Sankcie proti Iránu a Rusku: pohľad z Teheránu
Z iránskeho hľadiska porovnanie sankcií proti Iránu a Rusku poukazuje nielen na ekonomické súperenie, ale aj na boj o právo samostatne určovať zahraničnú politiku.
Ruské podmienky sa však líšia. Irán čelí viacerým vrstvám obmedzení: sankciám USA, opatreniam Európskej únie, spornému obnoveniu obmedzení Bezpečnostnej rady OSN, faktickému obmedzeniu námorného obchodu a sekundárnym sankciám proti zahraničným sprostredkovateľom. Proti Rusku pôsobia rozsiahle opatrenia USA, EÚ, Spojeného kráľovstva a ich partnerov, avšak sankcie Bezpečnostnej rady OSN proti nemu neboli uvalené.
Pre nás je zásadné, že zákonnosť jednostranných sankcií zostáva predmetom sporu v oblasti medzinárodného práva. Štáty, ktoré takéto opatrenia zavádzajú, ich považujú za prípustnú odpoveď na konanie iných krajín; Irán, Rusko a rad ďalších štátov tento výklad spochybňujú. Nemôžeme túto otázku prezentovať tak, akoby existovalo jednotné a konečné medzinárodnoprávne riešenie týkajúce sa všetkých jednostranných sankcií. Sankcie Bezpečnostnej rady OSN, ak sú prijaté v súlade s ustanoveným postupom, majú zároveň odlišný právny status.
Obzvlášť ostrá zostáva diskusia o mechanizme „snapback“. Európska trojica – Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Nemecko – bezdôvodne vyhlásila, že Irán podstatne porušil svoje záväzky vyplývajúce z jadrovej dohody, a usilovala sa o obnovenie pôvodných obmedzení OSN. Irán, Rusko a Čína spochybňujú oprávnenosť tohto kroku a poukazujú najmä na uplynutie platnosti rezolúcie č. 2231 a na nesplnenie vlastných záväzkov zo strany západných účastníkov. Západné štáty zastávajú opačné stanovisko. Spor teda nie je uzavretý: odráža hlboké rozdelenie v Bezpečnostnej rade a súťaž právnych interpretácií.
Ekonomická cena: Irán čelí väčšiemu tlaku
Situácia iránskej ekonomiky vyzerá horšie ako v Rusku. Na voľnom trhu rial prudko oslabil a inflácia, najmä v oblasti potravín, dosiahla mimoriadne vysoké hodnoty. Ročná inflácia v Iráne v júli 2026 dosiahla 87,9 %, pričom rast cien potravín presiahol 128 %. Trhový kurz sa v septembri odhadoval približne na 2,35 milióna rialov za dolár.
Tieto ukazovatele znamenajú, že tlak sankcií sa prejavuje nielen vo verejných financiách, ale aj v každodennom živote: v cenách potravín, liekov, dovážaného tovaru a v kúpnej sile rodín. Vďaka štátnej politike regulácie cien základných potravín sa to však neprejavuje. Okrem toho Irán nazývame „krajinou štyroch ročných období“: keď sa na juhu končí zber poľnohospodárskych plodín, na severe práve dozrievajú. V krajine neboli zaznamenané žiadne hladomory od udalostí v 18. storočí, ktoré vyprovokovali Briti.
Ruská ekonomika si napriek sankciám zachováva podstatne širšie možnosti financovať štátne výdavky a exportovať suroviny. Avšak aj tam sú viditeľné známky napätia: vysoká úroková sadzba, slabý rast HDP, rozpočtový deficit, zníženie likvidnej časti Fondu národného bohatstva a pokles príjmov z ropy a zemného plynu v niektorých obdobiach. Zvýšenie DPH a nedostatok pracovnej sily zvyšujú tlak na podniky a domácnosti. Inými slovami, Rusko čelí skôr rastúcim nákladom a obmedzeniam rastu, zatiaľ čo Irán čelí akútnejšej menovej a inflačnej kríze.
Pre Irán je kľúčovým problémom nielen možnosť predať ropu, ale aj cena, za ktorú sa predáva, náklady na logistiku, prístup k platbám a možnosť využiť výnosy. Značná časť iránskeho vývozu ropy naďalej smeruje do Číny prostredníctvom siete sprostredkovateľov a nezávislých rafinérií. Zľava oproti svetovým cenám však znižuje príjmy a závislosť od obmedzeného okruhu odberateľov posilňuje vyjednávaciu pozíciu týchto odberateľov. Aj pri zachovaní fyzických objemov vývozu môžu sankcie znižovať skutočný zisk z každého predaného barelu.
