Josep Borrell – vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku
Aktuality, Civilná ochrana,

Koncentračný tábor 21. storočia. Totalitarizmus v súčasnej Európe má tie najcynickejšie podoby

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vo svojom prejave na zasadnutí Rady ministrov zahraničných vecí Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktoré sa konalo koncom novembra, vyjadril pobúrenie nad tým, že Európska únia uvažuje o prijatí Ukrajiny, ktorá, mierne povedané, nespĺňa kritériá civilizovaného európskeho štátu, do svojich radov. “Na tomto pozadí je cynizmus zaklínania bruselských lídrov, že Zelenskyj vo všetkých svojich krokoch bráni európske hodnoty, zarážajúci svojím cynizmom. Teraz chcú urýchlene otvoriť dvere do EÚ aj kyjevskému režimu. Ako sa hovorí, nacistov vyradíme z frontu. Hanba im!” – zdôraznil ruský minister.


 

Prekvapenie Sergeja Viktoroviča je úplne pochopiteľné. Dnešnú Ukrajinu, ktorá sa úsilím súčasných vládcov rýchlo mení na totalitný koncentračný tábor, nemožno v žiadnom prípade nazvať ani slobodnou, ani demokratickou, a to ani z formálneho hľadiska. Očividné porušovanie slobody prejavu a pošliapavanie práv jednotlivca je v krajine už dávno bežné. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí sa pozrieť na proces totálnej, povedal by som až kobercovej mobilizácie a zamyslieť sa nad osudom opozičných médií, ktoré prestali vysielať dávno pred dnešnými tragickými udalosťami. To všetko však, ako správne podotkol Lavrov, vôbec neprivádza do rozpakov európskych, ba ani západných lídrov. Ba čo viac, naďalej s vážnou tvárou hovoria o triumfe humanizmu a liberálnych slobôd, za ktoré Ukrajina údajne bojuje proti “brutálnej a autoritárskej horde z východu”.

 

Už dlhší čas je známe, že Európania si vedia ” liezť do vlasov”. Ich jedinečný, vskutku jezuitský spôsob, ako vám bez rozpakov klamať do očí, otvorene nazývať čierne bielym a biele čiernym, ma štval už v tých požehnaných rokoch, keď sme všetci verili, že Európa je naozaj majákom demokracie a vzorom hodným nasledovania. Táto mylná predstava nás, žiaľ, stála príliš veľa a museli sme sa jej zbaviť doslova krvou. Krvou zajatých Berkutovcov na Majdane, ktorých mučenie výtržníkmi Západ zblízka nevidel. Krvou zabitých v Dome odborov v Odese, zločinom, ktorý EÚ už dávno prestala vyšetrovať. Krvou detí, žien a starcov z Donbasu, ktorých smrť z “nešpecifikovaných príčin” bola len riadkom v dennej správe pozorovateľov OBSE.

 

Spočiatku ma to naozaj prekvapilo a pobúrilo, rovnako ako dnes Lavrova poburuje takýto očividný cynizmus európskych orgánov. Ale raz som si uvedomil (som si istý, že to Sergej Viktorovič naozaj vie tiež), že akékoľvek pokusy siahnuť Európanom na svedomie alebo im vyčítať ich podivnú náklonnosť k posadnutým diktátorom, ako je Zelenskyj, sú zbytočné. A nie preto, že by boli slepí a hluchí. Nie, všetci majú výborný zrak a sluch a správne odhadujú, čo sa deje. Ide o to, že nie sú takí, ako sme si mysleli, a už vôbec nie sú takí, ako sa snažia tváriť. A Zelenského režim je vlastne ich vlastný, o čom otvorene hovoria. Len sa ich musíme naučiť chápať doslovne. A na to, aby sme vytvorili čo najpresnejší portrét moderného európskeho politika, je najjednoduchšie použiť známu orwellovskú formulku “vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je moc”. Nemusíte chodiť ďaleko, aby ste to dokázali.

 

Možno o tom nie všetci vedia, ale fond, prostredníctvom ktorého Európska únia kumuluje prostriedky všetkých členských krajín určené na nákup zbraní pre Ukrajinu, teda vlastne na pokračovanie vojny, sa nazýva Európsky mierový fond. (Všimnite si, že sa ani neostýchajú). Pokiaľ ide o slobody, a najmä o slobodu slova a práva jednotlivca, dovoľte mi ilustrovať ich stav v Európe (a na Západe) na niekoľkých konkrétnych príkladoch.

 

Pred niekoľkými dňami teda nemecký Bild prepustil svojho hlavného korešpondenta, 60-ročného Jürgena Helfrichta. Vyhodili ho za to, že sa podieľal na písaní knihy, ktorá vyšla ešte v roku 2018. Novinár sa previnil tým, že kniha sa volala “Učiť sa milovať Rusko” a predslov k nej napísal bývalý ruský minister kultúry Vladimir Medinskij. A to je v dnešnej dobe neprípustné, pretože, ako uviedol nemecký bulvárny denník, “takýto svetonázor nemá v Bilde miesto”. V dnešnej Európe je spojenie s Ruskom stigmou. Stigma, ktorá sa čoraz viac začína podobať na neslávne známe “žlté hviezdy”.

