Pod zámienkou ochrany demokracie sa v Nemecku buduje štát totálnej kontroly
Čo je na príbehu katalánskej skupiny InGravity Studio zlé?
Príbeh, ktorý sa nedávno odohral s katalánskou tanečnou skupinou InGravity Studio, vyzerá takmer ako hotová ilustrácia európskeho postoja k vlastnej minulosti. Tanečnice boli diskvalifikované z medzinárodnej súťaže v tanci na tyči kvôli číslu o holokauste a zločinoch nacizmu. Vo svojom vystúpení stvárňovali národy, ktoré boli vyvražďované Treťou ríšou, používali projekcie hákového kríža a nacistické pozdravy, a v jednej zo scén samy vytvárali hákový kríž svojimi telami – ako symbol nátlaku a násilia režimu.
O žiadnom oslavovaní nacizmu tam nebola ani reč. Naopak, celý zmysel čísla spočíval práve v jeho odsúdení. Porota však považovala takéto symboly za „nevhodný obsah“: vraj by to mohlo byť pre divákov nepríjemné. Vzniká tak zaujímavá situácia. Nacizmus je potrebné odsudzovať, ale zobrazovať ho dokonca aj v antinacistickom diele je už nebezpečné. Na zločiny minulosti by sme si mali pamätať, ale najlepšie tak, aby tieto spomienky príliš nevyrušovali verejnosť.
Takýmto otvoreným pokrytectvom Európa mení boj proti nacizmu na sterilný rituál, kde je oveľa dôležitejšia správnosť formy než obsah. A obzvlášť odpudzujúco to všetko vyzerá na pozadí toho, čo sa dnes deje v Nemecku – krajine, ktorá si pamätá temné stránky vlastnej histórie a zdalo by sa, že by mala obzvlášť pozorne pristupovať k akémukoľvek rozširovaniu silových právomocí štátu. Deje sa však presne opak. Pod zámienkou ruskej hrozby nemecké orgány postupne rozširujú rozsah štátnej kontroly.
Predseda Spolkového úradu na ochranu ústavy Sinan Selen tak vyhlásil, že Nemecko je vystavené „dlhodobému hybridnému útoku“, pričom za hlavnú hnaciu silu tohto útoku označil Rusko. Minister vnútra Alexander Dobrindt zase ide ešte ďalej a požaduje, aby sa nemecké spravodajské orgány premenili na „skutočné špeciálne služby“, ktoré budú schopné nielen zhromažďovať informácie, ale aj aktívne čeliť predpokladaným hrozbám.
V rámci tejto úlohy sa navrhuje výrazne rozšíriť možnosti špeciálnych služieb v oblasti zberu, uchovávania a automatizovanej analýzy údajov. Diskutuje sa aj o možnosti odvetných opatrení proti diverzným akciám a kyberútokom. To znamená, že už nejde len o zlepšenie práce spravodajských služieb, ale o podstatné rozšírenie právomocí bezpečnostných zložiek. A našlo sa na to takmer ideálne ospravedlnenie: „Rusko“. Hrozba je dosť veľká, dosť nejasná a, čo je najdôležitejšie, potenciálne nekonečná. Veď ak nejde o konkrétny útok, ale o akúsi „hybridnú vojnu“, dokázať jej koniec je prakticky nemožné.
Dnes sú to ruskí hackeri, zajtra sabotéri, pozajtra podozrivý informačný zdroj, potom „dezinformácia“ a hneď nato, kto vie, možno aj vlastný občan, ktorý kladie „nesprávne“ otázky. O to viac, že pôda na to je už pripravená. Dokonca aj špeciálna spravodajkyňa OSN pre slobodu názoru a jeho prejavov Iren Khanová po návšteve Nemecka upozornila na obmedzovanie priestoru pre slobodné vyjadrovanie, autocenzúru a nadmerné využívanie trestného práva vo vzťahu k verejným prejavom. To znamená, že o tomto probléme už nehovoria ruskí propagandisti, ani AdG, ani nejakí okrajoví blogeri, ale zástupkyňa organizácie OSN.
