Ako pôsobiť proti presile? Manéver a operačné umenie. Štvrtá časť.
Asi je čas pozrieť sa na charakteristiku velenia zámerom. Podstatou „velenia zámerom“ je uzatvorenie akejsi dohody (kontraktu) medzi nadriadenými a podriadenými. Jednou je dlhodobá dohoda, ktorou sa podriadený zaväzuje, že bude vždy sledovať veliteľov zámer a ovládať zámery veliteľov o dva stupne vyššie. Na revanš dostáva podriadený od nadriadeného dôveru a voľnosť konania v zmysle spôsobov dosiahnutia zámeru. Čiže nadriadený podriadenému povie ČO chce dosiahnuť, podriadený nadriadenému oznámi AKO to chce dosiahnuť.
Tento štýl mi bol podvedome vždy blízky, aj predtým, ako som do hĺbky študoval a pochopil manévrové prístupy (tisícky strán podkladov). Je aj prirodzenou súčasťou pôsobenia kapitánov lietadiel a vrtuľníkov, teda veliteľov dopravných lietajúcich zariadení. Krátkodobou dohodou je bojová úloha pre podriadeného, v ktorej sa zaväzuje, že bude podporovať hlavné úsilie a splnenie hlavnej bojovej úlohy. Taký spôsob myslenia má potom veľmi široké civilné uplatnenie, nielen v letectve.
Príklady z histórie dokazujú, že uplatnením zásad manévrových prístupov nie je ohrozená strata kontroly nad situáciou, pretože vojská sú riadené prostredníctvom zámeru (intent) a bojovej úlohy (mission). Čiže detailné riadenie je nahradzované usmerňovaním, ktoré považuje za prirodzené, že podriadený najskôr koná (využije ponúkajúce sa príležitosti) až potom hlási, pokiaľ je to v súlade so zámerom alebo pokiaľ sa naskytla výhodná príležitosť konať. Pokiaľ môže využiť iniciatívu a moment prekvapenia.
Táto metóda je široko využívaná a uplatňovaná v profesiách, kde prvolíniový personál nemôže podliehať totálnej kontrole. Napríklad už v tretej časti spomenutom v civilnom dopravnom letectve (to robím v súčasnosti), v obchodnom námorníctve, všeobecne v doprave, v celom zdravotníctve, široko v baníctve (mojej civilnej odbornosti pred vstupom do vzdušných síl) a v mnohých iných odvetviach.
Základnou podmienkou je znovu vzájomná dôvera, ale najmä pripúšťanie chýb, ktorých sa podriadení v procese formovania môžu dopúšťať. Druhým predpokladom je pripúšťanie prienikov do vlastnej, aj protivníkovej zostavy, ako protiváhy úpornej obrany súvislých frontov. V civilných odvetviach to má tiež svoje paralely. Napríklad umožnenie pokračovať v priblížení na pristátie pre dopravného pilota s možnosťou, že ak v definovanom bode nemá kontakt, musí prerušiť priblíženie a ísť z toho von, do bezpečia. Aby posádka vyhodnotila podmienky a pripravila sa na prípadný ďalší pokus, alebo odlet na záložné letisko.
Vojenské predpisy niektorých armád sú postavené na manévrovom prístupe, napríklad British Army (britské pozemné vojsko), U.S. Marine Corps (Námorná pechota USA) a ďalšie. Tieto nemajú často ani vyhradený charakter, ako je to v obidvoch uvedených prípadoch.
Nátlakový prístup v operačnom umení znamená dosahovanie víťazstiev v postupných bitkách na taktickej úrovni. Nezáleží na tom, či sú taktické boje vyhrávané použitím manévrového prístupu. Takýto spôsob si môže dovoliť protivník s veľkými zdrojmi. Menší protivník sa môže vysiliť natoľko, že napokon vyhrá vojnu, ale už nebude o čo bojovať a najmä nebude mať síl na využívanie plodov svojho víťazstva. Svedectvom takýchto víťazstiev je posiata celá história. Na ilustráciu moderného chápania základných pojmov si uveďme citáty civila, ktorý v USA urobil najviac pre propagáciu manévrového prístupu.
Podľa Linda operačné umenie znamená: “Je to umenie vyhrávať ťaženia. Radí sa medzi taktiku (umenie vyhrávať bitky) a stratégiu (umenie vyhrávať vojny).” (W.S. Lind Maneuver Warfare Handbook) Podľa tohto autora, operačné umenie je umenie používať taktické udalosti na to, aby sme priamo udreli na strategický kľúčový prvok (ťažisko) protivníka (Center of Gravity, COG). Z hľadiska veliteľa je to umenie rozhodnúť sa, kedy, kde a či vôbec bojovať, čiže či takýto boj sleduje strategický plán a direktívu najvyššieho veliteľa. Inými slovami, či takýto boj prináša víťazstvo na vojensko-strategickej úrovni, lebo o to vždy ide.
