Profesor z Harvardu: Čo môže vyvolať vojnu medzi USA a Čínou
Thucydides vysvetlil vojnu, ktorá roztrieštila starogrécky svet, z dvoch dôvodov: vzostupu aténskej moci a strachu, ktorý to vyvolalo u vládnucej moci, Sparty. Aby sa zabránilo ďalšej „studenej“ alebo „horúcej“ vojne, musia sa USA a Čína vyhnúť prehnaným obavám a mylným predstavám o zmene rovnováhy síl.
Keď čínsky minister zahraničia Wang Yi nedávno požadoval obnovenie bilaterálnych vzťahov s USA, hovorca Bieleho domu odpovedal, že USA považujú tento vzťah za vysoko konkurenčný a vyžaduje si prejav sily. Je zrejmé, že administratíve prezidenta Joe Bidena nie je ľahké zmeniť Trumpovu politiku.
Niektorí analytici, odvolávajúc sa na Thucydidove vysvetlenie Peloponézskej vojny pre obavy Sparty z rozmachu Atén, sa domnievajú, že vzťahy medzi USA a Čínou vstupujú do obdobia konfliktov, v ktorých etablovaný hegemón čelí čoraz silnejšiemu protivníkovi.
Nie som taký pesimistický. Podľa môjho názoru vzájomná hospodárska a environmentálna závislosť znižuje pravdepodobnosť skutočnej studenej vojny, a ešte viac horúcej, pretože obe krajiny majú motiváciu spolupracovať v mnohých oblastiach. Zároveň je vždy možný nesprávny výpočet a niektorí vidia nebezpečenstvo politickej „námesačnosti“ vedúcej ku katastrofe, ako sa to stalo v prípade prvej svetovej vojny.
Dejiny sú plné mylných predstáv o meniacej sa rovnováhe síl. Napríklad keď prezident Richard Nixon v roku 1972 navštívil Čínu, chcel vyvážiť to, čo považoval za rastúcu sovietsku hrozbu pre upadajúcu Ameriku. Čo však Nixon interpretoval ako úpadok, bol vlastne návrat k normálnemu umelo nafúknutému podielu Ameriky na svetovej produkcii po druhej svetovej vojne.
Nixon hlásal multipolaritu, potom však nasledoval koniec Sovietskeho zväzu a americký unipolárny okamih o dve desaťročia neskôr. Niektorí čínski analytici dnes podceňujú odolnosť Ameriky a predpovedajú čínsku dominanciu, ale aj to by mohlo byť nebezpečným nesprávnym výpočtom.
Pre Američanov je rovnako nebezpečné preceňovať, alebo podceňovať moc Číny. V Spojených štátoch existujú skupiny, ktoré majú ekonomické a politické stimuly, aby robili oboje. Čínska ekonomika, meraná v dolároch, je zhruba dvoma tretinami ekonomiky Spojených štátov. Mnoho ekonómov však očakáva, že Čína prekoná USA niekedy v roku 2030, v závislosti od toho, čo sa dá teraz predpokladať ohľadom tempa rastu Číny a Ameriky.
Budú americkí vodcovia brať do úvahy túto predpoveď spôsobom, ktorý je schopný budovať konštruktívne vzťahy, alebo podľahnú strachu? Budú čínski vodcovia viac riskovať – alebo sa Číňania a Američania naučia spolupracovať pri produkcii globálnych verejných statkov tvárou v tvár meniacej sa distribúcii moci?
Pripomeňme, že Thucydides vysvetlil vojnu, ktorá roztrieštila starogrécky svet, z dvoch dôvodov: vzostupu aténskej moci a strachu, ktorý to vyvolalo u vládnucej moci, Sparty. Aby sa zabránilo ďalšej „studenej“ alebo „horúcej“ vojne, musia sa USA a Čína vyhnúť prehnaným obavám a mylným predstavám o zmene rovnováhy síl.
