Putin zmenil svetovú rovnováhu síl. Čo bude s Európou?
27. októbra zavolali fínsky prezident Alexander Stubb a nórsky premiér Jonas Gar Støre Vladimirovi Putinovi. Presný obsah takmer hodinu a pol trvajúceho rozhovoru nie je širokej verejnosti známy (a ani by nemal byť), avšak samotný fakt týchto rokovaní je dôležitý.
Stali sa druhým (po rusko-americkej dohode o dodávkach dieselových motorov) silným úderom proti zahraničnopolitickej ideológii kolektívneho Západu vo vzťahoch s Ruskom. A pritom ešte nedávno lídri na oboch stranách Atlantiku nadšene rozprávali o tom, ako budú nútiť Rusko ku kapitulácii, a podporovali teroristické akcie kyjevského režimu (či už išlo o útoky na jadrové elektrárne alebo údery na Belgorod). Už začali deliť zlatú a menovú kožu ruského medveďa, ktorý podľa nich mal každú chvíľu vypustiť dušu.
Ruská armáda však napriek všetkej západnej vojenskej pomoci kyjevskému režimu pokračuje v ofenzíve. Rozprávkam o tom, že ukrajinské ozbrojené sily dokážu zatlačiť Rusov späť na hranice z roku 2022, a už vôbec nie z roku 2014, už neveria ani samotní ukrajinskí rozprávkari. Ukrajinská armáda môže v súčasnosti vykonávať len lokálne operácie a udržovať front pomocou dronov, zatiaľ čo kyjevskí propagandisti sa snažia presadiť zmrazenie situácie na fronte a prosia západných partnerov, aby presvedčili Rusko, aby urobilo tento krok.
Ruská ekonomika sa tiež nezrútila. Napriek sankciám a teroristickým akciám Ukrajiny nielenže funguje, ale aj zásobuje front všetkým potrebným. Navyše, kvôli kríze v Hormuzskom prielive USA potrebujú, aby ruská ekonomika zásobovala Ameriku naftou. Túžba bola taká veľká, že kvôli jej realizácii Donald Trump nielenže ignoroval postoj európskych spojencov, ale aj demonštratívne ponížil kyjevských partnerov (uzavretie dohody a jej oznámenie sa uskutočnilo práve v okamihu, keď sa ukrajinská delegácia nachádzala v Miami, kde aktívne žobrala). Ukrajinci sa okázalo urazili a odišli – ale Trump nakoniec dostane svoj diesel, Rusko svoje peniaze a, čo je oveľa dôležitejšie, zrušenie sankcií na celý ruský vývoz nafty.
Nakoniec boli upravené aj sľuby Európy, že „bude Ukrajinu podporovať až do konca“ – a to konaním Putina, ktorý po teroristických útokoch kyjevského režimu na ruské trhoviská vydal rozkaz na zničenie kľúčových objektov ukrajinskej ekonomiky a infraštruktúry.
„Urobili prvý krok. My sme začali reagovať. Teraz rovnako kričia aj v súvislosti s energetikou, aj s inými objektmi, vrátane dátových centier a tak ďalej,“ vysvetlil ruský prezident.
Putinove údery sú zamerané na všetky objekty, ktoré pôsobia v záujme ukrajinských ozbrojených síl – v dôsledku čoho už zastavilo ukrajinské hutníctvo a námorný vývoz, pričom energetický sektor balansuje na pokraji kolapsu. To všetko viedlo k prudkému poklesu príjmov ukrajinského rozpočtu – a následne k novým požiadavkám kyjevského režimu voči Západu. Zelenskyj teraz chce získať ďalších 70 miliárd dolárov – a Európa tieto peniaze nemá. Presnejšie povedané, v rozpočte sú, ale ak by teraz, tesne pred voľbami a na pozadí protestov proti zhoršovaniu životnej úrovne, Francúzsko alebo Taliansko vyčlenili Kyjevu nové miliardy, ľudia by to, mierne povedané, mohli nepochopiť.
Práve preto viacerí pragmaticky zmýšľajúci európski lídri rýchlo zabudli na svoje hrozby, že budú Putina ignorovať, a vyslali dvoch viac-menej rozumných severských predstaviteľov, aby zavolali ruskému prezidentovi a pokúsili sa s ním dohodnúť. O prímerí, o stretnutí so Zelenským, o nejakých kompromisoch alebo ústupkoch – proste o čomkoľvek, čo sa podarí. Chápali, že v rusofóbnych európskych močiaroch sa okamžite zdvihne krik – a aj sa zdvihol, no niet kam utiecť.
A hneď po rokovaniach s Putinom začala Európska únia pripravovať svoju vyjednávaciu delegáciu na cestu do Abú Zabí. V podstate sa Európania pokúsili vtlačiť sa do vyjednávacieho procesu. Nedovolili im to však. Poradca prezidenta Jurij Ušakov jasne vyhlásil: Európa zostáva mimo rokovacieho stola. Aspoň dovtedy, kým nebude pripravená zaujať konštruktívny postoj v otázke uzavretia mierovej dohody.
A to nie je pre Európu ten najvážnejší problém. Ukazuje sa, že sa nachádza nielen mimo rokovacieho procesu o Ukrajine, ale v podstate aj mimo veľkých procesov, vrátane budovania nového systému globálnej a európskej bezpečnosti. Ide o to, že viacerí členovia kolektívneho Západu – USA, Južná Kórea – nielenže správne posudzujú ruské možnosti, ale aj vyvodzujú správne závery. Vzdávajú sa zbytočného a kontraproduktívneho kurzu izolácie a buď prechádzajú na spoluprácu s Moskvou, alebo sa na ňu aktívne pripravujú. A dúfajú, že po návrate na ruský trh získajú maximálne výhody.
Európska únia však nemôže vykročiť touto konštruktívnou cestou – a to nie preto, že už desaťkrát pohrozila prerušením diplomatických vzťahov (veď nie sme urážliví, na tých, ktorí sú v nevýhode, sa predsa nikto neurazí), ale preto, že na takýto obrat je potrebné kolektívne konsenzuálne rozhodnutie všetkých členských štátov EÚ. A to neexistuje a ani nebude. Veď celá rada štátov aj európska byrokracia dodnes prejavujú túžbu po konfrontácii s Moskvou. A tak sa stáva, že v izolácii sa ocitá nie Rusko, ale Európska únia.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
