Die Welt: čo predurčilo krach nemeckej armády?
Keď sa o 2. sv. vojne diskutuje v Rusku, tak sú to spory o tom, za čo šli do boja vojaci a aká ideológia im bola blízka. Ak sa tieto spory vedú v SRN a v USA, tak je to o technických prednostiach, či nedokonalostiach protivníkov. Napríklad, „ak by Hitler mal reaktívne letectvo“ atď. Autor tohto článku sa venuje pre slovenského čitateľa veľmi nezvyčajnej téme, či by Hitler prežil, ak by správne zorganizoval výrobu svojich zbraní.
Po ťažení v západnej Európe v roku 1940 sa nacistický režim rozhodol nestrácať čas postupným dozbrojovaním a zachoval si ručnú montáž bojovej techniky. Hoci už vtedy existovala obrnená mašina, ktorú bolo možné produkovať sériovo na výrobnom páse.
Keď velenie Wehrmachtu dosiahlo rýchle víťazstvo nad Francúzskom v roku 1940, dospelo k záveru, že nemecká armáda je schopná vyporiadať sa s akýmikoľvek potenciálnymi protivníkmi. A keďže vojna proti poslednému – Anglicku – sa viedla na mori a vo vzduchu, nemeckí generáli sa rozhodli vrhnúť všetky priemyselné zdroje na potreby Luftwaffe a Kriegsmarine.
„Dovybaviť pozemné vojská novými zbraňovými systémami a vôbec ich modernizovať, sa, pravdepodobne, nepovažovalo za až takú ostrú potrebu,“ hovorí postupimský historik Rolf-Dieter Müller v článku „Nemecká ríša a Druhá svetová vojna“. Úplné dovybavenie pechotných zväzkov bolo označené za vzdialený cieľ, dosiahnutie ktorého sa predpokladalo nie skôr ako o tri roky. Pričom už v polovici roku 1940 v Nemecku existovala pasová obrnená technika, ktorá sa dala hravo vyrábať vo veľkých sériách. Bola to delostrelecká samochodka bezprostrednej podpory pechoty a tankov. Prekvapujúca ľahkovážnosť, s akou nacistický režim mrhal časom sa v prvom rade vysvetľuje štruktúrnymi problémami vo vedení nemeckého hospodárstva.
Hermann Göring, ako splnomocnenec štvorročného plánu a šéf rezortov, ktoré sa zaoberali výzbrojou pozemných vojsk, letectva a námorníctva si konkuroval s Fritzom Todtom, nacistickým ministrom zbrojného priemyslu v boji za finančné prostriedky a vplyv na rôzne vojenské podniky, ktoré taktiež medzi sebou bojovali o objednávky a zdroje. Podobná polykracia a neustále meniace sa úlohy vysiľovali organizáciu hospodárstva na okupovaných územiach, preto výkonnosť na tamojších fabrikách rástla pomaly.
Ovplyvňovala to aj domýšľavá sebadôvera v tom, že rýchle víťazstvo nad vtedy najsilnejšou vojenskou mocnosťou Francúzskom už aj tak dostatočne preukázalo nadvládu Wehrmachtu. Predovšetkým sa to týkalo najdôležitejšej zbrane pozemných síl – tankov. Pravda, boje na západe ukázali, že modely spojencov, v prvom rade francúzske tanky Char B1 a Somua S-35, prekonávali nemecké obrnence technicky. Na bojovom poli však vyhrala stratégia nemeckého velenia, ktoré použilo svoje tanky ako samostatne bojujúce zväzky, čím vykompenzovali technické nedostatky svojich strojov. Vojská západných spojencov rozmiestňovali svoje tanky spravidla v bojovej línii (Nemci v bojovom kline – pozn. vmi).
Väčšina z 2500 útočiacich nemeckých tankov na západe boli ľahké Pz-I a Pz-II, ktoré boli vybavené len guľometmi a ľahkými kanónmi kalibru 20 mm. Dokonca aj stredný tank Pz-III mal len 37 mm kanón, ktorý dokázal preraziť Char B iba ak sa trafil do paluby. Ostatných 300 tankov Pz-IV, hoci aj mali 75 mm kanóny, nemali veľkú priebojnú silu pretože mali krátku hlaveň.
Prvé batérie samochodného delostrelectva boli použité vo Francúzsku. Boli to 77 mm samochodky so štvorčlennou posádkou. Náčelník generálneho štábu nemeckých pozemných vojsk Erich von Manstein poháňal konštruovanie tejto zbrane podpory pechoty už v roku 1936. A pretože tankoví generáli trvali na tom, aby ich jednotky bojovali kompaktne a bez priameho nadviazania sa na pechotu, pešie útvary získali v samochodkách sprevádzajúce ich mobilné delostrelectvo, ktoré im vedelo poskytnúť palebnú ochranu hlavne od opevnených obranných bunkrov.