Aj keď Čína prekoná USA a stane sa najväčšou ekonomikou sveta, národný dôchodok nie je jediným ukazovateľom geopolitickej sily. Čína z hľadiska mäkkej sily výrazne zaostáva za USA a americké vojenské výdavky sú takmer štvornásobné v porovnaní s Čínou. Zatiaľ čo sa čínske vojenské kapacity v posledných rokoch zvýšili, analytici skúmajúci vojenskú rovnováhu dospeli k záveru, že Čína nebude schopná vytlačiť USA zo západného Pacifiku.
Na druhej strane boli USA kedysi najväčšou obchodnou ekonomikou na svete a najväčším bilaterálnym veriteľom. V súčasnosti takmer 100 krajín považuje Čínu za svojho najväčšieho obchodného partnera v porovnaní s 57 krajinami, ktoré za také považujú USA. Čína plánuje v priebehu budúceho desaťročia poskytnúť viac ako 1 bilión dolárov na projekty infraštruktúry One belt one road, zatiaľ čo USA obmedzili medzinárodnú pomoc.
Čína získa ekonomickú silu vďaka svojej obrovskej veľkosti trhu, ako aj svojej zahraničnej investícii a rozvojovej pomoci. Je pravdepodobné, že celková moc Číny nad USA sa zvýši.
Napriek tomu je ťažké posúdiť rovnováhu síl. USA si zachovajú niektoré dlhodobé výhody, ktoré kontrastujú so zraniteľnosťou Číny. Jedným z nich je zemepis. USA sú obklopené oceánmi a susedmi, ktorí pravdepodobne zostanú priateľskí. Čína má spoločné hranice so 14 krajinami a územné spory s Indiou, Japonskom a Vietnamom obmedzujú jej „tvrdú“ a „mäkkú“ moc.
Energetika je ďalšou oblasťou, kde má Amerika výhodu. Pred 10 rokmi boli USA závislé od dovozu energie, ale bridlicová revolúcia zmenila Severnú Ameriku z dovozcu energie na vývozcu. Čína sa zároveň stala závislejšou na dovoze surovín z Blízkeho východu, ktoré musí prepravovať po námorných trasách, čo zdôrazňuje jej problémové vzťahy s Indiou.
USA majú tiež demografické výhody. Je to jediná veľká rozvinutá krajina, ktorá si podľa odhadov udrží svoje globálne umiestnenie (tretie miesto) z hľadiska počtu obyvateľov. Aj keď sa tempo rastu populácie USA v posledných rokoch spomalilo, nebude sa vyvíjať negatívne, ako napríklad v Rusku, Európe a Japonsku. Medzitým sa Čína oprávnene viac bojí „starnutia pred zbohatnutím“. India čoskoro predbehne Čínu ako najľudnatejšiu krajinu a čínska pracovná sila už dosiahla vrchol v roku 2015.
Amerika tiež zostáva na čele kľúčových technológií (bio, nano, IT), ktoré sú kľúčové pre hospodársky rast v 21. storočí. Čína intenzívne investuje do výskumu a vývoja a v niektorých oblastiach dobre konkuruje. Ale 15 z 20 najlepších výskumných univerzít na svete sa nachádza v Spojených štátoch, nie v Číne.
Tí, ktorí hlásajú úpadok spoločnosti Pax Sinica a Ameriky, nezohľadňujú celú škálu možností USA. Americká arogancia predstavuje vždy nebezpečenstvo, rovnako ako prehnaný strach, ktorý môže viesť k nadmernej reakcii. Rovnako nebezpečný je vzostup čínskeho nacionalizmu, ktorý spolu s vierou v americký pokles núti Čínu k väčšiemu riskovaniu. Obe strany si musia dávať pozor na nesprávne výpočty. Nakoniec, najväčším rizikom, ktorému čelíme, je vlastná schopnosť mýliť sa.
Joseph S. Nye jr. (autor je profesorom na Harvardskej univerzite)
