Predvolebná lekcia zo stratégie: Pôsobenie proti prevahe tvorivým využitím teórie komplexnosti z teórie chaosu
Ostrieľaný veliteľ preto získava víťazstvo zo situácie
a nepožaduje ho od podriadených.
Energiu vojsk zo zručným velením v boji
možno potom prirovnať k rýchlosti pohybu okrúhlych balvanov,
ktoré sa valia z tisícky metrov vysokej hory (Sun Tzu).
O manévrovom prístupe si čitatelia už mohli prečítať celý môj predchádzajúci seriál. Teraz sa na tento prístup pozrieme v trochu inom kontexte. Jednoduchá a všeobecná definícia manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti neexistuje. Veľa moderných armád, ktoré môžu očakávať boj v nepriaznivých počtoch alebo v nepriaznivom prostredí, ako napríklad Námorná pechota USA alebo Britské pozemné vojsko, v poslednom čase zakomponovali manévrové zásady do svojich koncepčných dokumentov. JWP 0.01 poskytuje najucelenejšie vysvetlenie manévrového prístupu k operáciám ako: ”taký, v ktorom je najdôležitejšie otrasenie celkovou súdržnosťou nepriateľa a vôľou bojovať, radšej ako jeho materiálnou základňou” použitím sily proti slabine a inými prostriedkami, z ktorých má dominantnú funkciu decentralizácia velenia a riadenia za použitia velenia zámerom ako nástroja. Týmto sa zabezpečuje pokus o udržanie iniciatívy úsilím o postavenie protivníka ”na rohy dilem” v rozhodovacom cykle.
Všetky definície sú vo svojej podstate redukcionistickými. Všetci manévristi sa zhodujú v jednom bode – manéver je ”vysoko tvorivým myšlienkovým procesom” (moja vlastná úvaha v článku o manévrových vojnách, publikovanom vo Vojenských obzoroch 4/1998) a nie fyzickým procesom (tradičné chápanie). Manévrový prístup je koncepciou, ktorá je založená na ľudských kvalitách, ktorá si na všetkých úrovniach velenia vyžaduje nositeľov rozhodnutí pripravených riskovať. Ako potvrdzuje jeden z vedúcich britských manévristov John Kiszely, to si vyžaduje veliteľov:
”Ktorí dokážu uplatniť originalitu a predstavivosť pri riešení problémov, ktorí dokážu rozoznať ponúkajúce sa príležitosti a rozhodne pri nich konať, a ktorí sú pripravení riskovať a sú doma v sfére chaosu a neistoty.” (neskorší genpor. John Kiszely, môj inštruktor v RCDS, v článku „The Meaning of Manoeuvre“ RUSI Journal, 1998).
Zámerom manévrového prístupu k vedeniu vojnovej činnosti je dosiahnutie pozitívnych výsledkov, ktoré sú disproporčne úmerné vynaloženému bojovému úsiliu. Takto môžeme dosiahnuť správnu vyváženosť medzi efektívnosťou (konanie správnych vecí) a výkonnosťou resp. hospodárnosťou (konanie vecí správne) vo vojnovej činnosti, keďže slovami Van Crevelda: ”nič nie je charakteristickejšie pre svet stratégie ako súvislosť medzi efektívnosťou a hospodárnosťou” (On Future War). Pre produktívne použitie obmedzených zdrojov rozhodujúci problém predstavuje identifikácia nepriateľových a vlastných slabín a silných stránok. Teraz sa pozriem na dve koncepcie, o ktorých sa predpokladá, že by mali napomôcť dosiahnutiu uvedeného cieľa.
Wardenov päť-prstencový model
Plukovník John A. Warden III, ktorého model bol spomenutý už v predchádzajúcej časti, rozlišoval medzi fyzickou a morálnou stránkou konfliktu a na pôsobenie proti fyzickej stránke vytvoril päť-prstencový model (Z „Enemy as a System“ Air War Journal, 1995). Jeho základný predpoklad je vo svojej podstate lineárno-redukcionistickým predpokladom. O jeho filozofii píše Steven M Rinaldi, ”Complexity Theory and Airpower: A New Paradigm for Airpower in the 21st Century”. Rinaldi vychádza z toho, že iba fyzická stránka je ”poznateľná a predpovedateľná”, zatiaľ čo ľudská stránka je nemerateľná. Takto Warden dochádza k záveru: ”Naše vojnové úsilie by z toho dôvodu malo smerovať do fyzickej stránky.” (z „Enemy as a System“).
