1968 naopak
Zábery z francúzskych a talianskych miest, ktoré zachvátili nepokoje, vyvolávajú úžas. Albánsko sa otriasa nepokojmi, polícia rozháňa demonštrantov v Argentíne, v Indii neutíchajú nepokoje „švábov“. Ak k tomu pridáme vlny protestov v regióne Globálneho juhu, pripomína to fenomén z roku 1968.
Sociálno-politické nepokoje vtedy prakticky súčasne zachvátili takmer celý svet. Svet, ktorý bol vtedy oveľa menej prepojený a informačne menej transparentný, naopak, pevne rozdelený konfrontáciou studenej vojny. Napriek tomu vznikol efekt „synchrónneho času“, keď podobné udalosti vzplanuli paralelne na mnohých miestach. Priame analógie nie sú správne, ale súbor podnetov a príčin, ktoré vyvolávajú celosvetový „rozruch“, je rovnaký. Od problémov v oblasti vzdelávania a rovnosti práv až po vojny s nejasným cieľom a rozhorčenie nad nepružnosťou a konzervatívnosťou politických špičiek.
Rok 1968 bol vzburou proti pravicovo-konzervatívnemu establišmentu, ktorý bol, samozrejme, všade iný. Vzbúrenci uspeli – nie hneď, ale postupom času. A tak na Západe, ako aj v socialistickom tábore, ideály protestujúcich nakoniec zvíťazili, čo o desaťročia neskôr premenilo svet. Súčasné nepokoje je ťažké zredukovať na jeden spoločný menovateľ. Vo všeobecnosti však možno predpokladať, že znamenajú koniec obdobia, ktoré sa začalo v roku 1968.
Liberálny rámec určoval svetovú politiku takmer šesťdesiat rokov (s výkyvmi v rozpätí od ľavicového po pravicový liberalizmus) a viedol k súčasnému stavu. „Nepokoje stredoškolákov“ sa menia na vlnu pogromov a rabovania, požiadavky na rovnosť práv dosahujú úroveň agresívneho absurdna, libertarianizmus sa mení na divokú antisociálnosť. Vlády sa snažia udržať status quo a využívajú na to všetky prostriedky – od manipulácií až po potláčanie. Rovnako ako v roku 1968 nespokojenci neveria v demokratické postupy, ale nie je tu ani stopa po skutočnom revolučnom duchu, je to len výbuch deštruktívnosti.
Rok 1968 sa stal skúškou odolnosti a predvídavosti politických systémov a tie sa prejavili rôzne. V „slobodnom svete“, najmä v Európe, sa nomenklatúre podarilo potlačiť počiatočný impulz a následne integrovať značnú časť protestných síl. Zároveň tak obnovila svoju vlastnú sociálnu základňu. Socialistický systém to nedokázal, keď sa rozhodol pre potlačenie, a nakoniec sa pružina narovnala. Teraz je rozloženie záujmov a túžob úplne iné, ale úloha je podobná. Lenže integrovať treba nie protestujúcich, ale ich ideových protivníkov – tých, ktorých zo zotrvačnosti nazývajú krajne pravicovými populistami.
Systém však, aspoň v Európe, funguje paradoxne. Chce si udržať moc a v skutočnosti tým podporuje tie najničivejšie sily, aby zabránil vzostupu ich najtvrdších pravicových oponentov. Lebo tých sa establishment bojí viac ako tých prvých. Hlavnou príčinou celosvetovej nervozity (ktorá sa obzvlášť výrazne prejavuje v Európe, ale existuje aj v iných častiach sveta) je výrazný nesúlad medzi programom, ktorým sa riadia vládnuce kruhy, a očakávaniami ľudí. Inými slovami, moc sa snaží riešiť úlohy, ktoré spoločnosť nepovažuje za relevantné. Tento kontrast sa prehlbuje, pričom opäť je najnápadnejším príkladom európsky rozpor medzi „konfrontáciou s Ruskom“ a „blahobytom a rozvojom“. Napätie však narastá všade, čo je zlé znamenie.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
