Britský The Independent: Vyslanie torpédoborca do cudzích vôd je nezodpovedné a nebezpečné symbolické gesto
Diplomacia s delovými člnmi nepomôže oživiť umierajúcu moc Británie, nech si Boris Johnson myslí čokoľvek.
Niekoľko mesiacov pred vypuknutím prvej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 sa môj zosnulý priateľ Christopher Hitchens zúčastnil televízneho programu, v ktorom tvrdo kritizoval herca Charltona Hestona, ktorý dôrazne podporoval bombardovanie Iraku. Hitchens požiadal Hestona, aby uviedol zoznam krajín (v smere hodinových ručičiek, počnúc Kuvajtom), ktoré majú spoločné hranice s Irakom.„Kuvajt, Bahrajn, Turecko, Rusko, Irán,“ odpovedal Heston a pravdepodobne veľmi prekvapil obyvateľov Ruska a Bahrajnu.
„Ak sa chystáte bombardovať krajinu, mali by ste najskôr zistiť, kde sa nachádza,“ odpovedal Hitchens a zrušil tak svojho oponenta. Heston sa zúrivo, ale úplne márne, snažil chrániť svoju povesť a tvrdil, že bol urazený, na čo si Hitchens opäť zavtipkoval a povedal mu, aby si „netrhal vlasy“.
Vtedy kvôli tejto slovnej prestrelke utŕžil Heston pomerne veľký posmech. A znova som si naň spomenul tento týždeň, keď politici, vojenskí dôstojníci vo výslužbe a rôzni komentátori a pozorovatelia diskutovali o rozhodnutí poslať na pobrežie Krymu moderný britský torpédoborec typu 45 HMS „Defender“. Účelom vyslania bolo preukázať, že Spojené kráľovstvo neuznáva zákonnosť ruského Krymu z roku 2014. Zaujímalo by ma, koľko z týchto údajných odborníkov, ktorí podporili rozhodnutie vlády Spojeného kráľovstva, by bolo schopných prejsť takzvaným „Hestonovým testom“ a vymenovať krajiny hraničiace s Čiernym morom.
Nemalo by nikoho prekvapiť, že Rusi videli v priblížení sa torpédoborca HMS „Defender“ k pobrežiu Krymu úmyselnú provokáciu, pretože najskôr prešiel 6000 míľ od pobrežia Veľkej Británie, aby potom prešiel z Odesy do Gruzínska. Skutočnosť, že na palube torpédoborca boli novinári, svedčí o tom, že britská vláda chcela skutočne ukázať svetu nové „budúce“ vojenské postavenie Veľkej Británie.
Britská vláda vysvetlila, že vyslanie vojnovej lode do vôd pobrežia Krymu je prejavom solidarity s Ukrajinou a prejavom toho, že medzinárodné spoločenstvo neuznáva ruskú anexiu Krymu. Toto sú plne oprávnené motívy, no Rusko sa Krymu nevzdá — pokiaľ samozrejme neprehrá vo vojne proti USA a NATO. To neznamená, že by sa mala uznať anexia Krymu, ale rozhodnutie použiť vojnovú loď na diplomatické vyhlásenie so sebou nesie zbytočné riziká.
Nezmyselný stret pri pobreží Krymu namiesto demonštrácie opätovného oživenia britskej moci odhalil nebezpečnú ľahkovážnosť v strede britskej politiky. Nebol to len blaf. Že to bol blaf, sa ukázalo hneď od začiatku. Preto toto gesto namiesto vydesenia súpera vyvolalo energickú reakciu určenú na odhalenie tohto blafovania. Teraz môžu Rusi pohroziť, že zbombardujú ďalšiu britskú loď, ktorá sa odváži ísť cestou torpédoborca HMS „Defender“, pričom si budú istí, že sa tak nestane. Existuje nebezpečenstvo, že ak k tomu dôjde, bude ťažké slovo nedodržať.
Britský torpédoborec sa teraz znovu pripojí k údernej skupine britského námorníctva, ktorej súčasťou je nová lietadlová loď HMS „Queen Elizabeth“ a vojdú spolu do Juhočínskeho mora, ktoré je pod kontrolou Číny. Okamžitá vojenská konfrontácia je vysoko nepravdepodobná. Vždy však existuje nebezpečenstvo, že prejav sily — najmä ak je táto sila nižšia ako sila nepriateľa — môže skôr nepriateľa provokovať, než odradiť od agresívnych akcií.
