Ilustračné foto
Aktuality, História,

Autorské práva na Mein Kampf padli v roku 2015. Čím je dnes führer pre Nemcov?

V Nemecku, tak ako aj inde v Európe, znamená 70 rokov od smrti autora koniec ochrany jeho autorských práv. Logicky sa to vzťahuje aj na právo opätovne vydávať Hitlerov „Mein Kampf“, ktorým do roku 2015 disponovalo Bavorsko. No ktoré ho odmietalo poskytovať. Od 1. januára 2016 už nikto nepotrebuje žiadne právo na jeho reedíciu.


 

Tí, čo žijú za hranicami Nemecka môžu aj nepochopiť význam tohto momentu. Lebo pre nich bol „Mein Kampf“ v preklade vždy dostupný. Pre samotných Nemcov sa však tento dátum stal bodom ostrých protirečení a vášní. Nejde totiž o to, že kniha sa stala verejne dostupnou, ale skôr o zistenie, čo dnes Hitler pre Nemecko vlastne znamená.

 

Čo je to „Mein Kampf“?
„Mein Kampf“ (Môj boj) – je zmesou autobiografie a manifestu. Hitler ho začal písať v čase svojho pobytu v žalári po krachu puču v roku 1923. Kniha sa po prvýkrát objavila v dvoch dieloch v roku 1925 a 1926. Autor v nej má zjavné rozpory v syntaxe, gramatike i štýle. Aj preto recenzent z Hitlerových súčasníkov „Mein Kampf“ vysmial a nazval ho „Moja gramatika“.

 

Väčšia časť tejto knihy je nezáživná a málo pochopiteľná. Niektoré frázy dokonca pripomínajú paródiu: „Nech sa pozrieš kamkoľvek, všade sú tisíce Kolumbových tvárí, no samotných Kolumbov stretáš v živote veľmi málo“.

 

Do diela sú zapletené idey sociál-darwinizmu a antisemitizmu, ktoré našli široké pochopenie dokonca aj za hranicami Nemecka. Sú tam tiež náznaky na násilie. Po britskom chemickom útoku cez 1. sv. vojnu Hitler napísal: „ak by niektorí z týchto „židovských vodcov“, hubiacich náš národ, boli zadusení jedovatými plynmi, tak, ako hynuli v následku jedovatých plynov stovky tisíc najlepších nemeckých pracujúcich rôznych profesií na frontoch, potom by miliónové obete, prinesené nami na bojových poliach, neboli zbytočné“.

 

Kto to čítaval?
Nevie sa koľko Nemcov si prečítalo toto dielo. No po roku 1933, ako sa Hitler chopil moci, sa kniha stala bestsellerom. V roku 1936 ňou niektoré samosprávy obdarúvali novomanželov po zložení manželského sľubu a ku koncu 2. sv. vojny celkový náklad „Mein Kampfu“ činil 13 miliónov exemplárov. Po vojne rozhodovali o osude knihy Američania, pretože Hitler súkromne naposledy vystupoval v Mníchove a mesto bolo v ich sektore.

 

Tretia ríša zmizla a SRN sa objavila v roku 1949. Američania preto autorské práva na knihu odovzdali vláde Bavorska. A tá jej reedíciu zakázala. V Nemecku prebiehala politika denacifikácie.

 

No keď sa rozpútala studená vojna, keď bolo Nemecko potrebné pre západný svet ako spojenec, začali byť do funkcií v ministerstvách, do súdov a škôl opäť prijímaní bývalí nacisti.

 

Na konci 40-tych a v 50-tych rokoch sa Nemci vyhýbali rozhovorom o Hitlerovi. Mnohí muži sa vracali zo zajatia. Mnohé ženy boli znásilňované. Objavilo sa veľa utečencov, presídlencov, sirôt a vdov. Nemci boli zároveň zločincami i obeťami, nenachádzali slov na vyjadrenie svojho duševného rozpoloženia. Mnohí prežili psychické traumy, ale nedokázali hovoriť o tom, čo zažili. Z psychologického uhla pohľadu jednoduchšie im bolo žiť len prítomnosťou, alebo sa aktívne zaoberať Wirtschaftswunder – om (hospodárskym zázrakom).
Mnohí i naďalej principiálne odmietali holokaust. Podľa Thomasa Sandkühlera, autora životopisnej knihy „Adolf H.“, opierajúceho sa o prieskum verejnej mienky z 50-tych rokov, takmer polovica obyvateľov západného Nemecka považovala Hitlera, ak by nezačal vojnu, za „jedného z veľkých štátnych činiteľov Nemecka“.

 

Nová etapa sa začala v 60-tych rokoch keď Izraelčania uniesli, postavili pred súd a popravili jedného z popredných nacistov Adolfa Eichmanna. Spoločnosť sa vtedy podrobne oboznámila s okolnosťami holokaustu.

 

Počnúc rokom 1963 bolo vo Frankfurte za zločiny v Auschwitzi-Birkenau odsúdených 22 bývalých nacistov. Nemci pozorne sledovali tieto procesy: súdov sa zúčastnilo 20 tisíc ľudí. Po prvýkrát sa v nemeckých bytoch začalo hovoriť o Vergangenheitsbewältigung (o vyrovnaní sa s minulosťou).

 

Tieto témy často drobili rodiny. Deti obviňovali rodičov i učiteľov zo spolupáchateľstva, vzdor panoval v rodinách i študentských kolektívoch. Starší zaujali obranné pozície, rozprávali očistené historky, ako žili a prežívali. Psychoanalytici Alexander a Margarete Mitscherlichovci, ktorí sa zaoberali vzťahmi medzi partnermi, nazvali vo svojej knihe, vydanej v roku 1967, túto patológiu „neschopnosťou žialiť“. Predpokladali, že u Nemcov pokračuje morálna a psychologická kríza, a že všetci sú pošpinení touto patológiou.

 

Dve Nemecká – dve odpovede
Východné si vymyslelo rozprávku o tom, ako pravoverní komunisti vzdorovali fašistom. Tá sa v podstate nevyrovnala so svojou minulosťou. Západné Nemecko si priznalo vinu a verejne sa kajalo. Zmenilo sa na pacifistickú spoločnosť, ktorá sa často nazýva „posthrdinskou“, na rozdiel od bojovnej kultúry spojencov. Nemecko sa tiež stalo „postnárodným“. Západní Nemci sa nie príliš oháňali so svojou zástavou a aj hymnu na športových podujatiach spievali takmer pošepky. Mládež si hľadala vlastnú identitu v subnárodnom (ako Švábi, Bavori…) alebo nadnárodnom, ako dobrí Európania.

 

Počnúc 1970-tymi rokmi sa opäť začalo prebúdzať nadšenie z Hitlera. Vyšli dva jeho životopisy i dokumentárny film. V roku 1979 Nemci vysielali americký seriál „Holokaust“, ktorý šokoval celý národ a opäť ho prinútil kriticky hodnotiť vlastnú minulosť. Mnohí zmenili svoje predstavy o minulosti rovnako, ako to urobil vtedajší prezident Richard von Weizsäcker, ktorý sa v roku 1985 predstavil s historickými slovami na počesť 40. výročia nemeckej kapitulácie. Povedal vtedy, že 8. máj 1945 sa stal dátumom nie porážky a krachu štátu, ale dňom jeho oslobodenia.

 

Po zjednotení Nemecka
V 1990-tych rokoch, keď sa oficiálne skončila povojnová epocha, nemecké spoločenstvo začalo dychtivo hľadať pravdu v nových výskumoch. Časopis Der Spiegel v 1990-tych rokoch 16 krát zobrazil Hitlera na svojej obálke. Americký historik Daniel Jonah Goldhagen uverejnil knihu, v ktorej tvrdí, že jednoduchí Nemci boli „dobrovoľnými hitlerovskými katmi“.

 

Kniha sa stala veľmi populárnou. Na jednej múzejnej výstave o nemeckej armáde v časoch vojny sa tvrdilo, že do holokaustu boli zapojení obyčajní vojaci a teda nielen esesáci. Záujemcovia o vstup na túto výstavu vytvorili rad na celú štvrť.

 

Hitler, nástroj reklamy
Existovali však aj paralelné snahy, čo Nemci nazývali „hitlerovským gýčom“. Vodca sa stal nástrojom reklamy. Všetko sa to začalo v 1980-tych rokoch keď časopis Stern uverejnil akoby Hitlerov denník, ktorý síce vzbudil senzáciu, no časom sa ukázalo, že išlo o falzifikát.
Od 1990-tych rokov historický kanál nemeckej televízie takmer denne vysielal dokumenty o Hitlerových ženách, o jeho katoch i prisluhovačoch, o posledných dňoch a neduhoch Hitlera, o jeho strieborných príboroch a nemeckom ovčiarskom psovi „Blondim“. Pozornosť vzbudzovali akékoľvek zábery na drobného človeka s fúzmi v podobe kefky. Hitler, spodobovaný so sexom i násilím, sa stal návnadou na predaj kníh a vábničkou na pútanie pozornosti divákov.

 

Táto záľuba však hovorí aj o tom, akí vzdialení sa stali Hitler a jeho epocha – veď väčšia časť auditória si ho už osobne nepamätá. Tým sa však vysvetľuje popularita ďalšieho žánru: satiry.

 

V časoch Hitlera boli parodovaní nepriatelia Nemecka, povedzme Charlie Chaplin za jeho celovečernú satirickú komédiu „Diktátor“. Lenže v roku 1998 sa Walter Moers stal prvým nemeckým satirikom, ktorý vytvoril mimoriadne populárny komiks pod názvom „Adolf, nacistická sviňa“. Producent nazval hlavného hrdinu „obrovskou pop hviezdou spomedzi tých, koho sme kedy stvárňovali“.
Vladimír Mikunda

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov