Gavrilo Princip, atentátnik zo Sarajeva, ktorý našiel svoju smrť v terezínskom žalári
Gavrilo Princip sa narodil 25. júla 1894 v západnej Bosne, v chudobnej roľníckej rodine srbského pôvodu a svoju smrť našiel 28. apríla 1918 v terezínskom žalári, v prostredí, kde ho všetci nenávideli.
Svetoznámy bosniansky Srb prišiel k svojej smutnej sláve dňa 28. júna 1914 úspešným atentátom na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu Chotkovú, vojvodkyňu z Hohenbergu. Tento atentát sa stal zároveň spúšťačom I. svetovej vojny, ktorá priniesla so sebou zánik viacerých európskych monarchií (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Rusko, Osmanská ríša), pričom na troskách týchto monarchií vznikli nové nástupnícke štáty.
Už od detstva bol Gavrilo Princip srbským nacionalistom
Gavrilo Princip sa narodil do srbskej rodiny v mestečku Obljaj, neďaleko Bosanského Grahova (9-detná rodina, piati synovia a štyri dcéry). Ako novorodenec bol veľmi neduživý a zdalo sa, že sa dožije len niekoľko dní. Jeho matka Marija chcela, aby sa volal podľa jej zosnulého brata – Špiro. Miestny pravoslávny kňaz však matku Mariju a otca Petara presvedčil, že ak syna pomenujú Gavrilo (Gabriel), na počesť Archanjela Gabriela, môže mu to pomôcť prežiť kritické obdobie.
V roku 1903 začal študovať na základnej škole a už od detstva prejavoval rozvinuté srbské národné cítenie. Jeho otec bojoval proti moslimom, srbská kresťanská rodina si z ich strany vytrpela veľa príkoria. Od roku 1909 študoval v Sarajeve na obchodnej škole a v roku 1911 sa stal členom tajnej nacionalistickej organizácie Mladá Bosna, ktorá si kládla za cieľ oslobodiť južných Slovanov spod habsburskej nadvlády. Kvôli účasti na protirakúskych demonštráciách v Sarajeve bol vylúčený zo školy a pokračoval v štúdiu v Srbsku, pričom takmer 300 km cestu zo Sarajeva do Belehradu absolvoval pešo.
Počas prvej balkánskej vojny v roku 1912 odcestoval na juh, aby sa ako dobrovoľník prihlásil k nepravidelným jednotkám zloženým zo srbských vlastencov, ktorí aj v 19. storočí bojovali proti Osmanom a naučili moslimov báť sa srbských pravoslávnych kresťanov. Vojenský veliteľ, major Vojislav Tankosić, ktorý organizoval výcvik, vyzbrojovanie a bojovú prípravu srbských bojovníkov, ho však odmietol, pretože bol podľa jeho slov príliš drobný a chorľavý. Gavrilo sa preto vrátil do Bosny, kde ďalej pôsobil v srbských tajných národných spolkoch.
V roku 1913 uštedrili Srbi Osmanom drvivú porážku, takže rakúsky vojenský guvernér Bosny vyhlásil v Bosne stanné právo a zakázal všetky srbské verejné, kultúrne a vzdelávacie spoločnosti. To rozhorčilo srbských nacionalistov a Gavrilo Princip sa rozhodol, v boji za slobodné Srbsko, neštítiť sa ani atentátov a politického teroru. Stal sa aj členom srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka, ktorú pomáhala cvičiť a zásobovala zbraňami srbská vojenská rozviedka. Členovia Čiernej ruky boli pripravení útočiť so zbraňami voči vtedajším politickým a aj vojenským predstaviteľom nenávidenej habsburskej monarchie.
Začiatkom roku 1914 bol v Belehrade a tu mu jeho priateľ Nedeljko Čabrinović ukázal novinový článok, podľa ktorého mal do Sarajeva v júni 1914 prísť rakúsky arcivojvoda a následník trónu František Ferdinand d’Este. Spoločne oslovili aj ďalšieho priateľa Trifka Grabeža, aby sa pridal k ich sprisahaniu a zúčastnil sa útoku na rakúskeho následníka trónu počas jeho oficiálnej návštevy Sarajeva.