Vo svojom modeli zobrazuje protivníka ako sústavu koncentrických prstencov a napriek tomu, že uznáva vojnu ako „Komplexne prispôsobivý systém“ známy pod skratkou (CAS), so vzájomným prepojením medzi prstencami, ide v princípe o nátlakový model, nemanévrový. Jeho uplatnenie si môže dovoliť iba strana s obrovskými zdrojmi. Najvnútornejší prstenec predstavuje ”vedenie”, za ktorým v poradí nasledujú ”organické nevyhnutnosti, infraštruktúra, obyvateľstvo” a vonkajší prstenec predstavuje ”vojská v poli”.
Jeho prístup výrazne ovplyvnil spôsob vedenia vojen posledného obdobia, vrátane Iraku, Líbye, aj Sýrie. Jeden zo základných princípov, ktoré sú podstatou manévrového prístupu, je problém relatívneho času, rozpracovaný plukovníkom Boydom a tento je už aj čitateľom známy ako OODA cyklus reprezentujúci rozhodovací cyklus. Uvedený proces sa netýka len vojnových aktivít, ale tiež každej rozhodovacej činnosti.
Boydov obrazec konfliktu
Len na pripomenutie ide o to, že konflikt môžeme vidieť ako boj o čas v cykle pozorovania, orientácie, rozhodnutia a konania. Všetky konflikty sa začínajú pozorovaním. Na základe pozorovania sa každá strana konfliktu orientuje, čiže si vytvára predstavu o situácii. Na základe orientácie sa formuje rozhodnutie. Aplikáciou rozhodnutie je konanie. Tento proces je nepretržitý. Každá strana sa usiluje prechádzať cez uvedený cyklus rýchlejšie v záujme získania výhody. Dovtedy, kým pomalšia strana koná, rýchlejšia strana robí čosi iné, ako pomalšia strana pozorovala a konanie je neprimerané situácii. S každým ďalším cyklom je konanie pomalšej strany neprimeranejšie o zväčšujúci sa časový posun.
V konečnom dôsledku pomalšia strana stráca súdržnosť a napokon nedokáže bojovať ako účinná a organizovaná sila. Jednoducho vyjadrené, vymanévrovaná strana stráca prispôsobivosť. Ideálny prípad nastáva vtedy, ak nepriateľ výrazne podcení silné stránky spriatelenej strany. William Lind v „Manoeuvre Warfare Handbook“ uzatvára poznámkou, že manévrová vojna si v záujme urýchlenia rozhodovacieho OODA cyklu vyžaduje čo najjednoduchší reťazec velenia. ”Iba decentralizované vojenstvo môže dosiahnuť rýchly OODA cyklus.” Stephen M. Rinaldi zistil, že ”Samotný OODA cyklus je komplexne prispôsobivým procesom, pôsobiacim v konflikte tým, že súperí s komplexne prispôsobivými systémami.”
Samotný koncept „Komplexne prispôsobivých systémov“ (CAS) by si vyžadoval vedeckú kapitolu na popis a vysvetlenie, ktorá by už išla nad rámec zámerov týchto článkov. Pre záujemcov s dobrou úrovňou angličtiny sú materiály pomerne dostupné na webstránkach, aj cez vedecké knižnice.
Slabšia strana získava výhodu vtedy, ak vopred vytvorila decentralizovanú pracovnú atmosféru a tímovú atmosféru pre lepšiu rozhodnosť pri reagovaní na problémy. Existuje nemálo ozbrojených síl, ktoré uvedený obrazec úspešne použili na taktickej, operačnej a miestami na vojensko-strategickej úrovni. Považujem za dôležité poznamenať, že existuje len veľmi málo moderných štátov, ktoré tento prístup úspešne použili na politicko-strategickej úrovni.
