Prečo sa Spojené arabské emiráty zaujímajú o ruský Su-35? Rokovania o veľkom nákupe pokračujú
Vzdušné sily Spojených arabských emirátov (UAEAF – VS SAE) prejavovali záujem o stíhacie lietadlá z rodiny Su-27 (v kóde NATO – Flanker) určené pre vybojovanie vzdušnej nadvlády už od 90. rokov 20. stroročia. Pre Spojené arabské emiráty mal byť Suchoj Su-27 prvým stíhacím lietadlom 4. generácie a zároveň popredný kandidát, ktorý mal bez problémov prekonať konkurenčné ponuky. Dokonca sa už pripravovala veľká dohoda, najväčšia pre vtedajšie postsovietske Rusko v rámci regiónu Stredného východu.
Ruská strana je presvedčená, že tento veľký kontrakt na dodávku niekoľkých tuctov stíhacích lietadiel stratila kvôli značnému tlaku na Abú Zabí zo strany Západu. Podľa Rusov Západ nútil Spojené arabské emiráty k odklonu svojho záujmu od ruských vojenských systémov a zároveň aby sa viac priklonili k nákupu západných systémov a tým podporili západné výrobné kapacity.
Prednedávnom, po tom, ako francúzske viacúčelové jednomotorové lietadlá Dassault Mirage 2000 letectva Spojených arabských emirátov neodvratne morálne i technicky zastarali a prišiel rad na ich vyradenie z prevádzky, Vzdušné sily SAE prejavili nemalý záujem o získanie generačného nástupcu Su-27, ktorým je viacúčelové stíhacie lietadlo generácie 4++, Suchoj Su-35 (kód NATO – Flanker E). Su-35 zdedil po svojhom predchodcovi všetky jeho špičkové schopnosti získať vzdušnú prevahu a k tomu je navyše výrazne prepracovanejší vďaka vyššiemu použitiu kompozitných materiálov, novým a výkonnejším motorom, väčšiemu doletu, menšiemu efektívnemu radarovému odrazu (RCS – radar cross section), väčšiemu užitočnému zaťaženiu – bojovej nosnosti, novej avionike, novým elektronickým bojovým systémom a senzorom a mnohým ďalším vylepšeniam.
Táto zamýšľaná akvizícia lietadla Su-35 sa vysoko pravdepodobne stretne opätovne so značným odporom zo strany Západu a vo výsledku sa Spojené arabské emiráty pravdepodobne ocitnú pod veľkým tlakom a celkom určite aj pod hrozbou ekonomických sankcií (tak obľúbených u USA a EÚ) zo strany západných krajín. Ak by sa však takýto nákup predsa len uskutočnil, vo výsledku by SAE poskytol aktuálne najschopnejšie stíhacie lietadlá určené pre získanie vzdušnej nadvlády na Blízkom východe, schopné pohodlne prekonať lietadlá F-15 a Eurofighter Typhoon Vzdušných síl susedov – Saudskej Arábie a Kataru, ako aj lietadlá F-14 Vzdušných síl Iránskej islamskej republiky (tie však nie sú reálnym protivníkom na rozdiel od vyššie menovaných, nakoľko sú už výrazne zastaralé a len s ťažkosťami udržiavané v letuschopnom stave).
Stíhacie lietadlá (z Ruska) by súčasne poskytli SAE väčšiu nezávislosť ozbrojeným silám krajiny, nakoľko extrémne spoliehanie sa na západnú techniku (žiaľ) znamená, že akákoľvek forma zbrojného embarga zo strany západných krajín, v súčasnosti tak často uvaľovaného na zákazníkov a donedávna spojencov naprieč svetom zdôvodnená širokým okruhom politických zámienok, by bola zničujúca.
Zostáva teda už len zistiť, či SAE budú pokračovať vo svojich plánoch získať Su-35, respektíve koľko stíhacích lietadiel zamýšľa krajina zaradiť do svojho letectva, v každom prípade však takáto akvizícia má potenciál priam revolučne zmeniť schopnosti Vzdušných síl SAE.
Kým ruské štátne médiá prinášajú priebežne správy o tom, že rokovania naďalej pokračujú, schopnosť SAE spraviť konečné rozhodnutie v prípade hrozby tlaku vyvíjaného zo strany Západu zostáva vysoko otázna. Taktiež osud prebiehajúceho spoločného programu SAE a Ruska ohľadom stíhacieho lietadla 5. generácie, ktorý bol oznámený ešte vo februári 2017, zostáva podobne neistý.
Zdroj: militarywatchmagazine, fotografie: wiki commons
