Aktuality, Bezpečnosť,

Formovanie dôstojníkov: Exkurzia do histórie vojenskej reformy (6. časť)

---

 

Z hľadiska možnosti zvýšenia stupňa vzdelania sa mal systém v porovnaní so zdedeným stavom zmeniť k lepšiemu. Predpokladalo sa, že veľká časť absolventov AOS si pravdepodobne doplní druhý stupeň vysokoškolského vzdelania na iných, predovšetkým slovenských najmä verejných univerzitách. Lebo si vážime vzdelanie. Treba povedať, že budúce vojenské zameranie absolventa nemalo závisieť od absolvovaného študijného programu v rámci AOS, čo bol ďalší rozdiel oproti zdedenému systému. Napríklad budúci delostrelec mohol vyštudovať ktorýkoľvek z troch ponúkaných programov, nemusel študovať dovtedajší „manažment delostreleckých systémov“, pretože také niečo nový systém neponúkal.

Jeden z najviac diskutovaných problémov bol charakter AOS ako štátnej vysokej odbornej školy neuniverzitného typu, ktorá nemala byť členená na fakulty. Argumenty vojenskej akademickej obce sa týkali najmä potrebnosti univerzitného charakteru školy a zabezpečenia akreditácie študijných programov v druhom a treťom stupni vysokoškolského štúdia. V tomto kontexte treba spresniť niekoľko faktov. V prvom rade, podľa nového vysokoškolského zákona sa všetky vysoké školy mali podrobiť veľmi prísnym podmienkam akreditácie tak, aby zodpovedali presne určeným požiadavkám. Vyhovenie prísnym svetovým civilným akreditačným kritériám akreditácie pri malej veľkosti inštitúcie, obmedzených zdrojoch a pri nevýskumnom charaktere školy by bolo už strednodobo pre všetky tri stupne nemožné. Kvalita by sa len kamuflovala a predstierala. Ibaže, frekventanti pôvodných študijných programov, vrátane doktorandských, mali dokončiť svoje štúdiá podľa dovtedy platných noriem. Čiže prechodne sa umožňovala kontinuita.

 

Napriek uvedenému, súčasťou koncepčných zámerov bola aj požiadavka na prípravu nových študijných programov inžinierskeho, magisterského a doktorandského štúdia v troch programoch. Na rozdiel od zdedeného systému malo ísť aj v tom prípade o rýdzo civilné študijné programy a predpokladalo sa, že napriek lobingu vojenských akademikov väčšiu časť vyšších akademických titulov budú absolventi AOS chcieť získať v civilných univerzitách. Tento trend vyplýval z prirodzených potrieb dôstojníckeho zboru, ktorého väčšia časť nebude službu v ozbrojených silách považovať za celoživotné povolanie a využije možnosti zmeny systému vysokoškolského vzdelávania tak, aby si v druhom stupni vybrali vhodnú špecializáciu z hľadiska zvýšenia svojich šancí na získanie zamestnania po odchode do civilu.

Kvalita samotného štúdia na AOS vždy závisí od kvality pedagogického zboru a významný faktor mala predstavovať mobilita akademického zboru medzi univerzitami na domácej aj medzinárodnej úrovni. Bolo veľmi pravdepodobné, že časť prednášok a predmetov v rámci AOS bude prebiehať v anglickom jazyku. Predpokladalo sa, že na výučbu niektorých predmetov bude potrebné prijať nových vysokoškolských učiteľov. Malo ísť najmä o predmety v študijnom programe manažmentu organizácií, pokiaľ sa mala zabezpečiť kvalita na dobrej svetovej úrovni. Tento predpoklad sa potvrdil a neskôr spôsoboval problémy pri spustení programu.

 

Vojenský program v AOS

Výcvik kadetov v oblasti vojenstva, vojenských umení, vojenských vied a na vojenskej technike nemal byť vykonávaný v rámci akademických študijných programov a nemal byť súčasťou kreditného systému. Nástupkyňa vysokoškolskej katedry vojenského umenia mala byť organizačne zaradená do CKR, ktoré malo zodpovedať aj za vojenské aspekty akademického vzdelávania. Tento program, aj keď nebol  súčasťou akreditovaného programu, si vyžadoval čas a úsilie. Bol preto jedným z dôvodov, prečo sa v koncepcii počítalo so štvorročným trvaním bakalárskeho programu v rámci AOS.

