Predvolebná lekcia zo stratégie: Pôsobenie proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu. 2. časť.
TYPY PREVAHY
”Ak je niekto menší, mal by sa pokúšať byť šikovnejším.” (Colin S. Gray)
Prevaha, ktorá bola popísaná z pozorovania sveta zvierat, existuje vo vzájomných interakciách, ktoré prevažujú vo vojne do určitej miery a spôsobujú komplexnosť vojny a jej nevyspytateľnosť. Ako uvidíme neskôr v tejto štúdii, najdôležitejšou koncepciou manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti je ”Boydov OODA cyklus” vyplývajúci z postupnosti: pozorovanie (observation) – orientácia (orientation) – rozhodnutie (decision) – konanie (action). Toto je dôvodom, prečo budeme v ďalšej časti skúmať, ktorá fáza súvisí s konkrétnymi typmi prevahy. Každý typ prevahy budeme posudzovať z hľadiska lineárnosti a nelineárnosti, popísaných nižie a zároveň v úzkom spojení s nátlakovým a manévrovým prístupom.
Numerická (početná) prevaha
Numerická prevaha je najnižším typom a vo svojej podstate je lineárnou. Numerická prevaha má význam iba v jednej fáze OODA cyklu, ktorou je fáza ”konania”. Mám tým na mysli všetky faktory, ktoré ľahko môžu byť matematicky vyjadriteľné, ako ľudské a materiálne zdroje všetkých druhov. Zápas o numerickú prevahu dominuje v histórii ľudstva spolu so zápasom o technologickú prevahu. Dôvody sú veľmi jednoduché. Čísla sú zdanlivo presvedčivé, straty a zisky sa dajú ľahko vypočítať. Počty pomáhajú odstrašiť potenciálnych protivníkov a umožňujú nahraditeľnosť. Keď je hojnosť zdrojov aj chyby sa ľahšie naprávajú.
V ére, keď sa zdroje stávajú v stále väčšej miere nedostatkovými, plánovači sa musia obzerať po iných možnostiach riešenia prevahy. Aj zastarané zbraňové systémy sú zachovávané v znížených počtoch z dôvodu stále sa zvyšujúcich nákladov, sprevádzaných znižovaním výdavkov na obranu. Obrovské množstvá nepoužiteľnej výzbroje si na obnovu ich operačnej použiteľnosti môžu vyžadovať neúmerné ľudské úsilie a finančné zdroje.
Veľa demokracií má ťažkosti s náborom do armády a takto sa numerická prevaha stáva veľmi relatívnym problémom. Švajčiarsky, rakúsky alebo fínsky model vonkoncom nie sú zastaranými (pozn.: písané v roku 1999) a druhy vojsk náročné na ľudské zdroje môžu hrať stále dôležitejšiu úlohu. Napriek tomu, číra numerická prevaha nezaručuje víťazstvo v modernej vojne a stáva sa tak najľahším typom, ktorý možno prekonať buď technológiou, alebo uplatnením vhodnej ”stratégie”. Navyše, existuje veľa spoločností, ktoré sú schopné do armády prilákať najvyššiu kvalitu ľudského potenciálu, ale zlyhávajú vo vytváraní vhodného inovačného prostredia ako podmienky pre flexibilné, agilné a adaptabilné (prispôsobivé) ozbrojené sily.
Technologická prevaha
Technologickú prevahu môžeme považovať za druhú najnižšiu v poradí a vo svojej podstate je buď lineárna alebo len mierne nelineárna. Iba dve fázy OODA cyklu sú založené na technológii, fáza pozorovania (zhromažďovanie a prenos informácií) a fáza konania. Tým nie je povedané, žeby technológia nebola dôležitá pre vedenie vojny. Ibaže, ako dokázala história, preceňovanie vplyvu technológie na vojnu by mohlo byť tiež nebezpečné. ”Vojenská história za posledných osemdesiat rokov ponúka mnoho prípadov, v ktorých konflikt vyhrali vojská so slabšou technológiou.” Profesor Murray sa dotkol historického obdobia s predtým nevídanou rýchlosťou technologického vývoja. Jeho závery sa podobajú Van Creveldovým záverom. Iba jeden citát z mnohých:
”Aj keď technológia hrá veľmi dôležitú úlohu vo vojne, to samo osebe neznamená, že ona samotná môže diktovať spôsob vedenia vojny, alebo viesť k víťazstvu.” (Van Creveld „Techology and War)
Rozdiely v bojových možnostiach leteckých prostriedkov (ide o technologicky najviac závislú zložku ozbrojených síl) nadobúdajú väčšie rozmery ako v akejkoľvek inej oblasti. Podľa „The Military Balance“ na konci tisícročia celosvetovo 170 krajín prevádzkuje takmer 60 základných typov bojových lietadiel a viac ako 40 základných typov bojových vrtuľníkov, z ktorých jednu štvrtinu tvoria útočné vrtuľníky. Počet základných typov bojových lietadiel sa v dohľadnej budúcnosti zníži možno na nie viac ako 15 a v prípade útočných vrtuľníkov na šesť.