Skupina atentátnikov sa postupne rozširovala. Veterán osmanských vojen Djulaga Bukovec a Milan Ciganović vybavili zbrane, druhý spomenutý, Milan Ciganović, bojoval aj ako dobrovoľník v srbských polovojenských jednotkách pod vedením majora Vojislava Tankosića, ktorý pred niekoľkými mesiacmi odmietol Gavrila Principa ako dobrovoľníka kvôli jeho chatrnému zdraviu.
Milan Ciganović zaobstaral pre budúcich atentátnikov 5 pištolí Browning, 6 granátov a niekoľko fľaštičiek s kyanidom, pretože atentátnici sa nechceli dostať živí do rúk rakúskej polície. Neďaleko Belehradu v lesnom komplexe Topčider sa skupinka začala stretávať a Ciganović ich učil nielen strieľať a hádzať granáty, ale aj taktiku a spôsoby, ako uniknúť pozornosti policajnej ochrany. Pri streľbe sa ukázalo, že Gavrilo Princip má prirodzený talent na streľbu – z celej skupiny bol najlepším strelcom.
Pod vedením Milana Ciganovića nakoniec vypracovali aj plán atentátu. Trojčlenný tím atentátnikov v zložení Gavrilo Princip, Nedeljko Čabrinović a Trifko Grabež, vyzbrojení pištoľami, granátmi a kyanidom opustil dňa 28. mája 1914 Belehrad a každý osobitne prekročil hranicu do Bosny. Trojicu hlavných atentátnikov mali podporovať aj ďalší muži, Principov priateľ Danilo Ilić v Sarajeve naverboval Mehmeda Mehmedbašića, Cvetka Popovića a Vasa Čubrilovića, poslední dvaja menovaní mali len 17 rokov. Neskôr sa ukázalo, že v prípravách atentátu zohral dôležitú úlohu aj Dragutin Dimitrijević, vysoký dôstojník srbskej vojenskej rozviedky.
Sarajevský atentát a jeho priebeh
Rakúsky arcivojvoda František Ferdinand d’Este a jeho manželka vojvodkyňa Žofia Chotková pricestovali do Sarajeva vlakom krátko pred 10-tou hodinou dopoludnia. Podľa niektorých indícií, členovia rakúskej a najmä uhorskej tajnej polície tušili, že sa v Sarajeve niečo chystá, Ferdinand d’Este však nebral hrozbu atentátu veľmi vážne.
Okolo 10-tej hodiny odišla zo stanice kolóna áut, v ktorých sa nachádzali členovia ochranky ako aj rakúski politickí, policajní a vojenskí predstavitelia, ktorí arcivojvodu Ferdinanda d’Este na ceste do Sarajeva sprevádzali. Kolóna automobilov smerovala k sarajevskej radnici, auto s arcivojvodom a jeho manželkou bolo druhé v poradí (niektoré pramene hovoria, že až tretie), spolu s panovníckym párom sedeli v ich aute okrem šoféra aj generál Oskar Potiorek, vojenský veliteľ Bosny a Hercegoviny a gróf Harrach.
Keďže bolo teplo, stiahli na aute koženú strechu a cestovali nekrytí. Ďalší dôvod, prečo sa strecha stiahla bolo, aby nadšený dav mohol vítať svojho budúceho panovníka a následníka trónu.
Popri ceste, medzi mávajúcimi divákmi, však už boli rozostavení atentátnici, medzi nimi aj Gavrilo Princip. Muži, ktorí boli rozhodnutí obetovať svoje životy pri útoku na rakúskeho následníka trónu boli Nedeljko Čabrinović, Trifko Grabež, Muhamed Mehmedbašić, Danilo Ilić, Vaso Čubrilović, Cvijetko Popović, Miško Jovanović a Veljko Veljkem Čubrilović. Všetci boli vyzbrojení pištoľami, výbušninami a tabletkami s kyanidom. Každý z nich súhlasil, že po atentáte spácha samovraždu, aby zabránil odhaleniu ďalších členov skupiny.