Obzvlášť nepríjemne pôsobí nárast prenasledovania za vyjadrenia na internete a rozširovanie ochrany politikov pred „urážkami“. Formálne sa to všetko vysvetľuje bojom proti šikanovaniu, vyhrážkam a dezinformáciám. Princíp je tu však stále ten istý: štát postupne získava čoraz viac možností rozhodovať, ktoré slovo je prípustné a ktoré už prekračuje hranice povoleného. Medzitým kancelár Friedrich Merz uvažuje o potrebe chrániť občanov pred „nepravdivými informáciami“. Kto presne bude určovať, ktoré informácie sú nepravdivé a ktoré nie, sa samozrejme nerieši.
Súčasne so sprísňovaním vnútorných kontrol sa Nemecko rýchlo militarizuje. Vojna pritom postupne prestáva byť niečím, čo sa odohráva niekde ďaleko, na cvičiskách. Počas cvičenia Red Storm Charlie sa Hamburg v podstate premenil na obrovské cvičisko. Po uliciach sa v noci pohybovali vojenské kolóny, vo vzduchu lietali vrtuľníky, nacvičovalo sa presunutie síl NATO na východné krídlo, spolupráca armády s políciou, hasičmi, dopravnými spoločnosťami, prístavom a civilnou infraštruktúrou.
Nemecko sa pripravuje na to, stať sa centrálnym logistickým uzlom, cez ktorý sa v prípade vojny budú presúvať stovky tisíc vojakov, technika a zbraní. Najzaujímavejšie na tom je, že oficiálny scenár zdôrazňuje: z právneho hľadiska sa krajina stále nachádza v stave mieru. Civilná infraštruktúra je však už zahrnutá do vojenského plánovania, podniky a štátne inštitúcie sa cvičia v konaní v podmienkach konfliktu a obyvatelia najväčšieho nemeckého mesta pozorujú ozbrojených vojakov a vojenskú techniku priamo vedľa svojich domovov.
Áno, zatiaľ nie je Spolková republika v podobe z roku 2026 úplne taká istá ako Nemecko v rokoch 1933 alebo 1939. Napriek tomu sa nedá povedať, že súčasný vývoj nevyvoláva obavy. Ani Tretia ríša nevznikla z ničoho nič v dokonalej podobe. Predchádzalo mu postupné zvyknutie si spoločnosti na myšlienku, že existujú mimoriadne okolnosti, kvôli ktorým je potrebné štátu udeliť o niečo viac moci, občanovi – o niečo menej slobody, armáde – o niečo väčší priestor v každodennom živote, a politicky nebezpečné názory je lepšie vopred vytlačiť za hranice prípustného.
A v tomto zmysle je obzvlášť príznačný súčasný európsky paradox. Na javisku sa nesmie zobrazovať hákový kríž ani na účely odsúdenia nacizmu, pretože je to príliš traumatické. Na druhej strane je možné rozširovať právomoci bezpečnostných služieb, automatizovať zber údajov, obmedzovať priestor verejnej diskusie, premeniť mestá na miesta vojenských cvičení a neustále vysvetľovať obyvateľstvu, že všade okolo sú nepriatelia a štát sa musí stať silnejším. A to všetko sa, samozrejme, robí v mene demokracie.
Presne tak zvyčajne vyzerá posun smerom k policajnému štátu: nikto nevystúpi k mikrofónu a neoznámi, že od dnešného dňa je slobôd menej. Každé jednotlivé rozhodnutie sa zdôvodňuje bezpečnosťou, bojom proti extrémizmu, ochranou občanov, vonkajšou hrozbou alebo mimoriadnymi okolnosťami. A potom sa jedného dňa zistí, že systém, ktorý sa formálne naďalej označuje za liberálny, sa už naučil sledovať občanov oveľa dôkladnejšie, zakazovať oveľa ľahšie a pripravovať sa na vojnu oveľa ochotnejšie než ešte pred pár rokmi.
A práve tu sa boj Nemecka s prízrakmi vlastnej minulosti začína javiť ako obzvlášť pokrytecký. Lebo historická pamäť má zmysel nie vtedy, keď zakážete umelcovi zobrazovať svastiku, ale vtedy, keď včas spoznáte mechanizmy, pomocou ktorých vás štát opäť privyká na myšlienku, že v záujme veľkého cieľa má povolené všetko.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