Na rozdiel od úspešnej imperialistickej intervencie prezentovanej prezidentom Theodorom Rooseveltom, prístup Borisa Johnsona spočíva v tom, že „hlasno huláka, no v rukách drží neveľkú palicu“. Aby sa takáto politika nezmenila na katastrofu, je potrebné, aby sa potenciálny nepriateľ správal zdržanlivo, a aby nechcel využiť svoju vojenskú prevahu.
V prípade Ukrajiny a Ruska existujú aj ďalšie nebezpečenstvá. Príliš veľa rečí o ochrane Ukrajiny by mohlo v Kyjeve vzbudiť dojem, že USA, NATO a Británia sú pripravené bojovať proti Rusku za Ukrajinu, hoci to, čo sa deje od roku 2014, jasne naznačuje, že to tak nebude. Návrat k tradícii pred prvou svetovou vojnou, pri ktorej sa pri veľkohubých vyhláseniach používali na podporu vyjadrení delové člny, zvyšuje riziko náhodného stretu, alebo príliš tvrdej vojenskej reakcie.
V prípade Veľkej Británie a Ruska existuje veľké riziko, že to preženú, keďže obe tieto krajiny boli v nie príliš vzdialenej minulosti mocnými impériami. Aj keď sa odvtedy výrazne ekonomicky a politicky znížili, tieto dve krajiny sú vedené ľuďmi, ktorí radi hrajú vlasteneckou kartou a nemôžu tolerovať poníženie.
Malý konflikt medzi Britániou a Ruskom pri pobreží Krymu môže zostať v histórii len ako malá poznámka pod čiarou, ale táto epizóda vykresľuje veľmi znepokojivý obraz správania britskej vlády vo vnútri aj mimo svojich hraníc. V obidvoch prípadoch sa priepasť medzi nárokmi a realitou prehlbuje, o čom svedčia nezhody ohľadne Severoírskeho protokolu.
Brexit mal upevniť snahu Spojeného kráľovstva o vlastnú budúcnosť a do istej miery priniesol späť slobodu konania — najpozitívnejším príkladom toho bol vývoj a masívne použitie vakcíny proti koronavírusu. Okrem vakcíny však britský štát platí za Brexit veľmi vysokú cenu, pokiaľ ide o stratu hrubej politickej moci v dôsledku rozporov s EÚ a nejednotnosti v samotnom Spojenom kráľovstve.
Neuveriteľnou iróniou je, že Johnson, ktorý bol vodcom hnutia usilujúceho sa o obnovenie britskej zvrchovanosti, musel podpísať dohodu, ktorá teraz zavádza medzinárodnú hranicu v samotnej Veľkej Británii. Zjavnejšie odmietnutie národnej suverenity je ťažké si predstaviť. Nie je prekvapením, že unionisti v Severnom Írsku boli hlboko šokovaní.
Johnson a jeho vláda majú neustále spory s Európskou úniou, pretože tieto spory im umožňujú „biť na bubny patriotizmu“ a obviňovať Brusel. Nemôžu si však dovoliť, aby sa tento konflikt stal skutočne vážnym, pretože v tomto prípade — ako ukázala realita pri odtrhnutí Spojeného kráľovstva od Európskej únie — bude zrejmé, že všetky silné karty sú v rukách Bruselu. V spore o Severoírsky protokol bude najlepším výsledkom pre Veľkú Britániu, ak Európska únia bude považovať za výhodné pre ňu nedosiahnuť rozhodné víťazstvo nad Britmi.
Za posledných päť rokov sa z Británie stala slabšia krajina, aj keď naďalej predstiera, že jej moc rastie. A toto napätie zostane jadrom britskej politiky od Belfastu a Sevastopoľa po Juhočínske more, a to napriek všetkým pokusom demonštrovať opak.
Johnson zväčšil priepasť medzi skutočným a vnímaným Británie vo svete, ale nejde o nič nové. Vojnám v Iraku, Afganistane, Líbyi a Sýrii sa venujem už viac ako 20 rokov a v žiadnom z týchto prípadov britská vláda úplne nepochopila, do akej zmeny sa zapojila. Jediným hlavným cieľom vo všetkých týchto kampaniach bolo preukázať Američanom, že Británia je dôstojným spojencom.
Chcel som uveriť, že britská vláda musí mať stále nejakú skrytú stratégiu, ktorej som nedokázala porozumieť, no keď boli zverejnené výsledky povojnových úradných vyšetrovaní, preukázali neuveriteľnú mieru ignorácie politikov a úradníkov, ktorí vydali rozkazy na tieto zákroky… Charlton Heston by sa v spoločnosti týchto úradníkov cítil ako doma.
Patrick Cockburn, Independent, UK
