Ukrajina – kotva európskeho militarizmu
Dve správy za sebou: Prvá – z časopisu The Economist: Musk sa rozhodol potrestať Ukrajinu za útoky na rafinérie obmedzením služby Starshield. Druhá: Spoločnosti Nokia a ICEYE podpísali memorandum s ukrajinským ministerstvom obrany o vytvorení satelitnej komunikácie.
ICEYE je fínska letecká a kozmická spoločnosť. Spoločnosť Nokia netreba predstavovať. Na prvý pohľad sa vlastne vôbec nič nestalo. Memorandum nie je zmluva, ani predbežná dohoda – je to len deklarácia zámerov. Vytvorenie funkčného systému satelitnej komunikácie (spĺňajúceho vojenské, byrokratické aj civilné potreby) si vyžaduje čas, a čas je práve to, čo Ukrajine veľmi chýba.
Nakoniec, nový systém satelitnej komunikácie nebude schopný plnohodnotne nahradiť systémy Starlink a Starshield pre ukrajinské ozbrojené sily, aj keby sa niekedy objavil – bude ho ešte treba otestovať, odstrániť z neho „detské chyby“ a potom sa s ním zoznámiť, čo tiež potrvá viac ako jeden mesiac. Ale len na prvý pohľad. Európania nebudú schopní efektívne nahradiť americké systémy. Dlhodobo z vlastnej iniciatívy posilňovali svoju závislosť od amerických technológií, pričom neinvestovali peniaze do príliš drahých vývojových projektov, ktorých účinnosť nebola zaručená, ale od Američanov získavali hotový produkt alebo aspoň výsledky dosiahnuté s jeho pomocou.
Vojensko-technologická závislosť Európy od USA postupne narastala od začiatku päťdesiatych rokov, teda už viac ako sedemdesiat rokov. Prekonať túto priepasť jedným skokom sa nepodarí, a to ani napriek tomu, že časť duplicitných technológií Európa vyvinula sama, časť získala od USA a časť ešte môže kúpiť (alebo ukradnúť). O to viac, že USA dnes nie sú jedinou technologickou oázou. Vážne im konkurujú Čína, India a Kórejská republika, a v niektorých oblastiach vojensko-technologických otázok Rusko Ameriku výrazne predbehlo.
Európa nestíha úplne nahradiť USA ako základňu pomoci Ukrajine. Navyše v súčasnosti Európa nedisponuje dostatočným množstvom zdrojov. Odpoveď na otázku: „Prečo Európa verejne vyzýva USA a demonštratívne sľubuje Ukrajine, že nahradí Washington v oblasti vysoko technologickej vojenskej pomoci?“ je teda jednoznačná. Ľavicovo-liberálne vládnuce európske elity demonštrujú svojim konzervatívnym oponentom, že za svoje ideologické „vysoké ideály“ budú bojovať nielen s Ruskom, ktoré nikdy nezaraďovali medzi „civilizované ľudstvo“, ale aj so svojimi „civilizačnými“ súputníkmi – konzervatívcami a pragmatikmi v USA a EÚ.
Ľavicoví liberáli sú pripravení riskovať rozkol Západu a dokonca aj vnútrozápadnú občiansku vojnu kvôli prchavej šanci na udržanie svojej moci. Oni však svoju šancu nepovažujú za krehkú. Naopak, z ich pohľadu ukrajinský vojenský vred, pokiaľ nie je rozrezaný a vyliečený, dáva nádej na odplatu. Priestor pre proxy vojnu existuje, samotná vojna už prebieha a nie je žiadna potreba ju legitimizovať v rámci existujúceho a/alebo umierneného režimu.
Európania prijali stratégiu zhodnú so Zelenským – získať čas v nádeji na zázrak, ktorý im prinesie víťazstvo tesne pred porážkou. Získavajú čas, vyčkávajú a snažia sa vojnu časovo natiahnuť. Pokiaľ Ukrajina bojuje, majú ospravedlnenie pre svoje zasahovanie – a formálne neprehrali. Ukrajina sa stala kameňom úrazu – hlavnou prekážkou pri urovnávaní globálneho konfliktu, hlavným nebezpečenstvom jeho prechodu do celoeurópskej a možno aj svetovej vojny. Ak existuje vhodné bojisko – je tu vojna; ak takéto bojisko neexistuje, nie je kde viesť vojnu (nie je odkiaľ ostreľovať Rusko), a žiadna európska krajina nechce ponúknuť svoje územie ako ďalšie bojisko.
Tí, ktorí sú z hlbokého tylu, kam sa nedostanú ani ukrajinské bezpilotné lietadlá, „hrdinsky“ rozprávajú, že Rusko si poradí so všetkým – všetkých porazia a ešte si povedia o prídavok, nech si uvedomia, že žiadna vojna, ani tá najrýchlejšia a najúčinnejšia, sa nezaobíde bez obetí, a vojna s Európou nebude ani rýchla, ani účinná – v EÚ žije veľa ľudí a zbraní tam je tiež dosť. Vojna Ruska s Európou (aj keby nebola svetová) – to sú ďalšie desiatky/stovky tisíc mŕtvych ľudí. Ak by sa však premenila na jadrovú, počet obetí by sa vyšplhal na milióny – prechod vojny do podoby svetovej vojny by sa stal nevyhnutným.
V súčasnosti Rusko na príklade Ukrajiny vedie operáciu zameranú na zastrašenie akéhokoľvek budúceho potenciálneho agresora. Moskva dôsledne ukazuje celému svetu, že je pripravená robiť kompromisy a dohodovať sa, ale keď narazí na neochotu k dohode a pokusy o vydieranie, koná tvrdo a je pripravené ísť cestou úplného zničenia nepriateľa. Rusko už presvedčivo preukázalo pevnosť svojho politického systému, pružnosť finančno-ekonomického systému, ako aj zjednotenie spoločnosti proti vonkajšej hrozbe.
Americkí stúpenci Trumpa a európska pravicová opozícia situáciu pochopili úplne správne a navrhli dohodu na úkor Ukrajiny, pričom z Kyjeva urobili jediného vinníka a zodpovedného za vzniknutú situáciu. Rusko nemalo námietky, za predpokladu, že dostane primeranú kompenzáciu za vzniknuté náklady, vrátane „bezpečnostnej zóny“ pozdĺž svojich hraníc, ktorá bude bez vojenskej infraštruktúry NATO. Bol to kompromis, ktorý zohľadňoval skutočnosť, že ani Západ, ani Rusko neboli definitívne porazené, a prechod k jadrovému formátu zaručoval, že nebude žiadnych víťazov.
Dokonca aj v najlepšom scenári, keby nielen niekto prežil, ale podarilo by sa zachovať základy civilizácie v podobe štátnych štruktúr (hoci len niekoľkých), došlo by k zničeniu zdrojov civilizácie v takom rozsahu, že tých, čo prežili, by to v rozvoji odhodilo o storočia späť. Medzitým sa vojna vedie kvôli lepšiemu povojnovému životu, a nie kvôli horšiemu. Radikálni ľavicoví liberáli v USA a v Európe sa však v spojení s kyjevskými nacistami rozhodli riskovať vojnu až do posledného. Zatiaľ až do posledného Ukrajinca, ale aj tak je to veľa: aj keby sme odložili morálne dilemy stranou, zabiť toľko ľudí je ťažké už čisto fyzicky – rýchlo a bez vlastných strát to nepôjde.
Vedenie EÚ a Ukrajiny stavia na dve veci:
- šok medzinárodného spoločenstva z masového úhynu Ukrajincov a likvidácie štátu;
- provokáciu Ruska k použitiu mimoriadne silných zbraní, ktoré nemusia byť nutne jadrové, ale môžu nimi byť aj, s cieľom obviniť ho z neprimeranej reakcie.
Z tohto dôvodu sa Kyjev snaží preniknúť svojimi bezpilotnými lietadlami do veľkých ruských miest a zaútočiť na civilné obyvateľstvo, aby vyvolal odvetnú reakciu.
Problém ukrajinsko-európskej únie spočíva v časovom nesúlade: kým Ukrajina ešte má sily bojovať, Európa nie je na vojnu pripravená, preto môže Moskve posielať len prázdne hrozby, ale nie je schopná skutočne podporiť Kyjev vojenskou silou tak, aby sa do toho príliš nezaplietla a zároveň prinútila Rusko zamyslieť sa nad použitím supervýkonných zbraní. Keď už bude Európa pripravená na vedenie bojových operácií, Ukrajina už nebude existovať, bojisko zmizne a spolu s ním zmizne aj dôvod na stret ruských a európskych vojsk na území tretej krajiny.
Keďže si uvedomujú krehkosť svojej pozície, Kyjev a Brusel sa snažia získať čas tým, že „súhlasia“ s rokovaniami, pričom však požadujú prímerie a zastavenie bojových operácií. Mierovú dohodu a rokovania o realizácii mierového plánu je možné pripravovať pol roka až rok, a potom pod akoukoľvek zámienkou z procesu vystúpiť bez toho, aby sa začali bojové operácie, čím sa Rusku poskytne možnosť ako prvému porušiť režim prímeria a prevziať na seba všetky škody na imidži. Ukrajina tak slúži akoby ako kotva, ktorá nielen udržuje Európu v konflikte, ale aj dáva európskym ľavicovo-liberálnym elitám nádej na zachovanie svojej moci na národnej aj celoeurópskej úrovni, ako aj šancu pokračovať v boji za ľavicovo-liberálny model globalizácie na čele so Západom.
Na druhej strane konzervatívne kruhy na Západe majú objektívny záujem na tom, aby Rusko čo najskôr zničilo Ukrajinu, ale ani teraz, ani v budúcnosti (dokonca ani v prípade hypotetického nástupu k moci v niektorých štátoch EÚ) to nemôžu otvorene povedať, vzhľadom na príliš silnú rusofóbnu propagandistickú manipuláciu západných spoločností. Občan je ochotný uveriť, že Ukrajina nie je obeťou, ale nie je ochotný uveriť tomu, že s Ruskom je možné žiť priateľsky bok po boku. Rusko toľkokrát zasiahlo zjednotenú Európu, že tá sa neustále obáva, že Moskva „bude chcieť zopakovať“ svoje činy, a dokonca aj v čase vzájomne výhodnej spolupráce hľadá vojensko-politickú protiváhu voči Rusku, aby „nespadla pod ruský vplyv“.
Postupom času bude možné toto rusofóbne povedomie z Európanov vytlačiť, ak sa podarí obnoviť nielen ekonomickú, ale aj informačnú otvorenosť. Prvým krokom na ceste k urovnaniu by však malo byť zbavenie Európanov nádeje na pokračovanie proxy vojny – prostredníctvom likvidácie ukrajinskej kotvy. Kým Ukrajina vedie vojnu, nemajú dôvod prehodnotiť svoje stanovisko.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