Prvý atentátnik, ktorý uvidel prichádzajúcu kolónu bol Muhamed Mehmedbašić, ten však stratil odvahu (neskôr vypovedal, že v jeho blízkosti boli policajti) a na auto s arcivojvodom a jeho manželkou nezaútočil.
O 10:15 sa kolóna priblížila k policajnej stanici, kde stál ďalší atentátnik, 19-ročný Nedeljko Čabrinović. Ten na rozdiel od Muhameda Mehmedbašića odvahu nestratil a hodil na auto následníka trónu ručný granát (niektoré pramene hovoria o doma urobenej bombe, ale pri Belehrade dostali granáty). Ukázalo sa však, že nemal dostatočný výcvik, v strese si neuvedomil, že granát má niekoľko sekundové oneskorenie.
Vodič automobilu, v ktorom sedel kráľovský pár videl letiaci granát, oblúkom sa mu vyhol a granát vybuchol pod nasledujúcim vozidlom, v ktorom utrpeli dvaja muži ťažké zranenie (Eric von Merizzi a gróf Boos-Waldeck). Približne 10 ľudí zranili črepiny. Po výbuchu všetky vozy zvýšili svoju rýchlosť a unikli z miesta činu. Vypukol chaos, Gavrilo Princip a ostatní atentátnici už nedokázali zasiahnuť. Čabrinović skočil do blízkej rieky, kde prehltol kyanidovú pilulku, tá však nebola dostatočne silná a nezabila ho. Z rieky ho polomŕtveho vytiahli policajní agenti. Zdalo sa, že sa atentát na následníka trónu a správcu Bosny a Hercegoviny, generála Oskara Potioreka už nepodarí uskutočniť.
Po upokojení situácie polícia zvýšila ostražitosť a napriek všetkým bezpečnostným rizikám arcivojvoda František Ferdinand d’Este predniesol svoj prejav na radnici. Následne sa rozhodol navštíviť v sarajevskej nemocnici ranených mužov zo svojho sprievodu. Generál Oskar Potiorek žiadal arcivojvodu, aby sa kolóna s automobilmi vyhla za každých okolností centru mesta, situácia sa však dramaticky vyvinula v neprospech arcivojvodu a jeho automobilu.
Vozidlo s kráľovským párom zabočilo do jednej z ulíc, kde sa práve nachádzal prekvapený Gavrilo Princip, ten už bol presvedčený, že sa atentát nepodarí uskutočniť. Pomaly idúci a otáčajúci sa automobil sa objavil ani nie 1,5 metra od Gavrila Principa, v blízkosti kaviarne Moritza Schillera. Gavrilo Princip vytiahol svoj Browning a vystrelil na vojvodu Ferdinanda d‘Este a generála Oskara Potioreka. Arcivojvodu Ferdinanda d’Este zasiahol do krku a namiesto generála Potioreka zasiahol tehotnú vojvodkyňu Žofiu Chotkovú do brucha, arcivojvoda a aj jeho manželka zraneniam krátko nato podľahli. Vojvodkyňa umrela okamžite, podľa svedkov František Ferdinand d’Este krátko pred tým, ako upadol do bezvedomia kričal: „Sopherl! Sopherl! Sterbe nicht! Bleibe am Leben für unsere Kinder!“ (Žofka! Žofka! Neumieraj! Zostaň nažive kvôli našim deťom!). Krátko po príchode do nemocnice však následník trónu na nosidlách zomrel.
Gavrilo Princip nedokázal vystreliť viac ako dvakrát. V momente sa na neho hodili policajti, ktorí ho zvalili na zem a vytrhli mu zbraň z ruky. Podarilo sa mu však prehltnúť kapsulu s kyanidom, ten bol však podobne, ako v Čabrinovićovom prípade, horšej kvality a atentátnik otravu prežil.