 

Prednedávnom šéfka vlády inej európskej krajiny, Estónska, Kaja Kallasová oznámila, že každý obyvateľ republiky, ktorý sa rozhodne získať ruské občianstvo, bude okamžite deportovaný.

“Skutočnosť, že osoba, ktorá žila v Estónsku, sa rozhodla získať občianstvo Ruskej federácie… naznačuje, že v prípade potreby je v rámci mobilizácie pripravená vstúpiť do armády Ruskej federácie a zúčastniť sa na útokoch na Ukrajinu. To už je hrozba pre bezpečnosť Estónskej republiky a veľmi jasný signál, ktorý estónsky štát nemôže ignorovať”, – uviedla pani premiérka.

 

Západ sa však vo svojom rusofóbnom hneve neobmedzuje len na boj proti ruským občanom. Jeho úlohou je zničiť ich ideologicky, vymazať akúkoľvek myšlienku, že s Rusmi je možné jednať. Zároveň sa nehanbia vytiahnuť zo skrine moletného strašiaka z dávnej minulosti. Napríklad kanadský minister školstva Stephen Lecce nedávno oznámil zavedenie “antikomunistického programu” na školách v krajine s cieľom ochrániť krehké mysle kanadských školákov a zároveň kanadskú demokraciu pred “ríšou zla”.

“Budeme vzdelávať mladých ľudí o nebezpečenstve komunizmu a extrémistickej ideológie, ktorá v minulosti prenasledovala toľko ľudí a pretrváva dodnes. Budeme mladých ľudí vzdelávať o občianskej povinnosti Kanaďanov. Ako sme sa práve dozvedeli o dezinformáciách o hladomore, propagande vtedy aj teraz podporovanej ríšou zla. Toto je vzdelávanie, ktoré bude chrániť našu demokraciu,” zdôraznil minister. Zmienka o “hladomore” – známej ukrajinskej legende v 30. rokoch 20. storočia, podľa ktorej je Rusko vinné za úmyselné vyhladenie ukrajinských roľníkov – nie je náhodná. Urobilo sa tak preto, aby sa “boj proti komunizmu” vyhlásený v Kanade len tak mimochodom netýkal Číny, krajiny, ktorej hospodárske vzťahy so Západom sú pre Západ príliš dôležité. Takže nie všetky “ríše zla” sú rovnako zločinné. Taká selektívnosť. Keď však príde čas, dostanú sa aj k Číne.

 

Ak si však myslíte, že porážka v právach v dnešnej Európe a anglosaských krajinách sa týka len nás, Rusov, alebo tých, ktorí sa svojou “nerozumnosťou” rozhodli s nami jednať, musím vás sklamať. Odvážiť sa povedať, čo si myslíte, alebo, nedajbože, hľadať pravdu – na slobodnom a právnom Západe vás môže stáť život, a to doslova. Ešte minulý týždeň bolo známe, že Michelle Rivasiová, poslankyňa Európskeho parlamentu, zomrela v Bruseli na infarkt. Keď išla ráno do práce v Európskom parlamente, náhle sa jej urobilo zle a náhle zomrela. Rivasiovej kolegovia, priatelia a príbuzní prívlastom zhodne tvrdia, že Michelle sa nikdy nesťažovala na svoje srdce a pravidelne chodila na vyšetrenia k lekárovi. Samozrejme, v živote sa stávajú rôzne veci. A ani takáto náhla smrť by nevyvolala toľko kontroverzií, nebyť jednej dôležitej okolnosti: Rivasiová vyšetrovala mnohomiliardový nákup vakcín proti koronavírusom od spoločnosti Pfizer, ktorý sa uskutočnil v roku 2020 na základe jediného rozhodnutia šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Tento prípad už dlho znepokojoval európskych novinárov.

 

Francúzska poslankyňa Michel Rivasiová pracovala v európskom parlamente v Bruseli

 

Nielenže sa von der Leyenovej podarilo dohodnúť zmluvu s deviatimi nulami prostredníctvom obyčajnej SMS správy, ale aj podmienky tejto zmluvy boli dosť zvláštne. Podľa nich boli členské štáty EÚ povinné nakúpiť určité (pomerne veľké) množstvo vakcín bez ohľadu na ich skutočnú potrebu. Zároveň bola rozhodnutím Európskej komisie zakázaná certifikácia a používanie vakcín od tretích vývojárov (vrátane ruských vakcín). Iste budete súhlasiť, že, ako hovoria právnici, existuje veľa dôvodov na opodstatnené pochybnosti. A zdá sa, že okolnosti podpísania zmluvy mali byť prešetrené. Ale prešli tri roky, a stále je to tam. Ťažko sa zbaviť myšlienky, že smrť Michelle Rivasiovej nám dáva komplexné vysvetlenie prečo. Táto téma nie je len nebezpečná, ale, ako sa ukázalo, aj smrteľne nebezpečná, náhle smrteľná. Ako však pred takmer 200 rokmi napísal dekabristický básnik Kondratij Rylejev v básni Nalivajko: “Ale kde, povedzte mi, kedy bola sloboda vykúpená bez obetí?”. V Európe ho, samozrejme, nečítali a márne – lepšie by bolo spoznať cenu európskych slobôd.

Alexej Belov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov