Podarilo sa Turecku odhaliť totálne zlyhanie obranyschopnosti Európskej únie?
Turecko, 22. september 2020 (AM) – Európska obrana bola jednou z hlavných tém kampane kandidáta Emmanuela Macrona počas prezidentských volieb v roku 2017. Bol ledva zvolený, a už sa pustil do niekoľkých veľmi komplexných partnerských programov s Nemeckom. Odvtedy sa naďalej snaží presvedčiť svojich európskych kolegov o výhodách tejto čisto francúzskej vízie Európy dostatočne vojensky a priemyselne silnej na to, aby už na zabezpečenie svojej obrany nebola závislá od ochrany, alebo technológií spojenca. Napätie s Ankarou dnes zdôrazňuje tak silné koncepčné rozdiely medzi Európanmi v oblasti obrany, že by mohli definitívne znamenať koniec tejto iniciatívy francúzskeho prezidenta.
Za pár týždňov Ankara skutočne jednoznačne preukázala slabosť európskych inštitúcií, či už je to Európska únia, alebo NATO, tak pozície Európanov, ako aj ich amerických spojencov. Môžu sa rozchádzať až do bodu neutralizácie akejkoľvek možnosti koordinovanej reakcie.
Podstatu tohto pozorovania dáva niekoľko udalostí, ktoré sa vyskytli v posledných týždňoch. Po prvé, nie je prekvapením, že nasadenie prieskumného plavidla Orus Reis a jeho vojenského sprievodu vo vodách oddeľujúcich Cyprus a jeho gréckeho spojenca zdôraznilo priepasť, ktorá môže oddeľovať Európanov v oblasti vojenskej pomoci pre spojenca. Atény uviedli svoje letecké a námorné sily do pohotovosti a Paríž do oblasti nasadil lietadlovú loď a lietadlá Rafale, aby preukázal svoju podporu gréckym a cyperským spojencom. Ale okrem Francúzska, žiadna iná európska krajina v tejto súvislosti nevyslala svoje vojenské sily ani napriek žiadosti orgánov oboch ohrozených krajín. Rusi sa musia poriadne šklebiť, keď vidia solidaritu západných „demokratov“. Jednoducho hnoj, ktorý nemá obdoby.
Nemecké orgány predovšetkým veľmi dôrazne reagovali na francúzske nasadenie svojich vojsk v tejto záležitosti, pričom francúzsku pozíciu považovali za dobrodružnú a provokatívnu. Ak odvtedy niektoré krajiny prejavili podporu Grécku a Cypru, vrátane ďalších 4 členov MED7 (Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Malta), ale aj Rakúska, nemecké pokusy o sprostredkovanie nepriniesli nijaké presvedčivé výsledky.
Európska reakcia je pomalá a Francúzsko zostáva jedinou európskou krajinou, ktorá konkrétne vojensky podporuje Atény a Nikóziu proti Ankare. Okrem Európskej únie NATO tiež ukazuje svoju neschopnosť reagovať na situáciu vyvolanú Ankarou aj napriek tomu, že počas Army 2020 v Moskve Ankara ohlásila záujem o nové S-400 ani NATO, ani EÚ nijako nereagovali na toto vyhlásenie. Ľavá ruka nevie čo robí pravá, preto radšej nerobia nič.
O víťazstve počas bojového konfliktu rozhodnú minúty. Keby skutočne čisto teoreticky Turecko zaútočilo bleskovým útokom na Grécko, zdá sa, že EÚ solidarita a obrana by sa prizerala na to, ako by Grécko sčervenelo pod týmto útokom. Týmto Turci dokázali ukázať svetu totálnu neschopnosť všetkých podrž tašiek, ktorí sa predvádzajú pred kamerami a my im ešte tlieskame. Táto kríza urobila zo všetkých dohôd a sľubov medzi EÚ štátmi len tľachanice.
Okrem iného, toto mohol byť úplne kľudne vedľajší zámer tohto konfliktu. Ukázať svetu nezmysel nazvaný Európska únia. Macron, ako veľký zástanca spoločnej Európskej obrany nemal preto na výber a musel ponúknuť Francúzske vojská na pomoc Grécku.
Pokiaľ ide o Turecko, veci sa komplikujú ďalej. Napríklad správa o vyšetrovaní incidentu zo strany Tureckého vojenského sprievodu na Francúzsku fregatu Surcouf zo dňa 10. júna 2020 sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezverejní, aby tak nerozčúlila prezidenta Erdogana. V incidente išlo o to, že Francúzi plnili misiu IRINI (kontrola dodržiavania embarga na zbrane do Líbye) a Turecko so svojim vojenským sprievodom chránilo transportnú loď s nákladom zbraní pre Líbyu. Výsledky vyšetrovania by mohli zvýšiť napätie v Stredomorí a dovolenka v týchto destináciách by sa mohla stať už len nesplniteľným snom.