Náklady na jeden kus dosiahnu astronomické výšky. Len na porovnanie, v roku 1997 v rámci celého sveta existovalo približne 34 tisíc bojovo použiteľných lietadiel, z ktorých 55% prevádzkovali v USA, Rusku, v krajinách NATO a ostatnej Európy. Podľa Edwarda Lutwaka ”Kráľovské vzdušné sily mali vo svojom inventári na konci 1. svetovej vojny 22 tisíc lietadiel” čo bola jediná krajina. Ako poznamenal Van Creveld v roku 1991 v diele „On Future War“: ”Počas 2. svetovej vojny USA vyrobili za jediný rok 100 tisíc lietadiel.”
Podľa akýchkoľvek kritérií obrovské zníženie počtov odráža disproporčný rast ceny a bojových možností. V priebehu veľmi krátkeho času sa cena špičkových bojových lietadiel výrazne zvýšila. Napríklad stíhací bombardér P-51 Mustang stál v roku 1945 podľa Lutwaka (prevzaté z „Command in War“) 50 tisíc USD, F-4 Phantom stál v roku 1965 okolo 1 milión USD. V polovici osemdesiatych rokov priemerné bojové lietadlo stálo okolo 25 miliónov amerických dolárov. Moderný neviditeľný ”Stealth” bombardér stál na konci tisícročia až do 500 miliónov amerických dolárov za kus. Problém dostatku financií sa stáva najdôležitejším činiteľom pre všetky štáty. Konkrétne menším krajinám hrozí osud, že sa stanú smetiskom pre starnúce západné parky techniky.
Problém filozofie financovania technologicky a finančne náročných vzdušných zbraní je spracovaný v štúdii: J. Pivarči (bývalý veliteľ 3. zboru LaPVO a ŠT MO SR), P. Švec, “Malé národy a bojové lietadlá budúcnosti,” Apológia 7 a 8, Trenčín, 1997. Okrem toho sa autori vyjadrili k možnostiam malých vzdušných síl. Na záver uviedli myšlienku, že nákupom predraženého ”hardwaru” (lietadiel a motorov) sa neujdú peniaze na ”software” (vyspelé zbrane, systémy riadenia paľby, prístrojové vybavenie) a na výcvik, čo nie je najoptimálnejším riešením. Strategická múdrosť. Posledný vývoj zbraní Ruskom, ktoré tým šokuje západ, má význam len v prepojení technológie s vhodnou stratégiou.
Napriek tomu niet dôvodu na pesimizmus. Víťazné vojny, v ktorých nezasiahla pechota alebo ručné zbrane, sa vyskytli veľmi zriedkavo, ak sa vôbec vyskytli. Naproti tomu, v histórii poznáme niekoľko prípadov, kedy aj technologicky vyspelejšia mocnosť vyhrala vojnu použitím menej vyspelých zbraní. Ako uvádza Van Creveld v „Technology and War“: ”Len s ťažkosťami možno poukázať na akúkoľvek významnú bitku v ktorej bolo víťazstvo dosiahnuté výlučne alebo hoci prevažne z dôvodu jasného účinku výnimočnej zbrane.”
Vojny posledného obdobia, vrátane Kosova, Bosny, Čečenska, Afganistanu alebo Vietnamu, Iraku, Líbye, aj Sýrie dokázali, že technologická prevaha prináša tendenciu smerom k centralizácii, symetrii a nátlaku. Naproti tomu sa technologický slabší protivník musí utiekať k decentralizácii, asymetrii nelineárnosti a k manévru.
Technológia vo vykonávacej fáze OODA cyklu odľudšťuje vojnu tým, že podporuje oddelenie oproti stojacich síl. Napriek tomu kľúčom k úspechu je naďalej ľudská schopnosť výberu a prioritizácie informácií. Výberový technologický pokrok bude lacnejší a často účinnejší ako investície do najnovších zbraňových systémov, ktoré rýchlo zastarávajú. Nemodernosť sa ukazuje ako relatívna záležitosť. Sloboda výberu je záležitosťou vyváženosti medzi finančnými zdrojmi a dosiahnuteľnými bojovými možnosťami. Navyše, lepšie je vyhnúť sa porážke v nátlakovej vojne, pretože oveľa ťažšie sa operuje proti komusi, kto sa riadi úplne rozdielnymi zásadami, čiže bojuje asymetrickým spôsobom.