Vzdelanie a výcvik pre manévrový prístup
Dnešný anglo-americký vojenský vzdelávací proces si osvojil princípy prípravy Wehrmachtu (bez primitívnych ideologických zábran), ktorý práve vo vojenských víťazstvách na začiatku 2. svetovej vojny široko rozvinul a uplatnil manévrové prístupy. Dnes je výcvik a vzdelávanie dôstojníkov, ako manažérov vojny, vzdelávanie v časti moderných ozbrojených síl vo veľkej miere postavené na uplatnení zásad manévrového prístupu.
Základom úspechu vo vojne je výcvik a vzdelanie veliteľov (vzdelávanie je súčasťou výcviku = prípravy, nie naopak!). Najlepšou učiteľkou vojenského umenia je história. V jej využívaní pri výchove vojenských odborníkov máme viac ako vážne pozdĺžnosti. Ak sa aj v dnešnom vojenskom vyučovacom procese vyskytujú lekcie vojenskej histórie, tieto sú naďalej podávané schematicky, ideologizovane a jednostranne, čo si absolventi týchto škôl v mnohých prípadoch dodnes neuvedomujú. Navyše, naši vysokoškolskí učitelia, po desiatkach rokov výlučne školskej praxe, sú dávno odtrhnutí od reality a od života, aj od vývoja vojenského umenia. Stalo sa tak po deformovaní vojenskej reformy, o ktorej sme už písali. Naďalej sa zameriavame na vojenské vedy (z angličtiny „military arts“) namiesto vojenského umenia („military sciences“). Výsledkom je schematické vyučovanie taktiky, ale aj základov operačného umenia a stratégie na poučkách a povinných úkonoch. Namiesto širokého uplatňovania tvorivých metód (napr. taktických cvičení bez vojsk), ktoré dôstojníkov provokujú do prešpekulovaných riešení, neraz rýchlych. Inštruktor nedáva návod, nekritizuje, pokiaľ svoje riešenie dôstojník logicky zdôvodní, pri zachovaní zásad manévrových prístupov.
Preto v našich podmienkach bude nevyhnutné vykonať niekoľko opatrení na presadenie nového myslenia vo vojenstve, aj obnovou nezvratným dotiahnutím zdeformovanej reformy vojenského vzdelávania. V prvom rade by mala nastúpiť oficiálne podporovaná kampaň na uvoľnenie teoretického tvorivého potenciálu dôstojníckeho zboru, ktorej výsledkom bude vytvorenie „manévrovej atmosféry“ v celej armáde. Ako to nazval nestor slovenskej armády v jednej zo svojich posledných poznámok už na smrteľnej posteli: potrebujeme „integráciu armádneho a bezpečnostno-politického rozumu“. Sú to slová generálmajora v.v. Ing. Jána Repaského, vyjadrené v osobnom rozhovore s autorom 14.9.1998 v Ústrednej vojenskej nemocnici Ružomberok. Hneď následne by mala prísť „reforma vojenského školstva a prípravy budúcich generácií veliteľov, ktorá musí zodpovedať požiadavkám novobudovanej, a reformovanej armády“.
Ešte raz si pomôžem slovami veľkého vojenského ducha slovenského národa, ktorý menej publikoval, ale veľa uvažoval, organizoval a konal (je tiež iniciátorom „Pamätníka zmierenia“ v areáli MO SR): „Integrácia vojenského školstva musí zodpovedať požiadavkám integrovanej armády a nie naopak. Treba si jasne definovať, čo sme si schopní vyškoliť doma, čo v zahraničí a čo je výhodnejšie nakúpiť z civilu“. Reformu školstva som dostal šancu zrealizovať o niekoľko rokov neskôr. A neraz som si spomenul na naše dlhé debaty. Môj inšpirátor, strategický kouč a autor úvah po dlhej a ťažkej chorobe skonal o pár dní neskôr 19. septembra 1998.
Čo z toho vyplýva?
