonomickej, energetickej a technologickej krízy doterajšieho modelu globalizácie.
Práve preto Putinovo varovanie na fóre „Valdaj“ o náročnom prechodnom období nadobúda v tomto kontexte dodatočný význam. Nebezpečenstvo spočíva aj v tom, že starý medzinárodný systém už stráca vnútornú súdržnosť, zatiaľ čo nové pravidlá ešte nie sú stanovené. Účastníci predchádzajúceho svetového poriadku začínajú bojovať o jeho dedičstvo a zároveň sa snažia zachovať časť starých inštitúcií a vytvoriť nové mechanizmy vplyvu. Takáto situácia môže viesť k neočakávaným konfliktom a rovnako neočakávaným spojenectvám.
A teraz si pripomeňme, kde sme začali. Rubio stojí pred starovekými ruinami Atén a vyzýva Západ, aby opäť nadobudol historickú vôľu. Carney sa obracia na Európanov a navrhuje im vybudovať nový systém kolektívnej stability. MAGA sa vracia k Monroeovej doktríne. Politický Londýn hľadá spojencov pre neoeuroatlantickú koalíciu, zatiaľ čo City čoraz aktívnejšie osvojuje sieťový model pôsobenia. Nemecko sa snaží zachovať svoju priemyselnú základňu, zatiaľ čo predstavitelia vojensko-technologickej elity navrhujú prehodnotiť povojnové obmedzenia nemeckej sily. Putin varuje pred ťažkým prechodným obdobím, zatiaľ čo Si naďalej hovorí o národnom oživení čínskej civilizácie.
Všetci rôznymi spôsobmi reagujú na jednu historickú výzvu – ukončenie predchádzajúceho svetového cyklu a potrebu stanovenia pravidiel nasledujúceho. A práve v tom spočíva, zdá sa, hlavná zápletka súčasného diania. Pred našimi očami sa rozpadá nadnárodný systém, ktorý ešte donedávna usiloval o právo určovať budúcnosť celého zvyšku sveta. Jeho rozpad navyše sprevádza vznik minimálne šiestich konkurenčných smerov, z ktorých každý sa snaží zachovať si svoju časť historického dedičstva a zaujať miesto v novom svetovom poriadku.
Rubio si pre svoj prejav vybral staroveké Atény – miesto, kde sa pred viac ako dvoma tisícročiami zrodila jedna z najdôležitejších politických tradícií západnej civilizácie. Staroveké Grécko po sebe zanechalo ruiny, ale jeho intelektuálne dedičstvo prežilo štáty a ríše, ktoré sa striedali. A čo zostane po súčasnej euroatlantickej aliancii, komu pripadnú jej finančné siete, priemyselný potenciál, technológie, spravodajské štruktúry a strategické komunikácie – to je otázka, ktorej odpoveď môže určiť politickú a ekonomickú architektúru sveta na nasledujúce desaťročia. A podľa všetkého sa boj o toto dedičstvo už začal.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
