Svetový policajt potrebuje reštart: Americká armáda testuje svoju novú bojovú doktrínu All-Domain
USA, 12.október 2020 (AM) – Vnímanie vojenskej sily krajiny bolo tradične založené na ocenení veľkosti jej síl, počtu a kvality jej vybavenia, výcviku, alebo dokonca rastu jej pracovnej sily. A je pravda, že až na niekoľko výnimiek, že tento prístup efektívne posúdil rovnováhu síl, a teda aj silový gradient. Počas studenej vojny teda NATO vsadilo na technologickú nadradenosť a efektívnejšie letectvo, aby vyrovnalo výrazný prebytok sovietskych obrnených jednotiek.
Niektoré významné historické udalosti však ukázali, že doktrína v dokonalom súlade s technologickou realitou a silami trénovanými na základe tejto doktríny môžu predstavovať rozhodujúci prvok počas konfliktu. Bolo to tak v 2. svetovej vojne, keď nacistické Nemecko nasadilo svoju Blitzkrieg proti oveľa lepšie vyzbrojenej francúzsko-britskej koalícii a behom niekoľkých týždňov zničilo odpor dvoch najväčších európskych vojenských mocností. A táto doktrína umožnila jednotkám zapojeným do operácie Barbarossa v roku 1941 proti Sovietskemu zväzu získať výhodu nad oveľa väčšími silami s ďaleko lepšími tankami ako boli tie nemecké. A len s adaptáciou sovietskej doktríny, najmä vďaka rastúcej politickej váhe generála Žukova, budúceho víťaza Stalingradu a strategickým chybám gefreitera (Nevie sa či ide o hodnosť kaprál, alebo len soldat (vojak) 1°Classe) Adolfa Hitlera sa podarilo Sovietskemu zväzu zvrátiť rovnováhu síl. z roku 1942. Našťastie Hitler nedovolil svojim generálom používať ich vojenské a strategické znalosti.
Až donedávna nebolo potrebné, aby USA boli obzvlášť inovatívne v oblasti vojenskej doktríny. Kombinácia ekonomickej a technologickej sily krajiny a nespochybniteľné skúsenosti jej ozbrojených síl stačili na to, aby sa stali jedinečný vodca svetovej vojenskej sily, najmä od zániku Sovietskeho zväzu. Ale v posledných rokoch čelil Washington bezprecedentnej situácii s nárastom Čínskej moci.
V prípade Číny sa USA po prvý krát stretávajú s krajinou, ktorá môže potenciálne dohnať, alebo dokonca prekonať vlastné (americké) priemyselné a technologické kapacity a to všetko v nie tak vzdialenej budúcnosti. Preto bolo potrebné v Pentagóne predstaviť riešenie na udržanie sa nad hladinou s takýmto protivníkom. Odpoveďou je doktrína známa v angličtine ako All-Domain Capacities, ktorá bola prvýkrát testovaná vo veľkom meradle na konci septembra 2020 počas cvičenia Valiant Shield.
Konkrétne je nová americká doktrína založená na globálnej a jednotnej komunikačnej a veliteľskej architektúre spájajúcej všetkých hráčov na bojisku bez ohľadu na to či sú, alebo nie sú prítomní v teréne, aby sa tak čo najviac znížilo oneskorenie komunikácie. a rozhodovania a teda mohli konať rýchlejšie a oveľa lepšie ako protivník, pričom na podporu manévru využíva všetky dostupné prostriedky. Samo o sebe ide o skutočnú revolúciu v uskutočňovaní operácií za Atlantikom, ktorá sa doteraz riadila veľmi prísnym a pomerne hermetickým organizačným diagramom, pričom rozhodovacie uzly často penalizovali vojakov priamo v teréne, alebo dokonca v boji.
Snáď úplnou špičkou bláznovstva hraničiace s debilitou predvádzali niekedy “autority” pri misiách OSN, keď rozhodnutia čo robiť v teréne museli prichádzať niekedy snáď až z politických kresiel, ktorí niekedy ani len nedržali flintu v ruke.