Oproti typickej dĺžke štúdia na civilnej vysokej škole študenti vojenských škôl robili v skutočnosti o viac ako jeden semester navyše oproti 3-ročným civilným bakalárom. Totiž školský rok mal 11 mesiacov, z čoho priemerne 6-7 týždňov mal tvoriť vojenský program. To je stále viac ako 4×9 mesiacov na akademické študijné programy. Preto bola ďalším z dôležitých dôvodov tejto dĺžky štúdia aj možnosť získania druhého stupňa vysokoškolského vzdelania už po ročnom dennom štúdiu v tých civilných univerzitách, ktoré takúto možnosť ponúknu. Všetko na základe kreditov.

Vojenský výcvik mal byť na rozdiel od zdedeného systému sústredený do kratších zimných a dlhších letných vojenských blokov, ktorých obsah sa mal v každom akademickom roku meniť tak, aby postupne pripravil kadeta na splnenie podmienok na vymenovanie do prvej dôstojníckej hodnosti poručíka. Študent-kadet sa mal rozhodnúť o svojej vojenskej špecializácii spravidla do konca tretieho ročníka. Časť letných výcvikových programov mala po ich rozhodnutí závisieť aj od budúcej vojenskej špecializácie kadeta. Obsah a charakter vojenských programov bolo treba vypracovať, doslova nanovo vytvoriť. Zdedené boli prakticky nepoužiteľné.

Tento systém umožňoval nepomerne flexibilnejšie zohľadňovať potreby vojsk v jednotlivých odbornostiach. Totiž zatiaľ čo predtým bol potrebný predstih plánovania potrieb najmenej 5 až 6 rokov, po novom stačil predstih plánovania maximálne 2 roky, niekedy aj menej. Iba v prípade pilotov to bolo okolo 2,5 roka, stále polovica zdedeného stavu.

 

Na rozdiel od zdedeného systému tzv. číslo vojenskej odbornosti nezáviselo od civilného študijného programu kadeta v AOS. Všetci absolventi museli prejsť klasickou vojskovou praxou začínajúcou spravidla funkciou veliteľa čaty až po úroveň veliteľa roty. Prirodzene, bolo pravdepodobné, že v budúcich vyšších funkciách v oblasti plánovania, programovania, rozpočtovania alebo finančnej administratívy sa skôr uplatnia absolventi pripravovaného študijného programu manažment organizácií. Na druhej strane v technických a časti logistických špecializácií sa lepšie uplatnia absolventi plánovaného študijného programu dopravné strojárstvo. V spojárskych špecializáciách absolventi plánovaného študijného programu elektronika.

 

Program výcviku dôstojníkov sa potom mal skladať zo základného vojenského výcviku pred nástupom do AOS, pokračovacieho vojenského výcviku počas štúdia a z kurzov kariérneho rozvoja. Zavedením typického prvku pre veľkú časť profesionálnych armád s názvom „kadetské zbory“ (už sme o nich publikovali) bol predpoklad, že výraznú časť prihlásených by tvorili práve takí kadeti, ktorí už prešli nevojenskou vojskovou prípravou v kadetských zboroch. Čiže aj pre nich by sa program upravil.

Pred ustanovením študenta do jeho prvej reálnej vykonávacej funkcie v operačnej vojenskej jednotke malo ísť o nasledujúce výcvikové bloky:

1. a) základný výcvik kadetov pred začiatkom prvého školského roka v trvaní asi 4 týždne, čiže nástup august, začiatok štúdia september,
2. b) sústredený výcvik kadetov po skončení prvého, druhého a tretieho školského roka (v trvaní od 4 do 6 týždňov) tak, aby kadet postupne získal vojenské a líderské zručnosti na úrovni posádky, družstva až čaty, dovedna teda asi 22 týždňov vojenského výcviku,
3. c) výcvik vo vstupných odborných dôstojníckych kurzoch, uskutočňovaných po promócii a po vyradení v hodnosti poručíka.

Dĺžka kurzov mala závisieť od vojenskej odbornosti a mala trvať pre niektoré špecializácie skôr pozemného a logistického charakteru iba pár týždňov, väčšinou niekoľko týždňov až 3 či 4 mesiace. Pre pilotov 15 až 18 mesiacov, teda najdlhšia. Týmto sa stane, že pilot mal v hodnosti poručíka v rámci operačnej jednotky slúžiť veľmi krátky čas tak, ako je to veľmi typické pre všetky moderné ozbrojené sily.

Teraz len stručne zhrniem, ako to bolo v skutočnosti a čo intrigáni a antireformní lobisti neumožnili dotiahnuť v prvej etape a čo napokon úplne „pohnojili“ v nasledujúcej etape. Časť komentárov už bola poskytnutá v predchádzajúcich častiach. Urobím to formou otázok.

Popri formovaní nového typu dôstojníkov pre profesionálnu armádu, boli ešte nejaké zámery reformy? Jednoznačne to bola úspora finančných a ľudských zdrojov. Financie mali ísť predovšetkým na prevádzku a výcvik vojsk. Nie na nadsadené počty vo vzdelávacích programoch. Veď každý z množstva zdedených programov požadoval katedru. V každej katedre bol potrebný profesor, nejaký docent až dvaja, zopár PhD a nejakí doktorandi. Redukcia na zopár nových katedier umožňovala radikálnu úsporu ľudí, ale zároveň zvýšenie kvality koncentráciou zdrojov.

Podarilo sa dosiahnuť zámery reformy? V prvej etape určite, ale v rámci akceptovateľných kompromisov tak, že zostal aj vlk sýty, aj ovca celá. Namiesto jedinej inštitúcie sme boli nútení vytvoriť dve, pretože vysoká škola vraj nemohla byť podriadená výcvikovej škole, ktorá je pre armádu kritická. Naopak to bolo v zásadnom rozpore s reformou, teda vylúčené. V druhej etape o pár rokov deformátori dosiahli absolútnu likvidáciu reformy, po ktorej je aj vlk hladný, aj ovca roztrhaná.

 

Čo je nutné urobiť do budúcnosti? Ak sa nájde dostatok politického pochopenia a odvahy, bude čo najskôr nutné spustiť nové kolo reformy. Aby výsledky boli absolútne nezvrátiteľné, bude nutné zrušiť poskytovanie vysokoškolského vzdelávania v rezorte obrany. A výcvik vrátiť pod NAO, teda pod velenie rotujúcich veliteľov. Iné východisko už neexistuje. Úvahy o obnovení poskytovania stredoškolského vzdelávania v rezorte sú už úplne zvrátené.

Dá sa tentoraz očakávať pochopenie vojakov pre zmeny? Nie, žiadna zmena nie je vítaná, vojsko má tendenciu na zotrvačnosť. Zmena bude musieť byť vnútená doslova prevalcovaním odporu. Pochopenie sa dá čakať až po rokoch. Nostalgia za zdedeným u časti vojakov pretrvá po celý zvyšný život. Ostatní sa budú možno pýtať a vtedy majú šancu pochopiť.

Dá sa očakávať politický dopyt po reforme? Nie. Lobisti v pozadí EÚ nepotrebujú kompetentný a moderne mysliaci dôstojnícky zbor v štátoch určených na likvidáciu štátnosti pohltením ich ozbrojených síl a zborov. Reforma je nutná len pre Slovensko a vizionárskych vlastencov, ktorí si uvedomujú ohrozenia štátnosti, pre ktorých je štátnosť posvätná a teda doceňujú význam ozbrojených síl a zborov. A predovšetkým si uvedomujú dôležitosť špičkového dôstojníckeho zboru. O to pôjde v prvom rade.

Máme sa učiť od susedov? Nie. Iba to, ako to nerobiť. A nechať ich robiť si veci vo svojich armádach po svojom. Nám musí ísť iba o Slovensko.

Napokon posledná legitímna otázka, či mám pochopenie pre odporcov. Na prekvapenie mnohým mám. Reakcia nostalgikov je pochopiteľná a prirodzená. Pokiaľ zachovali slušnosť a kultivovanosť, nikdy som nemal problém prezentovať protiargumenty. Ak boli neslušní, mám reputáciu kultivovanej nekompromisnej rozhodnosti. Budúci reformátori to nebudú mať ľahké, zlepšenie zdedeného stavu bude vždy terčom odporu.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR

Zdieľajte článok