Zbraň, ktorú pri atentáte použil, bola poloautomatická pištoľ Browning M 1910 s kalibrom 7.65×17mm (.32 ACP). Túto zbraň našli v rakúskej jezuitskej ubytovni, kde žil v 20. storočí kňaz, ktorý poskytol Františkovi Ferdinandovi d’Este a jeho manželke posledné pomazanie. Pištoľ, spoločne s automobilom, v ktorom panovnícky pár zahynul, krvavou uniformou následníka trónu a nosidlami, sa dnes nachádza v rakúskom vojenskom múzeu vo Viedni. Guľka, ktorá zasiahla následníka trónu ostala v jeho tele, pretože ostala zaklinená v krčných stavcoch. Guľka, ktorá zabila vojvodkyňu Žofiu Chotkovú, sa nachádza v zámku Konopište pri Benešove, kde manželský pár žil.
Zatknutie, súd a smrť Gavrila Principa vo väzení
Súdny proces s obžalovanými sa začal 12. októbra 1914 a trval do 23. októbra 1914. Okrem Muhameda Mehmedbašića, všetci atentátnici, ktorí sa priamo atentátu zúčastnili, boli mladší ako 20 rokov, takže nemohli dostať trest smrti. Išlo o bosnianskych Srbov a bosnianskych Chorvátov. Nikto z atentátnikov nebol priamo srbským občanom. Okrem šiestich atentátnikov polícia súdila všetkých 22 mužov, ktorí vytvorili organizáciu.
Rakúsko-Uhorsko napriek skutočnosti, že srbská vláda oficiálne nemala svoje prsty v atentáte, využilo atentát k útoku na Srbsko. Netušili však, že Srbska sa zastane Rusko a to vyvolá reťazovú reakciu, medzi štátmi Trojspolku a Trojdohody, ktorá nakoniec vyústila do vypuknutia I. svetovej vojny.
Na súde Gavrilo Princip uviedol, že ho veľmi mrzí smrť tehotnej vojvodkyne Žofie Chotkovej, povedal, že strieľal na generála Oskara Potioreka (vojenský správca provincie Bosna a Hercegovina, ktorú Rakúsko-Uhorsko anektovalo v roku 1908) a že aj napriek smrti vojvodkyne Žofie Chotkovej je hrdý na to, čo urobil. Uviedol tiež, že je srbský nacionalista a bojuje za zjednotenie všetkých Juhoslovanov. Priznal, že mu je jedno, aké štátne zriadenie má nový štát Juhoslovanov mať (republika, monarchia), pre neho je len dôležité, aby Juhoslovania žili bez rakúskej nadvlády. V podobnom duchu sa vyjadrili aj ostatní súdení atentátnici.
Gavrilo Princip mal v čase vyhlásenia rozsudku dňa 28. októbra 1914 len 19 rokov, takže bol príliš mladý na to, aby dostal trest smrti (28 dní po rozsudku by mal 20 rokov, vtedy by ho bolo možné už popraviť). Súd ho uznal vinným z vraždy a velezrady a odsúdil ho na 20 rokov najťažšieho žalára, ktorý si mal odsedieť v Terezíne v severných Čechách.
Tresty boli nasledovné:
Gavrilo Princip – Trest 20 rokov, zomrel na tuberkulózu kostí v Terezíne dňa 28.apríla 1918 vo veku 23 rokov
Nedeljko Čabrinović – Trest – 20 rokov. Zomrel na tuberkulózu 23.1.1916 vo veku 30 rokov
Trifun Grabež – Trest – 20 rokov
Vaso Čubrilović – Trest – 16 rokov. V dobe atentátu mal 17 rokov. Nemohol dostať trest smrti, umrel v Belehrade 11.7. 1990 vo veku 93 rokov.
