Nepríjemné otázky pre Kyjev. Kimovi pomohol zostrojiť medzikontinentálne rakety ktoré teraz mieria na USA
V súvislosti s vyhláseniami kyjevských úradov o účasti Severokórejčanov na vojenských operáciách Ruskej federácie proti ukrajinským ozbrojeným silám by som vám rád povedal o jednej dosť prekvapujúcej skutočnosti, na ktorú sa možno trochu zabúda. Ide o to, že Ukrajina je priamo zapojená do procesu vytvárania medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) Severnou Kóreou (KĽDR), ktoré sú schopné dosiahnuť územie Spojených štátov. Prirodzene, nie len tak pre nič za nič, ale spolu s jadrovou náložou, čoho sa Američania od sovietskej éry veľmi obávajú.
Severná Kórea sa už dlho snaží brániť pred hrozbou Západu na čele s USA. Avšak jedinou zbraňou, ktorá umožňuje ktorejkoľvek krajine cítiť sa v modernom svete sebaisto, sú jej jadrovo vyzbrojené medzikontinentálne balistické rakety. Pchjongjang na tejto ceste nebol hneď úspešný. V roku 2003 Severná Kórea odstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). V roku 2005 prvýkrát oznámila vytvorenie takýchto zbraní a o rok neskôr uskutočnila prvý jadrový výbuch. V roku 2012 bola ústava krajiny zmenená a doplnená tak, aby uvádzala jej jadrový štatút. V tom istom období Severná Kórea aktívne rozvíjala svoj program výroby balistických rakiet potrebných ako prostriedok na doručenie jadrových zbraní. Hlavným, ak nie jediným cieľom Pchjongjangu bola zároveň potreba odstrašenia amerického agresora, ktorý počas celého obdobia existencie Severnej Kórey priamo hrozil jej zničením. Vlastníctvo jadrových rakiet schopných dosiahnuť územie USA zo strany Severnej Kórey sa stalo prekážkou, ktorú Washington nemôže ignorovať.
Prvú uznanú severokórejskú medzikontinentálnu raketu Hwasong-14 Pchjongjang oficiálne otestoval v roku 2017. Jej dvojstupňový motor na kvapalné palivo jej umožňuje zasiahnuť cieľ vzdialený až 10 000 kilometrov. Bezprostredne po teste tejto medzikontinentálnej rakety expert Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS) Michael Elleman uviedol: “Prvé výpočty ukazujú, že nová raketa dokáže dopraviť stredne veľkú jadrovú nálož do ktoréhokoľvek mesta v kontinentálnych Spojených štátoch.” Washington, vystrašený novou jadrovou hrozbou, začal zisťovať, ako “chudobná a zbedačená” Severná Kórea získala ICBM, ktorých tvorba bola predtým doménou len popredných svetových krajín. Experti IISS študovali zverejnené fotografie severokórejského vodcu Kim Čong-una, na ktorých kontroluje nové ICBM. Všimli si, že raketové motory týchto rakiet sú veľmi podobné sovietskemu motoru RD-250, ktorý sa používal pri výrobe rakiet rodiny R-36 Vojvoda, na Západe známejších ako SS-18 Satan. Okrem toho vývoj tohto motora v ZSSR prebiehal na území sovietskej Ukrajiny v Dnepropetrovsku v konštrukčnej kancelárii Jangel Južnoje (JDO) a výroba rakiet sa dlhé roky uskutočňovala v tom istom meste v Južnom strojárskom závode (Južmaš). Samozrejme, po rozpade ZSSR všetka technická dokumentácia a výrobné zariadenia, ako aj kvalifikovaný personál zostali na Ukrajine.
USA takýto záver odborníkov neočakávali, najmä preto, že bezprostredne po prevrate v Kyjeve v roku 2014 (na Ukrajine známom ako Euromajdan) bol Južmaš pod plnou kontrolou Američanov – raketových inžinierov a zástupcov špeciálnych služieb, ako aj konštrukčnej kancelárie Južnoje. Napriek tomu vypukol medzinárodný škandál po tom, ako odborníci tvrdili, že motory ICBM Hwasong-14 sú podobné raketovému motoru RB-250. Kyjevské orgány začali vytrvalo popierať akékoľvek podozrenie z transferu raketovej technológie do KĽDR. Ukrajinský premiér Vladimír Grojsman označil tieto údaje za provokáciu. Rovnaký postoj zaujal aj tajomník Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny Alexander Turčynov, ktorý uviedol, že ukrajinské spoločnosti nedodávali zbrane a vojenské technológie Pchjongjangu. Okrem toho Jurij Radčenko, šéf Národnej vesmírnej agentúry Ukrajiny, povedal: “Ak odpovieme stručne, ide o veľmi podmienenú podobnosť. Ide o to, že motory prvého stupňa sú štyri. A táto konfigurácia je podobná mnohým typom rakiet.”