Naši vojaci by v prípade reálneho potenciálneho konfliktu, v ktorom by išlo o vlasť, zomierali v oveľa väčšej miere, ako je nevyhnutné, nie z dôvodu nedostatku prevahy v bojovej sile, ale preto, že naši vojenskí stratégovia (nejakú hŕstku nádejných nesporne máme) sa stále spoliehajú na nátlakové teórie koncentrácie palebnej sily vo frontálnych útokoch proti vopred určeným cieľom. Na (veľmi limitované) zálohy ľudských zdrojov. Na stohy zásob techniky a munície. Na zázračnú pomoc odkiaľsi. Na vopred pripravené operačné plány. Nepolitizujem. Ochrana štátnosti JE politikum.
Slovenskí vojaci (dnes neraz jediní pokračovatelia svojich rodov v rodinách s jedináčikmi) by nevedeli, že sa zbytočne môžu stať hrdinami „in memoriam“ len preto, lebo všetko by mohlo byť inak. Lebo ich naďalej učíme slepo čakať na rozkazy, namiesto iniciatívneho využitia ponúkajúcich sa príležitostí. V zmysle stupídnej zásady „vojak nemá rozmýšľať, vojak má plniť rozkazy“. Lebo stále sme v zajatí podrobného zadávania rozkazov, namiesto velenia zámerom. A nevedia ani to, že vyhliadky takéhoto spôsobu vedenia vojny na víťazstvo sú v prípade malého štátu minimálne, ak nie nulové. Nevedia ani to, že jediným a výlučným poslaním každého slovenského vojaka je ochrana suverenity, národno-štátnej slobody a teda ŠTÁTNOSTI.
Platí to aj, a predovšetkým, pre vojnu nadnárodnej oligarchie realizovanej eurobyrokraciou, proti našej štátnosti a štátnostiam, suverenitám malých členských štátov EÚ. Nepodceňujme fakt, že v prvých líniách domácich kolaborantov majú nadnárodní likvidátori štátností dosadených absolútne nemúdrych, nekompetentných, nevzdelaných domácich šašov. Oni nie sú na to, aby rozmýšľali. Oni sú na to, aby národným štátom zabraňovali dosahovať „integráciu armádneho a bezpečnostno-politického rozumu“.
Protiliekom sú manévrové vojny, inými slovami, manévrový prístup k vedeniu vojnovej činnosti, ale aj k vedeniu štátov. Je najvyšší čas začať konať hneď tak, aby nám svet znovu neunikol takým spôsobom, že ho nedobehneme, ani keby nám bežal oproti. A že zrazu zistíme, že už znovu nemáme štát a štátnosť, v tom lepšom prípade len jeho torzo. Náš národ by už ďalšiu stratu štátnosti neprežil.
Najbližší manéver urobme v nasledujúcich voľbách. Vysokou a nečakanou účasťou normálnosti vyšachujme extrémistických protištátnostných liberálnych nacistov a pošlime ich na smetisko dejín ešte predtým, ako stihli nastúpiť a napáchať škody, ako aj odovzdať štátnosť do cudzích rúk. Máme na to. Na slovenský zdravý sedliacky rozum nemali už v histórii mnohí. Nemajú naň ani doma vychované hadie farmy zradcov, inkvizítorov, nositeľov cudzích hodnôt a záujmov, čiže kolaborantov.
Použime to najlepšie, čo doma máme: stáročnú, ba tisícky ročnú tradíciu zdravého sedliackeho rozumu. Nie iba zdravého rozumu. Zdravý sedliacky rozum je strategický nástroj, schopnosť myslieť na roky dopredu. Čiže aj vypekania s uzurpátormi našej slobody a agresormi ako malý pes s veľkým. NEBOJME SA SAMI SEBA. Najhoršia smrť národa by bola smrť vydesením pred obrami na hlinených nohách, s telom zo slamy a s otrubami v hlavách. Nechcime sa stať nimi. My zatiaľ nie sme natoľko zdegenerovaní, nie sme nimi. Sme iní a to je dobre! Nemám na mysli celé národy. V každom národe, ktorý som spoznal, sú popri množstve degenerantov aj milióny schopných a múdrych ľudí. Mojou poznámkou mám na mysli predovšetkým tú otrasne nekvalitnú, mocou opitú politickú reprezentáciu, ktorá manipuluje našimi národmi. Zradcov a kolaborantov. Spoznať ich podľa toho, že bagatelizujú pojmy ako národ, štát a štátnosť. (mená a funkcie im tentoraz darujem – čitateľ si dosadí). Už to je „manévrové“, že robíme to, čo chceme my a nie to, čo chcú oni.
Pokračovanie v poslednej časti uplatnenia manévrového prístupu a poučenia pre súčasnosť
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR
