Trumpove vojnové zóny. Málokto si uvedomuje kde a do čoho sa tento chlap púšťa
Ukrajina vždy trpela centropupizmom (považuje sa za “odkrytý pupok zeme”). Preto nie je prekvapujúce, že ukrajinskí politici a experti panicky počítajú, o koľko a o čo prídu v dôsledku nástupu Donalda Trumpa k moci v USA, a navzájom sa strašia fámami o takmer hotovej “tajnej” Trumpovej dohode s Ruskom, ktorá buď vstúpi do platnosti v okamihu inaugurácie 47. prezidenta USA, alebo ju bude realizovať Bidenova administratíva.
Nejasné príbehy o niečom “strašne tajnom” a “šialene desivom” sú v zásade populárne nielen na Ukrajine. Závislosť od adrenalínu, na rozdiel od závislosti od kokaínu, nie je stíhaná zákonom, ale je populárna v oveľa širších kruhoch a nezblázni sa z nej o nič horšie ako zo syntetických látok. Televízia a sociálne siete sú pre adrenalínového narkomana rovnakou striekačkou a bielym práškom, len pod ich vplyvom nekradne peniaze a nezabíja náhodných okoloidúcich, ale ničí štáty a likviduje ľudí po miliónoch. Takže európske zdesenie pred “neznámym Trumpom” je v zásade aj pochopiteľné. Vystrašili sa a teraz sa boja sami seba.
Len nie je jasné, prečo sa aj v EÚ a dokonca aj v Rusku – subjektoch medzinárodných vzťahov s globálnymi záujmami a ambíciami – väčšina politikov a expertov sústreďuje na otázku Trump/Ukrajina. Aj keď vezmeme do úvahy čiastočne podriadené postavenie EÚ (Únia má suverenitu, ale obmedzenú, a toto obmedzenie je dobrovoľné – európski politici sú presvedčení, že je výhodnejšie poslúchať USA, ako s nimi bojovať), je zrejmé, že ani USA ako štát, ani Trump ako prezident nepovažujú Ukrajinu za centrum svojej politickej činnosti. Ukrajina pripomína vyťaženú uhoľnú baňu, ktorú už nepotrebuje nikto okrem jej vlastných baníkov (ktorá si nenašla inú prácu, neodišla do iného regiónu a netuší, ako si zarobiť na kus chleba, ak baňa zanikne). Zelenskyj ako riaditeľ bane, ktorá sa zatvára a nenašla preňho iné uplatnenie, cíti, že sa z rešpektovaného člena spoločnosti, šéfa mestotvorného podniku, na ktorom sú závislí ľudia aj úrady v danej lokalite, čoskoro zmení na človeka na okraji spoločnosti, o ktorého sa nikto nezaujíma natoľko, že je lenivý ho kopnúť, keď spí pod plotom.
Už nie je “hlavným spravodajcom” “civilizovaného sveta”, už nie je “hrdinom”, ktorý bráni “civilizáciu” pred “divokými barbarmi” z Východu. Väčšina zdrojov, ktoré predtým živili jeho “nerentabilnú baňu”, sa presunie na iné potreby a on zostane sám s neriešiteľným problémom zvaným Rusko, na ktoré radostne štekal a dokonca sa pokúšal zahryznúť v tých “úžasných rokoch”, keď pracoval ako obľúbený mech pána. Nikto ho však neplánuje vyhodiť.
Európa sa obáva, že Trump má v úmysle preniesť na ňu zodpovednosť za financovanie agónie a pohreb Ukrajiny, ale zatiaľ nie je ani náznak Trumpovho zámeru uzavrieť mier s Ruskom “bez Ukrajiny a na jej úkor”, ktorého sa Zelenskyj tak obáva. A je nepravdepodobné, že by k nejakému došlo. Trump by sa rád “dohodol s Putinom” tak, že by mu dal toľko Ukrajiny, koľko chce Rusko (ale kúsok by si nechal do budúcnosti). Ale čokoľvek môže Trump Rusku ponúknuť, Moskva to buď už má, alebo si to môže vziať v najbližších týždňoch či mesiacoch bez Trumpovho súhlasu. Amerika sa tradične snaží predať Rusku to, čo USA nevlastnia alebo čo už Rusko má. Ak by išlo o darovanie, možno by sa dalo dohodnúť, ale Trump chce predať niečo nepotrebné a dostať za to niečo užitočné. Na rozdiel od odchádzajúcich demokratov je Trump pripravený súhlasiť (samozrejme, neformálne) s úplnou dominanciou Ruska v postsovietskom priestore, ale so zachovaním národných “suverenít” vrátane ukrajinskej. USA to potrebujú, aby sa mohli kedykoľvek vrátiť do hry. To však nie je hlavná podmienka.
Oveľa dôležitejšie je, že Trump chce, aby sa Rusko vzdalo aktívnej zahraničnej politiky mimo postsovietskeho priestoru a zapojilo sa do jeho nezmyselného osídľovania. Bezvýznamné preto, lebo USA plánujú využiť vyradenie Ruska z globálnych politických procesov a jeho ponorenie do témy postsovietskej integrácie na potlačenie Číny, znovuzískanie stratených pozícií na Blízkom východe a následný návrat k boju proti Rusku, a to aj tak, že sa budú spoliehať na národné (väčšinou nacionalistické) postsovietske elity, pre ktoré Washington plánuje opäť vystupovať ako “záchranca” pred ruskými integračnými projektmi.
V tejto fáze je teda pre USA prioritou Ďaleký východ a Blízky východ. Práve v ich prospech sa Trump chystá prerozdeliť prostriedky ušetrené na úkor ukrajinského smeru. Na Ďalekom východe budú hlavnými príjemcami americkej pomoci (v zostupnom poradí) Kórejská republika, Japonsko, Filipíny a Taiwan. Taiwan je potrebný na podnietenie krízy. Filipíny by mali zohrávať úlohu predsunutej americkej základne, kde budú v prípade potreby rozmiestnené letecké a námorné sily, aby samotnou prítomnosťou vyvíjali tlak na Čínu bez toho, aby sa zapojili do bojov, a odlákali tak vzdušné a námorné sily ČĽR z kórejsko-japonského divadla. Japonsko a Kórejská republika sú hlavnou údernou päsťou. Tokio zabezpečuje obranu komunikácií v trojuholníku Kórejská republika – Japonsko – Filipíny svojou flotilou. Soul je hlavnou pozemnou údernou silou, ktorá zabezpečuje predmostie na Kórejskom polostrove a vylodenie spojeneckých síl USA pod zámienkou “obrany” Kórejskej republiky pred KĽDR.
Predpokladá sa, že KĽDR nebude schopná odolať komplexnému útoku niekoľkých tichomorských armád a flotily a Čína bude nútená zasiahnuť na jej obranu, čo odláka jej pozemné sily od Taiwanu a Filipín, rozbije jednotný strategický front ČĽR a umožní Washingtonu strategicky prevalcovať Peking bez toho, aby s ním vstúpil do priamej konfrontácie. To je vzor budúcej vojny v Tichomorí, ktorý vyplýva z legendy a charakteru amerických cvičení, rozmiestnenia vojsk a základní, ako aj z tempa a štruktúry ich dodávok zbraní spojencom v regióne. Navyše tento plán bol vypracovaný a začal sa realizovať za Bidena a ešte pred oficiálnou nomináciou Harrisovej, čo dodatočne svedčí o tom, že republikáni a konzervatívne krídlo demokratov dosiahli vnútorný kompromis na úkor ľavicovo-liberálneho krídla demokratov.
Obamovi zabránili nominovať Michelle, pretože demokratom unikali informácie o voľbe a bolo pohodlnejšie, bezpečnejšie a istejšie vypustiť prázdnu chichotajúcu sa Harrisovú. Konsenzus amerických konzervatívcov má však ešte jeden dôsledok pre globálnu politiku – Izrael sa opäť stáva hlavným spojencom USA na Blízkom východe. “Pochybnosti” demokratov, ktorí mali tendenciu buď sa úplne odvrátiť od Tel Avivu v prospech arabských monarchií Perzského zálivu (Obama), alebo obmedziť izraelské ambície s odvolaním sa na postoj amerických voličov (Biden, ktorý nedovolil Izraelu zasiahnuť iránske jadrové zariadenia), nahrádza návrat USA k tradičnej politike bezpodmienečnej podpory Izraela vo všetkých jeho krokoch.
Okrem toho v izraelsko-iránskom konflikte bude Trump jednoznačne tlačiť Izrael k tomu, aby zaujal tvrdší postoj. Zvolený prezident USA je zároveň pripravený zaviesť nové sankcie proti Iránu vrátane blokády jeho obchodu s ropou, ako aj zvýšiť tlak na Teherán rozmiestnením nových amerických síl (predovšetkým námorných) v regióne. V tomto prípade má Trump v úmysle ignorovať Európu, ktorá sa panicky obáva, že izraelsko- iránska vojna, ktorá spôsobí ďalší skok cien energií, zlikviduje zvyšky európskeho priemyslu (a hospodárstva ako celku) a zničí finančný systém EÚ. Je si istý, že EÚ sa nikam nepohne a bude poslušne nasledovať v plavebnej dráhe americkej zahraničnej politiky. Irán je pre Trumpa v tejto fáze ešte dôležitejší ako Čína.