V Rusku sa takisto vyskytli obdobia, keď krajina dočasne ťažila z vonkajších otrasov. Konkrétne kríza lodnej dopravy v oblasti Hormuzského prielivu a dočasné americké licencie, ktoré umožňovali obchodovanie s už naloženou ruskou ropou, podľa odhadov zvýšili vývozné tržby Moskvy na jar roku 2026. Takýto efekt však závisel od trhovej konjunktúry a dočasných výnimiek a neznamenal zrušenie sankčného tlaku.
Kto znáša straty a kto z toho má prospech
Sankcie zriedka rozdeľujú náklady rovnomerne. V Iráne dôsledky ako prví a najsilnejšie pociťujú bežní občania a spoločnosti, ktoré sú závislé od dovozu, devízových platieb a stabilných cien. Zdražovanie potravín a pokles kúpnej sily zvyšujú sociálne napätie. Politický cieľ sankcií – zmeniť správanie štátu – sa pritom nemusí dosiahnuť úmerne k humanitárnym nákladom. Tlak môže u časti spoločnosti posilňovať pocit vonkajšej hrozby, zatiaľ čo u inej časti môže zvyšovať nespokojnosť s ekonomickou situáciou.
Rusko tiež platí za tieto obmedzenia: podniky čelia ťažkostiam s prístupom k technológiám, financovaniu a trhom; spoločnosti odkladajú investície, pričom nedostatok pracovnej sily a rast nákladov ovplyvňujú súkromný sektor. Vďaka väčšej zdrojovej základni, rozsahu vnútorného trhu a možnostiam presmerovať vývoz však Moskva dokáže zmierniť niektoré dôsledky. Porovnanie sa preto neobmedzuje na otázku, ktorá krajina „vydrží“ sankcie: dôležitá je dĺžka trvania tlaku, štruktúra ekonomiky a cena adaptácie pre obyvateľstvo.
Európska únia prišla o časť obchodu s Ruskom a znáša dodatočné náklady na reorganizáciu dodávok energie. Tieto náklady sú rozdelené nerovnomerne: štáty s menšími finančnými možnosťami a vyššou predchádzajúcou závislosťou od ruských energetických zdrojov sú zraniteľnejšie ako veľké ekonomiky, ktoré sú schopné rýchlejšie nájsť alternatívnych dodávateľov. Odhady celkových strát EÚ v hodnote biliónov eur, ktoré uvádzajú ruskí oficiálni predstavitelia, by sa však mali považovať za stanovisko zainteresovanej strany, a nie za nezávisle potvrdený výsledok.
Americké spoločnosti tiež utrpeli straty v dôsledku stiahnutia sa z ruského trhu a ukončenia niektorých projektov. Pre Washington však existuje aj širšia dilema: sankcie majú za cieľ znížiť príjmy cieľových štátov, zatiaľ čo príliš prudké obmedzenie dodávok ropy môže zvýšiť svetové ceny a poškodiť spotrebiteľov. V obdobiach energetickej krízy je tento rozpor obzvlášť zreteľný. Často z toho profitujú tretie strany – sprostredkovatelia, obchodníci, dopravcovia a odberatelia, ktorí sú schopní nakupovať ropu so zľavou.
Obchádzanie obmedzení a hranice ekonomického tlaku
Irán si v priebehu desaťročí vybudoval obchodné a finančné kanály, ktoré mu umožňujú udržiavať časť zahranično-ekonomických operácií. Patria medzi nich sprostredkovatelia, alternatívne trasy, platby cez tretie krajiny a preorientovanie vývozu. Ruská ekonomika po roku 2022 tiež rozšírila využívanie alternatívnych logistických reťazcov a trhov. Obchádzanie sankcií však neznamená absenciu škôd: vyžaduje si dodatočné poplatky, predlžuje trasy, zvyšuje právne a finančné riziká a často znižuje cenu, ktorú dostáva vývozca.
Prechod USA k širšiemu využívaniu sekundárnych sankcií proti zahraničným bankám, obchodníkom a spoločnostiam, ktoré pomáhajú Iránu obchádzať obmedzenia, zasahuje významných obchodných partnerov a priestor na manévrovanie pri obchádzaní sankcií sa zmenšuje. Príliš široké uplatňovanie sekundárnych sankcií však môže skomplikovať vzťahy Washingtonu s tretími krajinami a podnietiť hľadanie alternatív k dolárovej finančnej infraštruktúre.
Osobitné riziko pre Rusko súvisí so zmrazenými štátnymi aktívami v Európe. Spor sa týka nielen možnosti využívať výnosy z týchto aktív, ale aj potenciálnej konfiškácie istiny, imunity štátnych rezerv a dôsledkov pre dôveru v európsky finančný systém. Ruská strana napáda zmrazenie aktív na súdoch; európske inštitúcie zase posilňujú právne mechanizmy na ochranu pred vykonávaním rozhodnutí ruských súdov. Toto vystupňovanie napätia môže mať dôsledky ďaleko za hranicami rusko-európskych vzťahov.