Cvjetko Popović – Trest – 13 rokov
Lazar Djukić – Trest – 10 rokov
Danilo Ilić – Smrt obesením, popravený 3.2.1915
Veljko Čubrilović – Smrt obesením, popravený 3.2.1915
Nedjo Kerović – Smrt obesením; trest zmiernený na 20 rokov odňatia slobody na základe nariadenia cisára Františka Jozefa I.
Mihaijlo Jovanović – Smrt obesením, popravený 3.2.1915
Jakov Milović – Smrt obesením; trest zmiernený na 20 rokov odňatia slobody na základe nariadenia cisára Františka Jozefa I.
Mitar Kerović – doživotie
Ivo Kranjcević – Trest – 10 rokov
Branko Zagorac – Trest – 3 roky
Marko Perin – Trest – 3 roky
Cvijan Stjepanović – Trest – 7 rokov
Devět dalších obžalovaných bolo oslobodených.
Po príchode do Terezína očakávalo Gavrila Principa v cele číslo 46 peklo. Dozorcovia ho nenávideli, týrali ho zimou, nedostatkom spánku, nedostatkom jedla, tmou, často mu zakazovali aj krátke vychádzky z cely. Celý čas musel mať na rukách putá, jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval. Dostal tuberkulózu kostí a sepsu, takže mu museli amputovať pravú ruku, lekári ho však odmietali operovať, ak bude mať reťaze na nohách, takže dozorcovia na čas kapitulovali a putá z nôh aj rúk mu zložili.
Svoj pobyt vo vojenskej nemocnici po amputácii využil v roku 1916 k pokusu o samovraždu, pokúsil sa obesiť na uteráku. Následne začal jeho psychický stav sledovať rakúsky vojenský psychiater Martin Pappenheim, ktorý vypracoval aj profil jeho osobnosti. Gavrilo Princip zomrel 28. apríla 1918, tri roky a desať mesiacov po atentáte a približne pol roka pred koncom I. svetovej vojny. V čase svojej smrti, oslabený týraním, podvýživou a chorobami vážil už len 40 kg.
Aby sa Gavrilo Princip nestal mučeníkom pre slovanských nacionalistov, jeho telesné pozostatky pochovali v neoznačenom hrobe. Ale jeden z českých vojakov, ktorý sa zúčastnil pohrebu, si zapamätal miesto pochovania. V roku 1920 boli pozostatky exhumované a prenesené do Sarajeva, kde ich slávnostne pochovali pod kaplnkou Vidovanských hrdinov. Na hrobe Gavrila Principa sa nachádza citát čiernohorského básnika a národovca, vlastenca Njegoša:
„Blahoslavený, kto žije naveky, pretože sa mal prečo narodiť.“
Dnes je odkaz Gavrila Principa stále sporný. Pokiaľ Chorváti a Bosniaci ho považujú za teroristu (a rovnako aj jeho druhov), Srbi, Rusi a slovanskí nacionalisti ho považujú za hrdinu. Chorvátski ustašovci, ktorí po rozpade Juhoslávie v roku 1941 obsadili Bosnu a Hercegovinu, ho považovali za zdegenerovaného anarchistu, pre Titovu socialistickú Juhosláviu bol jedným z národných hrdinov. V čase rozpadu Juhoslávie Srbi vyzdvihovali Gavrila Principa ako osobnosť, počas občianskej vojny Chorváti a Moslimovia jeho rodný dom v Bosne a Hercegovine cielene zničili, zničili aj všetky pamätníky Gavrila Principa na území republiky.
11. novembra 2018, na 100. výročie konca I. svetovej vojny si v rakúskom Grazi podali ruky Anita Hohenbergová, pravnučka rakúsko-uhorského arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este a Branislav Princip, prasynovec Gavrila Principa v symbolickom akte zmierenia, ktoré urobilo definitívnu bodku za I. svetovou vojnou, rozpútanou atentátom v Sarajeve.
Karol Oravečka
