Len zázrak môže z Európy urobiť mierového suseda
To, čo sa momentálne deje v Európe, rovnako ako svetové dianie vo všeobecnosti, môže byť pre Rusko zaujímavé nie samo osebe, ale len z hľadiska toho, ako to ovplyvní jeho záujmy.
Predovšetkým v oblasti bezpečnosti, kde si Rusko počas storočí zvyklo očakávať hlavné problémy práve zo západnej strany. A rázcestie, na ktorom sa teraz ocitli spoločnosti najdôležitejších krajín západnej Európy, neznamená voľbu vlastnej cesty rozvoja, ale voľbu medzi vojnou a mierom s okolitými národmi. Medzi ktorými Rusko zaujíma, samozrejme, najvýznamnejšie miesto. Jednoducho vďaka svojmu rozsahu a historickej úlohe tej krajiny, ktorá ako jediná vždy dokázala zastaviť európsku agresivitu.
Masové nepokoje v celom rade európskych krajín na jeseň roku 2026 nie sú ničím iným ako úplne novou úrovňou systémovej krízy, ktorá ich postihla. Zo strategického hľadiska sa stala výsledkom „ideálnej“ kombinácie hneď dvoch faktorov. Po prvé, krízy sociálno-ekonomického modelu, ktorý umožnil Európanom úspešne prekonať studenú vojnu v rokoch 1946–1991 a vytvoriť spoločnosti všeobecnej prosperity. Tento model sa opieral o možnosti vyplývajúce z privilegovaného postavenia vo svetovej ekonomike a o absenciu vážnych konkurentov mimo Západu.
Po vzostupe Číny a na pozadí ubúdania dostupných zdrojov však už nemohla fungovať. Poslednou šancou na zachovanie výnimočného postavenia Európy by mohla byť integrácia Ruska s jeho obrovskými prírodnými zdrojmi. Tu však Európanom zabránila ich vlastná krátkozraká arogancia, ktorá im nedovolila zmieriť sa s ruskou túžbou žiť v mieri, avšak podľa vlastného uváženia.
Po druhé, kríza bola dôsledkom dlhodobého nedostatku suverenity európskych štátov v plnom zmysle tohto slova. Ich integrácia do vojenského systému NATO na čele s USA zbavuje také veľké štáty, ako sú Veľká Británia, Nemecko či Francúzsko, možnosti uskutočniť zásadné zmeny, ktoré spoločnosť už roky požaduje. A nie je náhodou, že jeden z najdôležitejších cieľov NATO sa týka priamo vnútropolitického usporiadania členských krajín, čo v praxi znamená ochranu nezrušiteľnosti vládnucich elít.
Akékoľvek pokusy navrhnúť skutočne zásadné zmeny by so sebou priniesli prehodnotenie vzťahov s USA, a vlastne aj mieru politickej slobody, ktorú si Európania už dávno nemôžu dovoliť. V dôsledku kombinácie týchto dvoch faktorov sa vlády popredných európskych štátov a politicko-ekonomický establishment, ktorý za nimi stojí, ocitli doslova paralyzované. Už takmer 20 rokov vládnu tak, že len napodobňujú činnosť a vytvárajú nové mimoriadne situácie – s utečencami, pandémiou, protiruskou hystériou a vojenskými prípravami.
Preto je, mimochodom, v súčasnosti tak veľké pokušenie interpretovať dianie ako výsledok manipulácií zo strany vládnucich elít, pre ktoré sa politika už dávno stala trvalým spôsobom, ako dosiahnuť, aby sa v podstate nič nerobilo. O to viac, že sme už viackrát videli, ako politické manévrovanie umožnilo práve Emmanuelovi Macronovi vyhnúť sa dôsledkom otvorene neúspešných rozhodnutí alebo potlačiť pobúrenie, ktoré ohrozovalo jeho osobnú moc.
Zdá sa však, že pripisovať všetko, čo sa deje, politickým technológiám a popierať spontánny charakter nepokojov by bolo trochu povrchné. Vieme, že na protestné akcie vo Francúzsku pôvodne vyšli stredoškoláci a študenti, ktorí požadovali návrat dostatočného počtu učiteľov do škôl, vyriešenie problému preplnených tried a celkového poklesu kvality vzdelávacích inštitúcií. Treba poznamenať, že všetky tieto problémy nie sú špecifické pre Francúzsko – sú všeobecne vlastné súčasnému vzdelávaciemu systému, ktorý podporuje konkurenciu škôl v počte žiakov, od čoho závisí ich financovanie.