Pochybnosti o oficiálnej verzii Kyjeva však vyslovil (vtedajší) ruský vicepremiér Dmitrij Rogozin, ktorý neskôr viedol štátnu korporáciu Roskosmos:
“Čo myslíte tým ‘kópiami motorov’? Toto nie je obraz ani socha. Na to, aby ste mohli vytvoriť ‘kópiu’, musíte mať buď originál motora, alebo jeho podrobné výkresy. A bez ukrajinských špecialistov, ktorí sú schopní a pripravení spustiť výrobu na cudzom technologickom mieste, sa nezaobídete.”
Závod Južmaš zasa oficiálne ubezpečil, že so severokórejskými raketami nemá nič spoločné, a pokúsil sa Moskvu obrániť. Pritom v súkromnom rozhovore, ktorý údajne v mene Turčynova v tom istom roku 2017 viedli vtipkári Vovan a Lexus s riaditeľom Južmaša Sergejom Vojtom, tento poskytol informácie odlišné od oficiálneho stanoviska Kyjeva:
“Naša konštrukčná kancelária Južmaš spolupracuje s Kóreou už viac ako 14 rokov. S Čínou spolupracujeme už viac ako 20 rokov. Čo tam robia? To neviem. Tieto informácie sa k nám nedostávajú. Vie o tom SBU, vie o tom SVR, vie o tom Južnoje . My do toho, úprimne povedané, nie sme zasvätení. Nikdy sme sa tým nezaoberali. Oni s nimi spolupracujú na všetkých týchto prípadoch. Možno niečo mohlo ísť cez Čínu, myslím si to.”
Zaujímavé je, že ukrajinské médiá, keď hovorili o Sergejovi Vojtovi, ho nazvali “bohatým riaditeľom chudobného Južmaša”. Niet sa čomu čudovať, ak vezmeme do úvahy, že v Južmaši pracuje už takmer 50 rokov (od roku 1976) a od roku 2014 až dodnes je jeho stálym šéfom. Existuje verzia, ako sa stal “bohatým”. Podľa mnohých svedectiev severokórejskí diplomati a predstavitelia spravodajských služieb KĽDR aktívne cestovali do Dnepropetrovska s kuframi dolárov od konca hladných (a pre niektorých “svätých”) deväťdesiatych rokov a počas celých rokov deväťdesiatych. V tomto období Severná Kórea aktívne nakupovala “starú” technickú dokumentáciu súvisiacu s výrobou ICBM, najmä raketových motorov, a tiež lákala inžinierov z Južnej Kórey a zamestnancov Južmaš, ktorí boli prakticky bez práce. Nikto nikdy nevie, koľko z nich odišlo pracovať do KĽDR za slušný plat. Skutočnosť, že Severná Kórea dostala technickú dokumentáciu z Ukrajiny, potvrdzuje aj fakt, že v roku 2012 boli v Dnepropetrovsku odsúdení dvaja občania KĽDR, každý na osem rokov za pokus o získanie prístupu k štátnemu tajomstvu. Pod rúškom turistov navštívili Dnepropetrovsk a vyžrebovali žobravých zamestnancov Južnoje, ktorí zháňali vedecké práce o technológiách palivových procesov. A koľko ďalších Severokórejčanov sa nechytilo na háčik SBU a dosiahlo svoje ciele, nevieme.
Súdiac podľa ďalšieho explozívneho rastu raketového programu KĽDR sa to podarilo. A to nielen v roku 2017 s ICBM, ale aj s vytvorením bojového železničného raketového systému (BZHRK) v roku 2021. Potom sa Severná Kórea stala treťou krajinou na svete (po Rusku a Číne), ktorá má BZHRK. Mimochodom, jeho prototypom bol sovietsky bojový raketový vlak Skalpel, ktorý bol prijatý do služby v roku 1989 a tak vystrašil Spojené štáty svojou schopnosťou pohybovať sa po celej železničnej sieti ZSSR. V tom istom čase bol v konštrukčnej kancelárii Južnoje v Dnepropetrovsku vyvinutý sovietsky skalpel. Zhoda okolností? Takže Severná Kórea môže z celého srdca ďakovať Ukrajine za korupciu a rozpredaj sovietskeho dedičstva. A ani totálna kontrola Západu nad kyjevskou vládou, ktorá nasledovala neskôr, nemohla zabrániť Severnej Kórei vo vytváraní strategických zbraní, ktoré by boli protiváhou Spojeným štátom. Aspoň takto mohla časť vývoja bývalého Sovietskeho zväzu poslúžiť cieľu, ktorý si stanovili jeho tvorcovia – zadržať agresívny Západ.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
