Líbya: ticho pred búrkou? Katar podporí Turecko v Líbyjskom ťažení
Líbya, 22. august 2020 ( AM ) – V roku 2011 sa v rámci rezolúcie 1973 Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov Katar zúčastnil na operácii “Unified Protector”, ktorá sa pod vedením NATO odohrala v Líbyi s cieľom zabezpečiť bezletovú zónu nad Líbyou a zosadiť Kaddáfiho. Rezolúcia 1973, ktorá dáva dostatočný priestor na „prijatie všetkých opatrení na ochranu civilného obyvateľstva“, umožnila podporu povstalcom proti líbyjským vládnym jednotkám. A skončilo to po smrti plukovníka Kaddáfího, ktorá otvorila obdobie nestability, počas ktorej islamistické hnutie získalo vplyv, až po dominanciu Všeobecného národného kongresu (CGN), to znamená líbyjského parlamentu.
V roku 2014 získali liberáli legislatívne voľby. Nové zhromaždenie [zvané „Snemovňa reprezentantov“] sa však muselo stiahnuť pod tlakom milície Fajr Líbya, ktorá pozostávala z prvkov blízkych moslimskému bratstvu, na východ krajiny. V decembri 2015 pod záštitou Organizácie Spojených národov podpísali dve súperiace strany dohodu v ktorej išlo o zriadenie vlády národnej jednoty (GNA) pod vedením “Fayez el-Sarraj”. Novozvolená snemovňa reprezentantov však túto dohodu odmietla uznať, pričom to bola podmienka pre začiatok činnosti v Tripolise. Nakoniec aj napriek tomu, že táto vláda spásy zostala nelegitímnou podľa vlastných stanovených podmienok, táto začala fungovať s oficiálnou podporou medzinárodného spoločenstva a samozrejme podporu Kataru a Turecka
Pokiaľ ide o vládu z “Tobruku”, ktorý sa aktívne zapojil do ťaženia proti džihádistom na východe a juhu krajiny, táto ťaží stále z podpory Spojených arabských emirátov (ktoré vojensky zasiahli aj v roku 2011), Egypta, Saudskej Arábie a Ruska. Ozbrojené sily vlády Tobruku, po vykonaní protidžihádistických operácií na východe a na juhu krajiny spustila líbyjská národná armáda [ANL] maršala Khalifu Haftara ofenzívu na Tripolis v apríli 2019. Ale tá sa zastavila a čo podnietilo Turecko k podpore GNA. To zmenilo pomer síl. Aktuálne sa front stabilizoval na úrovni “Syrte”. Zdanlivé ticho môže byť však predzvesťou nového pekla, ktoré sa spustí, ak GNA zaútočí na Haftar-a a prípadne prekročí červenú čiaru (podľa Káhiry), ktorá je stanovená v Syrte. Preto zdanlivý pokoj skôr pripomína ticho pred búrkou a každá strana posilňuje svoje vojenské kapacity.
Katar, v celom konflikte relatívne nenápadný hráč sa najskôr uspokojil s politickou podporou GNA. Emirát je však pripravený ísť ďalej. Námestník ministra obrany Kataru Salah Al-Namrouch 18. augusta skutočne oznámil, že práve bola dosiahnutá dohoda s Ankarou o vyslaní vojenských poradcov do Tripolisu.
“Dohodli sme sa s tureckým ministrom obrany Hulusim Akarom a katarským ministrom Khaledom ben Mohammedom Al-Attiyahom o tripartitnej spolupráci spojenej so vznikom novej vojenskej inštitúcie v oblasti výcviku a poradenstva,” dodal deklarovaný účinok Salah Al-Namrouch. Katarský minister obrany Al-Namroucha otvoril cestu na „vyslanie vojenských poradcov do Líbye“ a „o výcvikové kurzy na vojenských akadémiách v Turecku a Katare pre líbyjských kadetov. ” Podľa GNA by táto dohoda by a priori mohla viesť k vytvoreniu „tripartitného“ koordinačného centra v Misrate a k financovaniu veliteľstva bojovníkov pro-GNA v Dauhe. Ankara a Dauha, ktoré sú už ideologicky blízke, udržiavajú úzke vojenské vzťahy a to natoľko, že turecké sily majú dokonca základňu v Katare.
Vyzbrojovanie a medializovanie svojej podpory pre GNA ešte neznamená, že druhá strana sa len ticho prizerá. Napríklad Francúzi, oficiálne na strane rozhodnutia OSN o uznaní vlády GNA napriek tomu podprahovo podporujú rôznymi spôsobmi práve jeho oponenta maršála Haftara. Nezabúdajme tiež na veľmi veľké a špičkové schopnosti Ruských stratégov ako politických, tak vojenských. Vidíme však rozpútavanie drobných konfliktov medzi štátmi NATO. Ako spor Turecka s Gréckom do ktorého bolo zapojené aj Francúzsko.
