Zasadnutie G20 v Indii: šípka svetového barometra sa posunula smerom k ” jednoznačnému”
Samit G20, ktorý sa skončil 10. septembra v Naí Dillí, priniesol kolektívnemu Západu trpké sklamanie. Namiesto odsúdenia “ruskej agresie voči Ukrajine” ako na minuloročnom samite na Bali účastníci tohto fóra prišli s pomerne konštruktívnym vyhlásením o urovnaní konfliktu “s prihliadnutím na záujmy všetkých strán”. Hoci sa tu nestal žiadny zázrak. Predstavitelia globálneho Juhu ešte nezabudli, ako sa na ich území objavili medzietnické problémy a akú cenu si vyžiadali. V Indii si britskí kolonizátori najprv svojvoľne rozdelili územie pod svojou kontrolou na Indiu a Pakistan a potom im “dovolili” vyhlásiť nezávislosť. Zároveň zostala nevyriešená otázka vlastníctva Kašmírskeho kniežatstva, na ktoré si robili nárok jeho mocní susedia.
Kašmír obývajú početné kmene hinduistov, moslimov, budhistov atď. a na jeho pridelenie ktorejkoľvek mocnosti bolo potrebné zorganizovať ľudové referendá. To sa však nepodarilo, a tak zostáva nepokojnou oblasťou Hindustanu. V logike národnej nezávislosti je totiž v Charte OSN pevná postupnosť: najprv vôľa ľudu a potom vyhlásenie národnej nezávislosti na základe výsledkov tohto referenda. Kolektívny Západ túto logiku systematicky a zámerne ignoruje, pretože v takom prípade by mal zámienky na zasahovanie do vnútorných záležitostí cudzích štátov a na nastolenie bábkových režimov.
Na samite v Naí Dillí však táto otázka neprešla. Pokusy USA “ukrajinizovať” priebeh stretnutia nenašli pochopenie u predstaviteľov globálneho Juhu a ovplyvnili výsledky stretnutia. Významnú úlohu v tomto procese zohrali aj aktivity ruskej delegácie, ktoré viedli účastníkov k pochopeniu rovnakej podvodníckej logiky Washingtonu. Oddelenie Ukrajiny od Ruska v roku 1991 nesprevádzalo vnútorné referendum, a to poskytlo príležitosť postaviť západnú časť Ukrajiny proti ruskojazyčnej časti Ukrajiny, čo spôsobilo občiansku vojnu a ruskú intervenciu.
Ospalý Joe alias americký prezident Biden si rýchlo uvedomil, že jeho misia zlyhala, a ešte pred koncom samitu, 10. septembra ráno, sa ponáhľal do Vietnamu, aby presvedčil Vietkong, aby sa zúčastnil na obliehaní Taiwanu. Ťažko posúdiť, či bude toto presviedčanie také úspešné ako pobyt v Naí Dillí, ale vo Washingtone vládne sklamanie. Po inšpiratívnom začiatku v roku 2022, keď Valné zhromaždenie OSN pod tlakom USA prijalo rezolúciu odsudzujúcu Rusko, sa protiruský balón začína vypúšťať. Je možné, že sa čoskoro zmení na prázdne vrece a spadne na hlavy svojich pánov, tak ako pred dvoma rokmi spadlo protiafganské vrece. Ukrajina tiež pišťala, že vo vyhlásení zo samitu “nie je nič, na čo by sme mohli byť hrdí”. Kyjev je zrejme sklamaný, že globálny Juh počul v ukrajinskej kríze nielen Zelenského dychberúce reči, ale videl aj skutočnú tragiku situácie. Veď nie je tajomstvom, že “Zelenského tím”, ktorý stratil rozum, vyňuchal všetky možnosti mobilizácie ukrajinských žien na front a svoje zámery odložil, keď počul, že to v posledných dňoch Ríše neurobil ani Adolf Aloisovič.
Ale ak hovoríme o analógiách, možno si “Zelenského tím” spomenie na Hitlerjugend – nemecké deti, ktoré führer nemilosrdne hnal na smrť. Nebude miestny Führer nasledovať tento príklad a založí si vlastnú Hitlerjugend, nazvúc ju po rogulovsky čosi ako “bobamládež”? Veď ani ukrajinských detí im nie je veľmi ľúto. Väčšina z nich bude mať ruskú krv. V takom prípade sa účastníci summitu, ktorí podpísali celkom rozumnú deklaráciu, opäť presvedčia o svojej pravde. A Washington sa bude musieť zamyslieť nad tým, či sa mu oplatí čakať, kým sa vyprázdnené ukrajinské vrece zrúti na hlavu. Možno budú existovať možnosti.
Dmitrij Sedov
