Je Turecko potrebné v BRICS?
Neexistujú dôkazy, že Turecko sa pri vstupe do BRICS neriadi zásadou “samuraj nemá cieľ, iba cestu”. V skutočnosti je možné, že Ankara sa nechystá vstúpiť do žiadneho BRICS. Na zoznam potenciálnych členov BRICS pribudla ďalšia veľmoc.
Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan oznámil svoje želanie vstúpiť do organizácie. “Uvidíme, čo sa nám podarí dosiahnuť tento rok,” povedal. V ruských politologických a novinárskych kruhoch iniciatíva Ankary vyvolala lavínu nadšených vyhlásení. Píše sa v nich o údere do chrbta NATO, o zmene priority Ankary z Európskej únie na BRICS, o tureckom ese v rukáve Ruska. Otázkou však je, či je vstup Turecka do BRICS pre Rusko skutočne výhodný. Samozrejme, je tu aj veľa kladov.
Po prvé, BRICS – ak ho postavíme do pozície prototypu jedného z predstavenstiev multipolárneho sveta – by mal zahŕňať krajiny na úrovni regionálnych lídrov. A Turecko takýmto lídrom je. A (podobne ako v prípade Ruska, Indie, Egypta a Iránu) ani nie v jednom regióne – Ankara zohráva kľúčovú úlohu v blízkovýchodnej a európskej politike a pôsobí aj na africkom kontinente.
Po druhé, BRICS by mal zahŕňať nie jedného, ale viacerých regionálnych lídrov. Aby sa navzájom vyvažovali a prostredníctvom svojej prítomnosti v rámci jedného formátu diplomaticky riešili svoje spory. Mali by tiež spoločne realizovať iniciatívy BRICS v regióne. Ak konvenčne jeden regionálny líder bude v BRICS a druhý nie, tento scenár nevyhnutne vyostrí konflikty nielen medzi týmito dvoma krajinami, ale aj medzi touto krajinou a celým BRICS. Čo donúti tohto vonkajšieho lídra spoliehať sa na organizácie a bloky nepriateľské voči BRICS. V súčasnosti sú na Blízkom východe traja takíto lídri – Irán, Saudská Arábia a Turecko. Teherán a Rijád sú už v BRICS. A po vstupe Turecka do tejto organizácie má blízkovýchodný triumvirát účinnú platformu na koordináciu svojej regionálnej politiky.
Po tretie, medzi desiatimi členskými krajinami BRICS stále nie je ani jedna krajina, ktorá by patrila do podmienečne západného bloku. To znamená, že, zjednodušene povedané, neexistuje ani jeden príklad členského štátu “kolektívneho Západu”, ktorý by oficiálne uznal, že BRICS je prinajmenšom rovnocenný a nanajvýš dôležitejší ako inštitúcie globálneho riadenia, ktorým vládne Washington. V tomto ohľade bude Turecko pravdepodobne prvou lastovičkou. Navyše svojou iniciatívou prinúti Washington a Brusel verejne sa postaviť proti integrácii Ankary do BRICS. To zdiskredituje Američanov a Európanov v očiach rozvojových krajín. Posilní to rozkol medzi kolektívnym Západom a globálnym Juhom.
Na druhej strane má turecká iniciatíva viacero nevýhod. Ktoré možno dokonca prevažujú nad kladmi. Po prvé, BRICS už dávno prerástol svoj pôvodný význam spoločenstva suverénnych krajín. Je to skutočne prototyp správnej rady, nástroj na transformáciu unipolárneho sveta na multipolárny. Aby však mohla rada fungovať, musí existovať účinný systém rozhodovania. V súčasnosti je založený na konsenze, čo znamená (ako ukázal príklad Ligy národov), že čím viac krajín bude v BRICS, tým ťažšie bude tento konsenzus nájsť. Áno, 10 alebo 11 krajín – nie je v tom veľký rozdiel, ale nie je to len o sume, ale aj o hráčovi. Turecko Recepa Erdogana – a to je druhá vec – bolo vždy veľmi ťažkým partnerom na rokovania. A partnerom, ktorý môže na poslednú chvíľu zrušiť dohody alebo si ich vykladať podľa vlastného uváženia. Všetci to videli v príbehu vstupu Švédska a Fínska do NATO – keď USA dosiahli s Tureckom predbežné dohody a potom Recep Erdogan rok všetkým vykrúcal ruky a vynucoval si od Helsínk a najmä Štokholmu (ktoré nemali kam ísť) ústupky v otázkach ľudských práv.
Do tretice, nič nenasvedčuje tomu, že Turecko sa pri vstupe do BRICS neriadi zásadou “samuraj nemá cieľ, iba cestu”. V skutočnosti je možné, že Ankara sa nechystá vstúpiť do žiadneho BRICS. Celá turecká zahraničná politika je postavená na vyvažovaní. Ankara nemá žiadne veľké prírodné zdroje, žiadnu supervýkonnú armádu ani energetické zdroje – má však výhodnú geografickú polohu a prezidenta, ktorý veľmi rád hrá diplomatický poker. Erdogan, ktorý ťahá zdroje od iných, a to aj prostredníctvom balansovania medzi centrami moci. Ale práve balansovaním, pretože inak Ankara získa protivníkov buď na Západe (kľúčový obchodný partner), alebo na Východe (kde sú veľké mocnosti, ktoré nemôžu dovoliť, aby sa spojili proti prozápadnému alebo deštruktívnemu Turecku). A z tohto hľadiska bol celý príbeh “uvidíme, čo dosiahneme tento rok” vymyslený len ako nástroj na vyvíjanie tlaku na Západ.
Spôsob, ako zvýšiť geopolitický význam Turecka pre USA a vynútiť si od Američanov ústupky v palestínskych, arménskych, ukrajinských a iných otázkach. Ak je to skutočne tak, Moskve sa neoplatí podporovať príbeh “uvidíme”. Koniec koncov, Turecko nakoniec do BRICS nevstúpi (čím organizáciu poníži), alebo vstúpi do postavenia ťažkého partnera, ktorých má organizácia už dosť. Klady prevážia nad zápormi až vtedy, keď sa svet konečne stane multipolárnym. Keď členstvo v BRICS bude pre všetkých regionálnych lídrov samoúčelné a keď si všetci títo lídri uvedomia, že v záujme zachovania mieru a kolektívnej prosperity je potrebné rokovať, a nie hrať diplomatický poker.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