Vieme, že Francúzsko aj Turecko sú strategicky veľmi dôležití partneri a preto takýto konflikt môže spôsobiť mnohé prekvapenia. NATO Francúzi dlho považovali za nespoľahlivé a preto len spolupracovali, ak to dávalo zmysel. Až Sarkozy urobil kroky k re-integrácii Francúzska do NATO. Aktuálne však Francúzi dostávajú facku od tejto organizácie, ktorá sa len mlčky prizerá, ako si Turecko robí čo chce. Pán Stoltenberg má vždy plnú hubu drístov ak sa jedná o konflikty kvôli ničomu, alebo čo sa týka tém, kde ide o Rusko, lebo vie, že Rusi sú natoľko inteligentní, že nevyvolajú konflikt len tak. Turci sú však inej nátury a tu, páni z NATO čakajú so stiahnutými zadkami na to, čo urobia Turci a Francúzi.
Obe krajiny majú za sebou obrovské vojenské histórie. Turci chcú expandovať do Stredomoria (a potom kam ďalej?). Francúzi sa boja narastajúceho vplyvu Turecka v tejto oblasti. Samozrejme ide o plyn, ktorého zásoby sú v tejto časti mora skutočne obrovské a odhadujú sa v tisíckach miliárd metrov kubických. Turecko by tak získalo svoje vrtné polia. Francúzi sa na oplátku veľmi angažujú v Libanone, ktorý má v posledných rokoch veľa starostí ekonomického charakteru a k tomu ešte pribudlo nešťastie z pred pár dní. Táto angažovanosť Francúzov sa zase nepáči Turecku. A čo by sa stalo, keby sa Libanon pripojil k Sýrii?
Znie to ako básnícká otázka, ale pri dnešnom geopolitickom pohybe by sa nebolo čomu čudovať. Zatiaľ je táto myšlienka ešte nezrelá, ale … Čo sa týka bojovej vyspelosti arabských bojovníkov, z celkového pohľadu sa dá hovoriť o dobrých bojovníkoch. Ale majú svoje predpísané hodiny boja, modlitby a čo je to najhoršie, že sú menej zruční pri výučbe a narábaní s novými technologicky náročnejšími bojovými systémami. Na oplátku zase spoľahlivo narábajú s mačetou, nožom a podobne. Popri tom majú akoby od narodenia schopnosť používať Kalašnikov, prípadne RPG. Čo sa týka ich strategickej vyspelosti, tam majú veľké nedostatky. Avšak sú vynikajúci v partizánskom spôsobe vojny, ktorý je nočnou morou pre všetky organizované armády.
Či išlo o Nemeckú armádu v 2. svetovej vojne, alebo Ruskú v Afghanistane, Americkú v Afghanistane atď… Na tento spôsob vojny (partizánskej) sú tieto národy veľmi dobre vybavení. Veď vidíme čo robia tiež záškodnícke jednotky USA v Sýrii a podobne. Organizovanie drobných bojových buniek je nočná mora pre oficiálnu armádu. Sú všade, sú neviditeľní a vedia spôsobiť dostatočný zmätok v plánoch nepriateľa. Vidíme to aj na fakte, ako Talibanci vykopali Američanov z Afghanistanu. Rusi tam dostali na frak a teraz ešte trpkejšie Američania aj so všetkými svojimi mopslíkmi. Arabských bojovníkov nesmieme preto podceňovať. Ich nedostatky môžu byť práve ich silnou zbraňou, ktorú sa nepodarilo žiadnej, ani Americkej veľmoci prekonať.
Tou zbraňou je možno práve skutočnosť, že nežijú náš elektronický svet, ale radšej používajú ich tradičný, mechanický. Nechajme sa preto prekvapiť, čo prinesie druhá strana. Maršál Haftar má všetky predpoklady nato, aby viedol svoju kampaň prinajmenšom tak účinne ako Turci na strane GNA. Dúfajme však, že sa všetko skončí pri rokovacom stole, pretože straty na materiály a na životoch v prípade rozpútania ďalšieho konfliktu budú veľké. Žiť vojnu je ťažké. Je to omnoho ťažšie pre civilné obyvateľstvo, než pre vojaka. Znie to paradoxne, ale je to zvyčajne tak. Z osobných zážitkov zo služby v Cudzineckej légii môžem povedať, že je lepši žiť v mieri a politikov, ktorí rozhodujú o začatí vojny treba poslať na to bojové pole a nech strieľajú po sebe. My ostatní sa budeme prizerať.