Týmto aspektom sa podrobne zaoberal Lawrence Freedman v „The Revolution in Strategic Affairs“ z roku 1998 (IISS, Oxford). Jedným riešením môže byť oželenie relatívnej technologickej kvality v záujme zachovania efektívnosti ozbrojených síl ako uceleného bloku.
Situačná prevaha (prevaha v prostredí)
Prostredie (situácia) má svoj význam hlavne v dvoch fázach OODA cyklu, v orientačnej a vo vykonávacej fáze. Tento typ prevahy je vo svojej podstate nelineárnym typom, z čoho vyplýva, že ide o druhý najvyšší typ prevahy. Zahŕňa v sebe podmienky (alebo strategický kontext vojny) akými sú morálna základňa, terén, geopolitika, propaganda, diplomacia, sociálna situácia a každý prvok, ktorý ovplyvňuje výsledok vojny.
Viacpolárny svet si vyžaduje viac pružnosti vo vytváraní priaznivých podmienok, ale zároveň pridáva viac komplikácií ak sú analýzy založené na falošnom chápaní. Zatiaľ čo počty a technológiu môžeme považovať za znásobovače sily, prostredie (situácia) môže pôsobiť nielen ako znásobovač sily, ale aj ako rozdeľovač sily v prípade použitia nevhodnej stratégie v určitom prostredí. Jednotná spoločnosť má väčšie šance na úspech a rýchly rozhodovací proces nezávisí iba od technologickej prevahy. Obrovskú nevýhodu majú vnútorne fragmentované viacnárodné kolosy, preto možno s istotou tvrdiť, že Eurowehrmacht by bol kolosom na hlinených nohách.
K nelineárnosti poskytol veľa dobrých príkladov na dôkaz nelineárneho charakteru prostredia Robert Jervis v článku ”Complex Systems: The Role of Interactions”. Jedna myšlienka si zasluhuje citáciu: ”Sme svedkami koevolúcie: rastliny a zvieratá sa nielen prispôsobujú prostrediu, ale ho menia. Výsledkom je, že toto sa stáva priaznivejším pre niektoré formy života a menej priaznivým pre iné.”
Bojový duch, priaznivé prostredie (situácia) alebo ovládanie zdrojov, ktoré majú kľúčový význam pre protivníka, to všetko môžu byť za určitých okolností rozhodujúce faktory. Typickými charakteristikami sú často buď zlyhanie protivníka, ktorý je v prevahe, alebo jeho neschopnosť porozumieť prostrediu, v ktorom je vedená vojna, prípadne chýbajúce vedomosti o historických súvislostiach. Početne a technologicky vyspelejší protivník bol v minulosti neraz prekvapený práve následkom takéhoto podceňovania. Takáto situácia môže mať rozhodujúci význam a pomôcť slabšiemu protivníkovi buď vyhnúť sa porážke, alebo prilákať podporu. Počas orientačnej fázy rozhodovacieho procesu môžu plánovači ľahko prehliadnuť situačnú prevahu (prevahu v prostredí).
Pri hodnotení prostredia (situácie) sú z toho dôvodu veľmi bežnými buď dvojitý meter, alebo jednostranné interpretácie historických udalostí, čo poskytuje príležitosti pre skresľovanie a zneužitie informácií a v konečnom dôsledku to posúva silnejšieho protivníka za ”hranu chaosu” v stále komplexnejšom priestore bojovej činnosti.
Schopnosť zatlačiť protivníka za ”hranu chaosu” v nepriateľskom prostredí je podľa teórie komplexnosti ”vrcholom umenia” v každom konflikte. ”Hrana chaosu je neustále sa pohybujúca bojová zóna medzi stagnáciou a anarchiou, jediné miesto kde môže byť komplexný systém spontánnym, prispôsobivým a živým.” Uvádza to v roku 1993 M. Mitchell Waldrop, v diele ”Complexity, the Emerging Science at the Edge of Order and Chaos”. Kľúčový význam má to, že hodnotenie prostredia (situácie) má trvalý charakter a je svojou podstatou dlhotrvajúce. Akákoľvek chyba v ktorejkoľvek fáze má preto disproporcionálne dôsledky.
Situačná prevaha (prevaha v prostredí) preto úzko súvisí s definíciou ”víťazstva”. Prostredie, v ktorom sa vojna vedie, možno buď pochopiť alebo nesprávne chápať. Ak je správne chápané, možno ho buď akceptovať, alebo prispôsobiť, ale nemožno ho ignorovať. Na druhej strane, ”stratégia” môže byť buď vhodná alebo nevhodná vo vzťahu k určitému prostrediu (situácii).
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR, v čase štúdia Náčelník oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO, po skončení štúdia: Náčelník správy vzdušného prieskumu a elektronického boja Veliteľstva vzdušných síl.