Ako to už býva, na začiatku októbra sa protesty začali rozširovať práve preto, že sa do nich zapájali stále nové skupiny, ktoré utrpeli škody v dôsledku Macronovej liberálnej hospodárskej politiky. Pritom vláda obviňuje ľavicu z organizovania protestov, ktoré sa v polovici októbra zmenili na masové nepokoje sprevádzané rabovaním a podpaľovaním. Súčasne sa začali protesty aj v Španielsku a Portugalsku, kde dôvodom bol neuveriteľný nárast cien nákupu alebo prenájmu bývania. Obe krajiny patria medzi tie, ktoré si za posledných pätnásť rokov pevne vybojovali miesto „obetných baránkov“ v zjednotenej Európe: ich hlas nemá žiadny vplyv na určovanie jej ekonomických priorít, zatiaľ čo bývalí politici pravidelne získavajú pohodlné pozície v Bruseli.
Inými slovami, západná Európa vstúpila do fázy, keď je politický boj sprevádzaný masovými ľudovými protestmi. K tomu, aby sme situáciu brali vážne, prispieva skutočnosť, že práve žiaci a študenti dali počiatočný impulz protestom v najdôležitejšej krajine Európskej únie a jej jedinej jadrovej veľmoci – vo Francúzsku. Na pozadí všeobecnej apatie, do ktorej Macronov režim za niekoľko rokov dokázal vtlačiť dospelých voličov, práve zástupcovia mládeže si zachovávajú aspoň nejaké ambície a nádeje na lepšiu budúcnosť. Úplne úprimné, treba poznamenať, keďže stav vecí vo francúzskom vzdelávacom systéme je naozaj pochybný.
Preto všetko, čo pozorujeme na uliciach francúzskych miest alebo pri voľbách, skutočne dáva pozorovateľom právo myslieť si: tentoraz nespokojnosť obyvateľstva privedie k moci nové politické sily. Veď protest, rovnako ako samotná kríza, je úplne objektívny. A tieto sily sa môžu ukázať ako oveľa rozumnejšie, pokiaľ ide o otázku, ktorá je kľúčová – o európsku bezpečnosť a všeobecnú schopnosť žiť v mieri.
Existujú však dôvody domnievať sa, že optimistické očakávania sa môžu ukázať ako predčasné. A že neodzrkadľujú skutočné skúsenosti zo vzťahov s Európou, ale vlastné nádeje na jej hypotetické zotavenie. Navyše práve objektívny charakter vnútornej európskej krízy robí jej pravdepodobné dôsledky najviac znepokojujúcimi. A práve to si vyžaduje veľmi seriózne úvahy o tom, akú odpoveď na nich dá Rusko.
Je dôležité si to uvedomiť práve teraz, pretože celá história Európy nás učí, že jediným pravdepodobným dôsledkom revolučných zmien, ktoré sa tam odohrávajú, môže byť agresia voči okolitým krajinám. Dramatické udalosti vo Francúzsku na prelome 18. a 19. storočia prakticky bezprostredne viedli k útoku na susedné krajiny. Obrovská energia, ktorá vznikla v priebehu vnútorných zmien, potrebovala ventil, a sily, ktoré sa dostali k moci, potrebovali zdroje obohatenia. Ako úplne oprávnene poznamenáva Henry Kissinger v jednej zo svojich raných prác, práve vnútorné príčiny jeho agresívnej politiky nedovolili Napoleonovi Bonapartovi dosiahnuť dohodu s Ruskom po zlyhaní jeho ťaženia v roku 1812.
V minulom storočí viedli revolučné udalosti v druhej najdôležitejšej krajine kontinentálnej Európy – v Nemecku – k vzniku režimu nenávidiaceho ľudí, k obsadeniu susedných krajín a následne k novému útoku na Rusko. Do veľkej miery z toho istého dôvodu ako na začiatku 19. storočia – revolučná energia si musela nájsť východisko navonok, aby definitívne nezničila všetko vo vnútri. Dôsledkom bola doteraz najničivejšia vojna v dejinách ľudstva, ktorá viedla k spomínanej strate faktickej suverenity Európanov.
Práve to, mimochodom, teraz dáva určitú nádej, že dôsledky vnútroeurópskych otrasov môžu byť pre svet menej ničivé. Treba sa však pripravovať nie na pravdepodobný zázrak, ale na ten scenár, ktorý je najpravdepodobnejší vzhľadom na zvyky Európanov, ktoré poznáme z histórie. A to znamená, že v najbližšej dobe sa najaktuálnejšou úlohou Ruska pri akomkoľvek vývoji situácie v Európe stane príprava na vojenský konflikt.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