Nová doktrína USA dá spoločným aktérom nasadeným v tejto oblasti väčší priestor na rozhodovanie a zároveň umožní vyšším stupňom kontrolovať zapojenie a meniť ho tak, aby bolo možné uplatniť komplexnejšiu stratégiu. Jedným z cieľov tohto prístupu je skrátiť čas potrebný na validáciu príkazov, ktoré v posledných rokoch niekoľkokrát veľmi penalizovali vedenie operácií v teréne. Pretože táto doktrína vzájomne prepája všetky zložky armády, bude okrem toho harmonizovať, urýchľovať a rozširovať interakcie medzi jednotkami každej z amerických armád a potenciálne spojeneckými armádami nasadenými v boji.
Veľkolepú ukážku predviedlo pred niekoľkými týždňami americké letectvo a jeho nový systém Advanced Battle Management System, alebo ABMS, ktorý predviedol zostrelenie nadzvukového vzdušného cieľa napodobňujúceho riadenú strelu pomocou samohybného dela M109A6 Paladin prepojeného so systémom a vybavené novou hypersonickou navádzanou muníciou. Na tomto príklade ABMS umožnila detekciu, identifikáciu, zapojenie a zničenie cieľa za niekoľko sekúnd, pričom každú z akcií vykonal iný aktér. Podľa Willa Ropera, ktorý pri použití štandardných postupov v americkej armáde, by príkaz na streľbu trval niekoľko minút, čo je oneskorenie nekompatibilné s nadzvukovým cieľom.
K tomu treba pripomenúť, že musíme brať do ohľadu “nutnosť perfektnej zladenosti na úrovni rozhodovania”. Aby to fungovalo “dokonale a rýchlo”, musí to riadiť počítač (dúfajme pre US ARMY, že to nebude W10). Aj to ešte nie je záruka úspešnosti, pretože prvým kľúčovým momentom je detekcia a identifikácia hrozby a z toho vyplývajúci potrebný čas na proti reakciu. Ak teda pôjde o skutočne hypersonickú hrozbu, počítače nesmú byť zaneprázdnené s FreeCell, piškvôrkami prípadne inými obľúbenými online hrami.
Tým chcem povedať, že dokonalá súhra môže urobiť zázraky v prepojení s fungujúcimi systémami a zbraňami. Žiaľ, v teréne, trebárs počas boja to nie vždy vyzerá ako na plátne 3D projekcie, prípadne na cvičisku. Skutočnosť sa ešte nikomu nepodarilo nasimulovať a preto každá zbraň musí prejsť krstom ohňa, aby potvrdila svoje skutočné bojové parametre. Ak nie, stále je to len fikcia prinášajúca zisky pre výrobcu a toho, kto podpísal vo vláde jej nasadenie. A takých prípadov je mnoho na všetkých stranách. Či je to Pancir (ktorý musel byť pri nasadení v Sýrii rýchlo modifikovaný kvôli hrozbám na ktoré nemal dostatočné kapacity), tak aj nemecký Leopard v službách Turecka, keď bol len hračkou pre nepriateľa v Sýrii atď.
Implementácia novej doktríny All-Domain Capac ities nie je bez problémov, technologických aj prevádzkových. V prvom rade bude potrebné výrazne zahustiť, štandardizovať a zabezpečiť všetky vzájomne prepojené systémy armád, čo prirodzene predstavuje kolosálne úsilie v rozsahu tak veľkej ozbrojenej sily ako majú práve v USA. Okrem toho bude potrebné upraviť nespočetné množstvo systémov, aby sa im poskytla kapacita bezpečným a efektívnym spôsobom zasahovať do nového systému. To je jeden z dôvodov, prečo sa USA pustili do rozmiestnenia satelitnej siete nebývalého rozsahu, pričom satelitná komunikácia zostáva v dnešnej dobe najspoľahlivejšia a najdiskrétnejšia, aspoň podľa analytikov.
Takže to čo nám predávajú pod rúškou tzv 5G šialenstva a rýchlosti surfovania kdekoľvek na planéte je v prvom rade určené pre vojenské účely. Tak isto aj iné satelity sú primárne určené pre vojenské potreby. Všetko ostatné je nepodstatné. Nezabúdajme, že internetová komunikácia prebieha na viac ako 97% skrz káble (optické) uložené na dne morí a prepájajúce kontinenty.