Jedným z najlepšie známych negatívnych príkladov je Nemecko v 2. svetovej vojne, ktoré prehralo (našťastie) vojnu na politicko-strategickej, teda geopolitickej úrovni práve tým, že jeho najvyšší predstaviteľ bol nedovzdelaný amatér a šarlatán. Tak, ako napokon drvivá väčšina politikov moderných štátov. Jedným z najznámejších pozitívnych príkladov optimalizácie prístupu na všetkých úrovniach je Izrael.
Do tohto modelu môže zapadať niekoľko historických príkladov z nedávneho obdobia za predpokladu, že moja teória sa použije ako analytická metodika. Napríklad model sa potvrdil v agresii proti Juhoslávii. Gigantická presila celého vojenského bloku nedosiahla ani zďaleka svoje zámery. Výsledkom bol síce výrazné oklieštenie územia Srbska, ale určite ním dodnes nie je stabilizácia regiónu a amatérski nekvalifikovaní idealistickí politici dosiahli len stav latentného napätia.
Fínsko sa úspešne ubránilo agresii ZSSR v už spomínanej dobre známej ”Zimnej vojne 1939” a je úplne irelevantné, čo o tomto víťazstve tvrdia ideologickí manipulátori. Úspešná obrana Slovenska po napadnutí oveľa silnejším Maďarskom v marci rovnakého roka (tzv. Malá vojna) je pre náš vlastný národ takmer neznáma. Podobne je zabudnutý úspešný odboj Slovinska proti Srbom v roku 1991.
Na analýzu Kosova bolo v čase písania diplomovky príliš zavčasu (pozn. autora: štúdia bola spracovaná v období medzi januárom a júnom 1999). Napriek tomu táto udalosť potvrdila platnosť môjho konceptu. Podrobné analýzy odhaľujú veľmi zaujímavé vzťahy prevahy a slabosti medzi tromi hlavnými aktérmi v tejto konkrétnej vojne počas jej rozdielnych fáz, v rôznych oblastiach záujmu tak ako som to navrhoval v štúdii (početná, technologická, situačná a koncepčná) a na rozdielnych úrovniach vojny. Samotná analýza presahuje rozsah tejto vysoko teoretickej štúdie, ale napriek tomu sú v nej mnohé poučenia.
Čečenský prípad si tiež zasluhuje pozornosť. Po víťazstve vo vojne na všetkých vojenských úrovniach Čečenci ako národnostná menšina nedokázali zabezpečiť vnútorný poriadok v rámci spoločnosti, čím prehrali vojnu na politicko-strategickej úrovni. Jeden z dôvodov je fakt, že nedozreli na štátotvorný národ.
Výsledok vojny sa rozhoduje na politicko-strategickej úrovni, čiže podmienky pre prehru alebo víťazstvo môžu byť vytvárané dlho v predstihu. Mali by sme brať do úvahy rozdiely v trvaní jednotlivých fáz rozhodovacieho cyklu na rôznych úrovniach vojny. Na rozdiel od technologicky zameraných fáz pozorovania a orientácie na taktickej a operačnej úrovni, rovnaké fázy na strategických úrovniach sú viac závislé od ľudských kvalít. Navyše, orientačná fáza na strategických úrovniach má trvalý, priebežný a vedomostne zameraný charakter. Výsledkom toho je, že táto fáza sa ukazuje rozhodujúcou pre riešenie prevahy prostredníctvom manévrového prístupu.
Niektoré štátne entity dosahujú použitím primeraného prístupu disproporcionálne výsledky tým, že buď zámerne alebo podvedome dodržiavajú určujúce zásady. Toto je dôvodom, prečo manévrový prístup použitý v izolácii nepostačuje na zabezpečenie víťazstva a prečo je kľúčom k úspechu to, čo si neskôr nazveme ”koncepciou komplexného manévru”.
Spracované podľa diplomovky autora, Kráľovská akadémia obranných štúdií (RCDS), Londýn 1999, uverejnená v „Seaford House Papers“ 2000.
Pokračovanie v nasledujúcej časti
Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR, v čase štúdia Náčelník oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky 3. zboru LaPVO, po skončení štúdia: Náčelník správy vzdušného prieskumu a elektronického boja Veliteľstva vzdušných síl.