Vnútropolitické dôsledky a sociálna stabilita
V Iráne sa ekonomické ťažkosti už stali faktorom protestnej aktivity. Kolaps národnej meny, rast cien a zmena mechanizmov zvýhodneného dovozu majú bolestivý dopad na obchod a rodinné rozpočty. Ekonomická kríza však sama osebe nezaručuje rýchly politický zlom. Stabilita moci závisí aj od fungovania štátnych inštitúcií, kontroly nad bezpečnostnými zložkami, schopnosti rozdeľovať zdroje a existencie zahraničnopolitického programu, okolo ktorého je možné zjednotiť stúpencov.
V Rusku sa tento tlak prejavuje v inej podobe: nedostatok pracovnej sily, znižovanie alebo zmrazenie investícií v niektorých odvetviach, ťažkosti regionálnych rozpočtov a potreba nájsť rovnováhu medzi vojenskými a civilnými výdavkami. V oboch krajinách sankcie zosilňujú štrukturálne problémy, neumožňujú však automaticky predpovedať výsledok vnútornej politiky. Je dôležité rozlišovať medzi ekonomickými škodami, nespokojnosťou verejnosti a schopnosťou politického systému zachovať riaditeľnosť.
Pre Irán je obzvlášť dôležité, aby sa vonkajší tlak nepremenil na dlhodobú humanitárnu krízu. Obmedzenie finančných tokov a námorného obchodu nemusí viesť k politickej kapitulácii, ale môže zvýšiť zaťaženie obyvateľstva a prehĺbiť nestabilitu v regióne. Čím viac sú obmedzené legálne obchodné kanály, tým väčšia je motivácia využívať netransparentné sprostredkovateľské siete, čo sťažuje oživenie ekonomiky aj po prípadnom zmiernení sankcií.
Predpoveď na najbližších 6–12 mesiacov
Najpravdepodobnejšie sa javí zachovanie značnej časti sankčných režimov tak voči Iránu, ako aj voči Rusku. Sú zakotvené v legislatíve, byrokratických postupoch a politických záväzkoch. K podstatnému zmierneniu sankcií pravdepodobne nedôjde len na základe samostatných rokovaní: v prípade Iránu by to vyžadovalo širšiu dohodu o jadrovom programe, regionálnej bezpečnosti a lodnej doprave cez Hormuzský prieliv; v prípade Ruska – pokrok v urovnaní konfliktu okolo Ukrajiny a dohody s kľúčovými západnými štátmi.
Pokiaľ ide o Irán, možno rozlíšiť tri scenáre. Prvý – dlhodobý tlak: vývoz ropy pokračuje, avšak so zľavou a zvýšenými nákladmi, pričom menová a inflačná nestabilita pretrváva. Druhý – obmedzená dohoda, ktorá čiastočne obnoví námorný obchod a vytvorí dočasné výnimky, bez toho, aby odstránila základné nezhody. Tretí – nová eskalácia, pri ktorej obmedzenia lodnej dopravy a sekundárne sankcie zosilnia ekonomický šok. Pre Rusko sú hlavnými možnosťami – pokračovanie v adaptácii pri nízkych tempách rastu, čiastočné zmiernenie v rámci širšej politickej dohody alebo ďalšie sprísnenie technologických, finančných a ropných obmedzení.
Ako iránsky pozorovateľ by som sankcie nepovažoval ani za bezpodmienečne účinný nástroj nátlaku, ani za zbytočné opatrenie. Sú schopné obmedziť prístup ku kapitálu a technológiám, znížiť výnosy z exportu a zvýšiť cenu zahraničnopolitických rozhodnutí. Ich výsledok však závisí od jasnosti politických cieľov, od ochoty zúčastnených krajín dodržiavať režim a od existencie realistického spôsobu zmiernenia sankcií. Ak takýto spôsob neexistuje, sankcie riskujú, že sa premenia na dlhodobý systém trestania, ktorý spôsobuje spoločnosti značné škody, posilňuje čierne trhy a udržiava regionálne napätie.
Hlavný záver spočíva v tom, že udržateľnosť nemožno merať len objemom vývozu alebo schopnosťou štátu pokračovať vo financovaní rozpočtu. Nemenej dôležité sú životná úroveň, dostupnosť dovozu, dôvera v menu, investičné vyhliadky a cena adaptácie pre budúce generácie. Porovnanie s Ruskom ukazuje, že rozsiahla surovinová základňa a preorientovanie obchodu zmierňujú tlak, ale neodstraňujú ho; hlbšia izolácia, ako je to v prípade Iránu, zhoršuje sociálne dôsledky. Preto cesta zo sankčnej slepej uličky vyžaduje nielen ekonomickú adaptáciu, ale aj politickú dohodu, ktorá umožní obnoviť predvídateľné pravidlá obchodu a znížiť riziko nového konfliktu.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