Samochodky sa, okrem toho, ukázali byť veľmi efektívne v boji s nepriateľskými tankami. Vyplývalo to z ich konštrukcie. Bola pri nich použitá motorická časť Pz-III, vďaka čomu vedeli dosiahnuť rýchlosť 40 km/hod. a mali palivo na 155 km. A keďže samochodky nemali vežu, ich výška bola len dva metre, vďaka čomu sa vedeli rýchlo kryť v teréne. Navyše ich optické zariadenia boli omnoho dokonalejšie ako väčšina modelov západných spojencov. Vysokú efektivitu v boji s tankami preukázali samochodky aj vo vojne proti ZSSR v roku 1941.
Pri útoku na DOTy (dlhodobé opevnené body) boli samochodky veľmi dobre chránené 80 mm čelným pancierom, no kormu im mohli preraziť aj ľahké granáty. Ich slabou stránkou bolo tiež to, že najskôr museli byť nahrubo nasmerované na cieľ a až potom presne navádzané guľovým kĺbom. Nedostatkom bola aj malá počiatočná rýchlosť granátu, vystreleného z krátkej hlavne. Slabinou bolo tiež to, že veliteľ posádky sa musel zaoberať aj navádzaním na cieľ.
Neskoršie modifikácie ukázali, že všetky tieto mnohopočetné nedostatky mohli byť pomerne ľahko odstránené. Modifikovaná samochodka StuG-III (Sturmgeschütz III) v plnej miere ukázala svoje silné stránky. Po prvé, mala kanón s vysokou priebojnosťou, po druhé, kvôli jednoduchosti výroby nebola drahá. A keďže nemala vežu a k nej adekvátnu mechaniku, stála iba 82 tisíc ríšskych mariek, kým tank Pz-III stál 105 tisíc mariek a neskorší Tiger – 260 tisíc mariek.
Ak by bol mal Wehrmacht v roku 1940 delostreleckú samochodku StuG-III, disponoval by efektívnou obrnenou mašinou, ktorá by sa bola dala pásovo vyrábať vo veľkých sériách. To sa však nestalo z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, tankoví generáli sa obávali, že zvýšená výroba samochodiek bude na úkor tankov. Po druhé, samochodné zbrane patrili buď pechote alebo delostrelectvu. A až keď veľké straty v druhej polovici vojny značne paralyzovali tankové vojská, ich medzery boli dopĺňané samochodkami. Na konci vojny sa v rôznych modifikáciách stali najmasovejšou pásovou výzbrojou Wehrmachtu. Bolo ich vyrobených 9230 kusov (na porovnanie: tankov Pz-IV – 8861 ks, Pz-VI „Tiger“ – 1835 ks).
Aj toto sa odrazilo na v Nemecku panujúcom opovržlivom vzťahu k pásovej výrobe. Kým v USA za roky vojny z pásu zišlo 50 tisíc Shermanov a v Sovietskom zväze 80 tisíc T-34, Nemci zostali verní ručnej montáži, píše Die Welt. Znamenalo to, že na výrobu jedného tanku Pz-III bolo treba 1800 pracovných hodín.
„Tento stav sa zdôvodňoval odporom ministerstva výzbroje, ktoré sa obávalo, že pásová montáž ich zbaví možnosti zavádzať krátkodobé zmeny do výroby,“ popisuje postupimský historik Markus Pöhlmann svoj základný výskum „Tank a mechanizácia vojny“.
Na druhej strane priemysel sa nedal na „americký“ variant masovej výroby, pretože rýchlo meniace sa požiadavky na výzbroj robili výstavbu potrebných výrob nerentabilnou. „Strednodobé plánovanie objednávok nebolo možné realizovať,“ píše Pöhlmann. Do konca vojny bola postavená len jedna fabrika s montážnou pásovou linkou, a to v Sankt Valentine pri Linzi.
Tak sa stalo, že Wehrmacht sa pripravoval na vojnu proti Červenej armáde a prijímal rozhodnutia za chodu. Počet tankových divízií bol síce zvýšený, no bolo to na úkor počtu tankov v každej z nich. Wehrmacht začal operáciu Barbarossa nemajúc ani len 2000 tankov Pz-III a Pz-IV. Potom techniku začali modifikovať.
Vo výsledku tankom zosilnili čelný pancier a dodali im krátkohlavňové kanóny s kalibrom 50 mm. To im oproti 37 mm kanónom zvýšilo diaľku streľby i priebojnú silu granátov. Lenže aj tento modifikovaný Pz-III zaostával za tankami západných spojencov. Kanón mal nízku efektivitu aj pri sovietskych T-34.
Ako hovorí Rolf-Dieter Müller, vzdanie sa postupného prebudovávania hospodárstva v súlade s potrebami armády „predurčilo krach armády Nemecka, čo sa neskôr udialo na bojových poliach na východe. Velenie pozemných síl sa od samého počiatku vzdalo toho, aby začalo kampaň s plne vybavenými zväzkami a s jasne prepracovaným materiálovo-technickým zabezpečením“.
Vladimír Mikunda