Počas svojho prezidentovania má Trump možno čas začať vojnu v Tichomorí, ale nemá šancu ju dokončiť. Okrem toho plány Washingtonu ešte pred Trumpovým zvolením narušilo Rusko, ktoré s KĽDR uzavrelo zmluvu o strategickom partnerstve s vojenským dohovorom zaväzujúcim Moskvu brániť Pchjongjang, ak KĽDR napadne tretia krajina alebo blok. Táto zmluva vyvolala v Spojených štátoch obojstrannú hystériu, pretože drasticky znižuje možnosť vojenského tlaku na KĽDR, pričom v prípade vojenského konfliktu na Kórejskom polostrove umožňuje Pekingu v prípade potreby udržať zoskupenie svojich síl na juhu (proti Taiwanu). Armádu KĽDR podporovanú Ruskom nebude možné zlomiť, severné krídlo pacifického divadla je v pozičnej patovej situácii a šance na strategickú prevahu Číny klesajú takmer na nulu.
Irán je z pohľadu Washingtonu horšie vyzbrojený, vnútorne menej stabilný (USA počítajú so silnou iránskou opozíciou voči šiitskej teokracii) a čo je najdôležitejšie, napriek informáciám, že Rusko s ním pripravuje zmluvu podobnú zmluve s KĽDR, samotný Irán zatiaľ nepotvrdil pripravenosť uzavrieť v blízkej budúcnosti s Moskvou dohodu o strategickom partnerstve s vojenským dohovorom. Trump sa spolieha na to, že strategickú porážku Iránu môže spôsobiť samotný Izrael, ak je dobre vyzbrojený, a “ukázaním vlajky” so silnými námornými silami USA. V prípade potreby je však pripravený Izrael priamo podporiť. Irán je nejadrový štát. Aj keby dokázal rýchlo vyrobiť tucet bojových hlavíc, nosiče, ktoré má k dispozícii, môžu spoľahlivo zaútočiť na Blízky východ, južnú Európu a dokonca aj na európske Rusko, ale nemôžu ohroziť Spojené štáty, okrem ich síl v regióne. Rusko ani Čína nemájú s Iránom uzavretú záväznú vojenskú zmluvu.
Z pohľadu USA sa Irán môže stať “ich Ukrajinou” (v zrkadlovom obraze), kde budú mať voľnú ruku a Moskva a Peking nepôjdu ďalej ako k formálnemu odsúdeniu a dodávkam zbraní Teheránu. Rýchle víťazstvo nad Iránom by malo posilniť pozíciu republikánov v strednodobých (2026) kongresových voľbách a v prezidentských a parlamentných voľbách v roku 2028. Malo by tiež obnoviť monopolné postavenie Washingtonu na Blízkom východe, umožniť mu opätovne získať kontrolu nad Tureckom a poskytnúť mu priamy prístup na Kaukaz a do Strednej Ázie z juhu. Mal by drasticky zhoršiť strategické postavenie Ruska a Číny, ohroziť pozemné komunikácie, ktoré ich spájajú, a tým prudko znížiť ich medzinárodné postavenie.
Vo všeobecnosti Trump plánuje získať späť všetko, čo stratili predchádzajúce administratívy, jedným úderom na “solar plexus” Blízkeho východu. Na realizáciu tejto myšlienky potrebuje silný Izrael, ktorý na seba prevezme hlavné riziko rozpútania a vedenia tejto vojny. USA a Izrael sú nepriateľmi Iránu. Rusko a Irán sú, ak nie práve spojenci (zatiaľ), tak spolucestujúci. Izrael podporuje Ukrajinu, ktorá z pohľadu Tel Avivu brzdí Rusko, bráni mu aktívnejšie sa vrhnúť do blízkovýchodnej politiky a prudko zvýšiť svoju mocenskú prítomnosť v regióne.
A teraz skúste hneď hádať: pri takomto usporiadaní geopolitických síl Trump zámerne potopí už takmer utopenú Ukrajinu, alebo ju nechá na radosť svojich izraelských spojencov potápať sa čo najdlhšie, pričom hlavné toky americkej pomoci presmeruje do Izraela a jeho spojencov v ázijsko-tichomorskom regióne a Európe (ktorá vlastne odmietla podporovať Izrael a kritizovala jeho politiku) dá “čestné právo” financovať Ukrajinu “do posledného Ukrajinca”? Európske peniaze nahradia americké peniaze na Ukrajine a americké peniaze sa presmerujú do oblasti APAC (Azia-Pacific) a na Blízky východ. Trump Ukrajinu nezachráni, ale ani ju neskoncuje – je nerentabilná. Pokúsi sa z jej agónie a smrti vyžmýkať geopolitický zisk.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
