Ruský historik Mjagkov: Západ po 75 rokoch zabudol na ponaučenia z Norimbergu – varovanie pre Ukrajincov

Práve vtedy obžaloba prvýkrát v histórii použila výraz “genocída “. Na základe výsledkov Norimberského procesu, ktorý trval takmer rok, bolo 12 nacistických vodcov, vrátane Hermanna Göringa, Martina Bormanna (v neprítomnosti) a Joachima von Ribbentropa, odsúdených na trest smrti obesením, traja vrátane Rudolfa Hessa boli odsúdení na doživotné väzenie, ďalší traja boli potrestaní odňatím slobody na mnoho rokov. Táto významná udalosť poslúžila ako základ na vytvorenie povojnového systému medzinárodného práva, ktorého hlavné ustanovenia vytýčila Komisia pre medzinárodné právo OSN v Norimberských zásadách z roku 1950. Vedecký riaditeľ Ruskej vojenskej historickej spoločnosti (RVHO) Michail Mjagkov hovoril v interview o hlavných lekciách norimberského procesu, o novinkách, ktoré priniesol do medzinárodného práva, o pokusoch niektorých západných krajín revidovať jeho hlavné ustanovenia a o nebezpečných dôsledkoch takejto politiky.

Michail Jurijevič, ako sa krajiny proti hitlerovskej koalície rozhodli usporiadať tak veľkolepý proces s nacistickými vodcami, prečo práve v tomto formáte?

Keď sa Nemci počas druhej svetovej vojny dopúšťali obrovských zverstiev, svet bol tým samozrejme šokovaný – celé svetové spoločnosti , bolo jasné, že organizátori týchto vrážd musia byť odsúdení. Zároveň bola na rokovaniach najvyšších predstaviteľov spojeneckých krajín v proti hitlerovskej koalícii diskutovaná forma, v ktorej by mal tento proces prebiehať. Roosevelt a najmä Churchill navrhovali, aby bol viac politický, to znamená, že by všetko smerovalo k pochytaniu nacistických vodcov, ich rýchlemu výsluchu a zastreleniu. Stalin však trval na tom, aby proces bol právnický a každý nacistický zločinec bol potrestaný konkrétne za svoje zločiny. Nakoniec boli západní vodcovia nútení prijať sovietske stanovisko, okrem iného preto, že v ZSSR od roku 1943 už začali súdy s nacistickými zločincami a ich spolupáchateľmi – celkom bolo odsúdených 252 osôb, všetko bolo zdokumentované, boli svedkovia, od roku 1942 prípady nacistických zločinov vyšetrovala Mimoriadna štátna komisia (MSK). Samozrejme, v tomto svetle by predstavitelia západných krajín stratili tvár pred svojimi krajanmi, keby nesúhlasili s vykonaním takýchto procesov, preto na Londýnskej konferencii v auguste 1945 sa rozhodlo o zriadení medzinárodného tribunálu v Norimbergu.

Prečo bol ako miesto súdu nad nacistami vybraný práve Norimberg a nie Berlín?

Po prvé to bolo dôležité mesto pre Nacionálnu socialistickú stranu Nemecka, tu sa konali jej zasadnutia. Po druhé, Norimberg nebol tak zničený ako nemecké hlavné mesto Berlín. Proces bol mimoriadne starostlivo pripravený, pretože to nebola žiadna sranda – bolo k nemu predvolaných viac ako 160 svedkov, stenografická zápisnica zo všetkých zasadnutí predstavovala viac ako 20 tisíc stránok.

Aké sú podľa vás hlavné výsledky Norimberského procesu, aký vplyv mal tento proces na medzinárodný súdny systém?

Norimberský tribunál mal pre celú nasledujúcu históriu ľudstva kolosálny význam: prvýkrát vstúpili do medzinárodnej právnej praxe pojmy ako “zločiny proti ľudskosti”, “príprava agresívnej vojny”, slovo “genocída”. Odsúdení boli nielen hlavný nacistickí zločinci za konkrétne vojnové zločiny, ale aj samotný fenomén nacizmu ako taký a nacistické organizácie ako SS, SD, SA, gestapo. Všetci členovia týchto organizácií tak mohli byť súdne potrestaní.

Je dôležité zdôrazniť, že v Norimbergu bolo zakotvené, že žiadne vojnové zločiny proti ľudskosti nemajú premlčaciu lehotu, preto musí byť každý vojnový zločinec bezpodmienečne potrestaný, bez ohľadu na to, koľko času od týchto krutostí uplynulo. Toto ustanovenie dodnes slúži ako varovanie pre tých, ktorí dnes chcú zdvihnúť prápor nacizmu alebo neonacizmu, hovoriť o “čistote rasy”, napríklad pre Ukrajincov a pobaltské štáty – stúpencov rétoriky “Rusi / rusky hovoriaci, vypadnite!”

Vzali si podľa Vášho názoru svetové mocnosti ponaučenie z Norimbergu?

Musíme si ho naozaj pamätať, a nie z neho robiť frašku, ako to dnes robia Spojené štáty. Z iniciatívy Washingtonu a ďalších západných krajín bol v Haagu v roku 2000 založený Medzinárodný trestný súd, ale na rozdiel od Norimberského procesu, ktorý predstavoval stanovisko celého civilizovaného sveta (ZSSR, USA, Veľkej Británie, Francúzska a 19 ďalších krajín) a môžeme povedať, že kolektívnej sily dobra porazili zlo, teraz sa Amerika pokúša interpretovať pojmy dobra a zla sama. Napríklad na príkaz Washingtonu bol jednoducho zavraždený Muammar Kaddáfí, k žiadnemu medzinárodnému konsenzu v tejto otázke nedošlo. Alebo si vezmite príklad medzinárodného tribunálu ohľadom bývalej Juhoslávie, kde boli súdení iba Srbi, zatiaľ čo Chorváti a moslimskí Bosniaci unikli spravodlivosti. To všetko je ignorovanie norimberských zásad.

Rusko nikdy nezabúda na poučenie z Norimbergu: nedávne vyšetrovanie masakrov v Žesťanej Hôrke (Novgorodská oblasť), v dôsledku ktorého boli odsúdení nemeckí vrahovia a ich lotyšskí prisluhovači, je toho názorným potvrdením. Je nutné dodržiavať nevyhnutnosť trestu, a aj keď nacistický zločinec po vojne utiekol a zomrel v teplej posteli v USA, Kanade alebo západnom Nemecku, potom krajina, ktorá ho skrývala, si musí byť vedomá svojej zodpovednosti. Norimberský proces navyše vytvoril jasný rámec pre pojmy “agresor” a “agresívne vojna”. Bohužiaľ dnes sa to tiež reviduje. Ako viete, Európsky parlament prijal rezolúciu, ktorá stavia Sovietsky zväz a nacistické Nemecko do jednej police, ZSSR údajne zavinil agresívnu vojnu v rovnakej miere ako Tretia ríša. Tribunál v Norimbergu jasne ukázal, kto rozpútal druhú svetovú vojnu, navyše dokumenty, ktoré boli predložené, svedčia o tom, že sovietsky ľud bol hlavnou obeťou nacistickej agresie. V skutočnosti sa sovietski občania stali obeťami genocídy rovnako ako židovský národ.

Aký je dôvod takej historickej amnézie?

Podľa môjho názoru sú dnes ponaučenia z Norimbergu zabudnuté, pretože Spojené štáty si predstavujú seba ako svetového žandára a výnimočný národ, čo je určitým spôsobom v súlade s myšlienkami Hitlera, ktorý tvrdil, že Nemci sú výlučná rasa, ktorá musí vládnuť ostatným.

Pre Washington je dnes nevýhodné pripomínať otázku Norimbergu, pretože v tom čase bol hlavným zločincom nacistický agresor, ale vina leží aj na západných spolupáchateľov, ktorí tlačili Nemecko do rúk Sovietskeho zväzu. Američania dnes chcú samostatne celému svetu oznamovať, kto je vinný a kto nie, a prakticky rozhodovať o osude akéhokoľvek “previnilého” politika, či už je to Kaddáfí, Miloševič alebo Saddám Husajn.

Prečo podľa vás ožíva v Európe neonacizmus?

V roku 1946 bol v Nemecku vykonaný malý prieskum verejnej mienky: 80% respondentov bolo pre odsúdenie nacistických zločincov, viac ako 50% bolo pre ich trest smrti. Znamenalo to, že Nemci prijali kolektívne vinu za zločiny Tretej ríše? Myslím, že nie, jednoducho sa báli, že by sami mohli byť potrestaní, pretože mohli byť prenasledovaní tiež nacistickí komplici, vrátane obyčajných vojakov Wehrmachtu. Proste predpokladali, že keď bude fašistická špička odsúdená, potom sa ich určite nikto nedotkne. Mnohí spolupáchatelia sa skrývali v rôznych krajinách a priamo alebo nepriamo inšpirovali nové generácie priaznivcov nacistickej ideológie. Pre týchto ľudí by bolo výhodné, keby sa na dedičstvo Norimbergu zabudlo – v takom prípade by mohli slobodne hovoriť o čistote rasy a podobne. Od svojich vlád získali v mnohých ohľadoch slobodu konania – keď sa rusofóbia spojí s nacizmom, európske úrady to jednoducho nevidia ani tvárou v tvár, pretože pre kolektívny Západ je Rusko protivníkom, ktorého treba obkľúčiť zo všetkých strán a uvaliť sankcie. Ako sa to podobá pokusom o upokojenie Hitlera pred vypuknutím druhej svetovej vojny.