5G je vojenská technológia (bez zachádzania do detailov) založená na princípe multi-frekvenčných pásiem prenosu informácii a teda nie len na jednom pásme ako to robia iné technolóige (1 až 4G). Použite 5G v praxi, lepšie povedané jej skutočné možnosti použitia sú stále utajované, aj keď sa dá pri zapojení logiky usúdiť, čo všeličo by sa s tým dalo robiť až do takej miery, že aj vtáky dokážu rozpoznať 5G vysielač a zaútočiť naň¨. O iných vplyvoch elektromagnetického žiarenia som diskutoval v relácii so slovenskou vedkyňou v tomto obore.
Ale technologický aspekt zďaleka nie je jedinou prekážkou vykonávania takejto doktríny. Ako som spomínal vyššie, rovnako je na tom aj prevádzkový aspekt. V skutočnosti to bude otázka reorganizácie všetkých aktérov zúčastnených v boji, alebo na bojisku. Nesmie sa pritom za žiadnych okolností (zbožné prianie) dostať systém do úzkych. Ide hlavne o zahltenie svojich výpočtových kapacít, čo by prirodzene spôsobilo, alebo mohlo spôsobiť kolaps samotných bojových systémov na bojisku. To by v praxi mohlo znamenať napríklad toľko, že by sa ponad hlavy amerických vojakov mohli pohodlne vznášať trebárs aj afgánske šarkany a systémy by mlčali a americkí vojaci by sa mohli napríklad vyhrievať na slnku a vychutnávať svoj teplý hamburger s kečupom. Aby sa tomu zabránilo, je potrebné nielen zaškoliť operátorov, ale aj mať systémy na analýzu, organizáciu a zdokonalenie viacerých druhov informácií, aby mohli jednotky s rozhodovacími právomocami účinne poskytovať v pravý čas zrozumiteľné a aktuálne informácie.
Je samozrejmé, že táto nová doktrína je z veľkej časti založená na nových informačných technológiách, a najmä na zvýšenom využívaní umelej inteligencie, ktorá nie je zraniteľná. Pred úplným uvedením do prevádzky bude navyše potrebné vykonať veľké množstvo simulácii, aby sa posúdili všetky potenciály, ale aj slabé stránky, ktoré si ešte budú vyžadovať niekoľko rokov, možno desaťročí nato, aby mohli byť plne funkčné. Vidíme však, že americké armády sú odhodlané nestrácať čas odkladaním a nadbytočnými špekuláciami. V US army chcú mať čo najskôr, ak nie všetky očakávané vlastnosti, aspoň prvé základné elementy, ktoré pravdepodobne rýchlo poskytnú prvé očakávané prevádzkové výhody. To opäť znamená prerušenie sledovaného riadenia hlavných obranných programov USA v posledných desaťročiach, ktoré sa vyznačuje nadmernými ambíciami, neuváženými výdavkami a zanedbateľnými operačnými výsledkami.
Faktom zostáva, že nová americká doktrína už podnietila rôzne iniciatívy na celom svete. Ale nezabúdajme, že Amerika nie je jediná schopná niečo podobné vyvinúť. Niektoré krajiny dosiahli možno aj ďaleko väčší pokrok v podobnej doméne. Je preto nebezpečné sa domnievať, že samotná existencia tejto doktríny postačí na prekonanie príliš nepriaznivej tradičnej rovnováhy síl. Mnohí by sa mohli uspokojiť a zaspať v nečinnosti spoliehajúc sa na novú doktrínu. To však nemusí byť pravda. Dnes spiaci na čele môže znamenať to, že sa ocitne zajtra na chvoste a bude musieť jesť nepriateľovu polievku so slížami, alebo skladať matriošku za pár centov za kus. Len doktrína nestačí. Treba zachovať aj potrebný počet jednotlivých zložiek, ktoré môžu byť zapojené do boja.
Len si predstavme vynikajúcu doktrínu pre 1000 tankov, útočiacich na Horné spodné, kde ich bude čakať síce slabších, starších a horšie vycvičených .30 000 tankov a 2 milóny rozzúrených vojakov odhodlaných brániť svoju zem za každú cenu. Výsledok bude pre útočiacich 1000 tankov porovnateľný s jatkami, bez popisovania ďalších detailov.
Množstvo prevalcuje kvalitu.
V tejto oblasti by sme nemali zabúdať na skúsenosti získané napríklad počas kórejskej vojny, keď čínske sily, rustikálnejšie, menej vycvičené a menej efektívne ako americké sily, zatlačili američanov späť za 38. rovnobežku, jednoducho kvôli ich ohromnej početnej prevahe.
Adam Riečanský