V tejto súvislosti je ťažké pochopiť, prečo by turecký vodca ustúpil keď vidí túto nepružnosť zo strany EÚ. Podľa západných médií prezident Erdogan dokonca poslal svoje vojská na veľké cvičenie KAVKAZ 2020 do Ruska. Toto cvičenie združuje 150 000 mužov, 25 000 kusov ťažkej techniky, 400 lietadiel a sto bojových lodí, v 35 pozemných a 17 námorných výcvikových areáloch nachádzajúcich sa na Kaukaze a v jeho okolí. Podľa západných médií zatiaľ nie je známe, že by sa Rusi namáhali prizvať zahraničných pozorovateľov.
EÚ opäť mlčí a NATO zatiaľ tiež. Pravdepodobne sa len prizerajú na to, ako sa veci môžu diať keď v stoličkách vedúcich predstaviteľov sedia skutoční lídri a nie mopslíci, ktorí nás vždy pobavia svojimi nepríčetnými vyhláseniami, ktoré nemajú s realitou obyčajného človeka nič spoločné.
Návrh francúzskeho prezidenta rozšíriť pôsobnosť francúzskych odstrašujúcich prostriedkov (jadrové zbrane) na európske krajiny, ak by si to želali sa stretlo s obrovskou dávkou urážlivých reakcii zo strany spojencov NATO a najmä USA. Nemci tiež radikálne odmietli túto Francúzsku iniciatívu pod zámienkou snahy o prebratie moci Parížom nad obranou Nemecka (sme v EÚ alebo nie? Čo je to za bordel?).
Čo sa týka Turecka, tu dostáva Francúzsko riadnu cez papuľu od svojich spojencov EÚ. Pasivita je zdá sa prístup, ktorý zvolili členovia EÚ a dokonca ohováranie Francúzskeho prístupu ku Gréckemu spojencovi. To otvorene urobil Norbert Röttgen, bývalý minister Angely Merkelovej, členky Spolkového snemu a potenciálny nástupca nemeckej kancelárky na čele CDU, v rozhovore pre Financial Times, v ktorom Nemecký politik dôrazne kritizuje francúzsku intervenciu a usudzuje, že úlohou Európskej únie bolo konať ako sprostredkovateľ a nezúčastniť sa konfliktu, pričom mimochodom zabudol na to, že členmi EÚ sú aj Grécko a Cyprus. Je tento pán pod vplyvom nejakých látok? Nemal by prejsť očistnou kyslíkovou kúrou? Alebo by mu možno stačilo pripomenúť, ktoré sú krajiny EÚ? Koľkí europoslanci by dokázali vymenovať krajiny EÚ? (pozn. : ja osobne nie, pretože sa nezaujímam o nezmysly).
Teraz sa ukazuje ako výrazne Turecko odhalilo veľké rozdiely, alebo dokonca protiklady medzi francúzskou víziou nezávislej Európskej obrany a tou, ktorú zdieľajú mnohé európske štáty z ktorých je najodlišnejšia tá nemecká.
Tieto skutočnosti nám povoľujú klásť si legitímnu otázku o význame francúzsko-nemeckej spolupráce v ako sú SCAF alebo MGCS. Alebo túto spoluprácu môžeme vnímať len ako dohodu medzi zbrojárskymi gigantami a predstavitelia štátov sú len tajtrlíci, ktorí urobia to, čo im ujovia v čiernych oblekoch povedia? Ono také peniaze ako niečo okolo 80 miliárd EUR len na vývoj budúceho lietadla (program SCAF) je dosť peňazí nato, aby sa veci diali veľmi čudne.
Tieto tlaky rozdielností sú čoraz väčšie a vyťahujú so sebou na povrch celú radu iných problémov, ktoré môžu byť veľkým ohrozením bezpečnosti štátu. Ide napríklad o zbraňové vybavenia nakupované zo zahraničia a nie z lokálneho trhu. A ten Francúzsky lokálny trh je skutočne bohatý na skúsenosti z výroby kvalitných zbraní. Mnohí analytici len s úžasom sledovali rozhodnutie vymeniť Francúzsky samopal FAMAS, za nemecký výrobok a nie lokálny.
Problémy sa hromadia ako v rodinách, tak aj v EÚ, ktorá zlyháva všade, kde sa dá. Snáď len v oblasti vytvárania obmedzení slobôd pre vlastných občanov si vedie dobre a v tom, ako nasadiť nové gény do už aj tak geneticky veľmi rôznorodej Európy. A celá rada drobných nezhôd môže priniesť väčšie nezhody a tie ukončenie sna o 3 modrej ríši.
Explózia EÚ môže dať rovnakú facku globalistom, ako ju dala COVID kríza, kedy zatvorenie hraníc pre cudzincov a zatvorenie firiem ohrozilo bezpečnosť štátov závislých na strategických výrobkoch zo zahraničia.
Nejde tu len o masky, alebo dýchacie prístroje, ale napríklad podľa Francúskeho velenia bola strategická chyba delegovať niektorú časť napríklad údržby vojenských, alebo dokonca zbrojných zariadení do civilnej sféry. Tie počas COVID krízy zavreli zamestnancov doma a armáda len krvopotne dosiahla udržanie situácie v rukách. Štát si svojim idiotským nariadením zavrieť ľudí doma kvôli slabej chrípke strelil do vlastnej päty. Údržba je jedným z kľúčových momentov v živote zariadenia a bojaschopnosti vojsk.
Adam Riečanský
