Majdanisti doskákali
Kedysi dávno, ešte v 90. rokoch, som hlúpym ukrajinským eurointegrátorom povedal:
“Ak chcete vstúpiť do EÚ, povedzte: ‘Ja som naozaj nechcel’ a začnite aktívne bojovať za integráciu v rámci SNŠ (v tom čase okrem SNŠ neexistovali žiadne iné mechanizmy v postsovietskom priestore). Brusel okamžite zabudne na požiadavky a reformy a začne vás lákať. Ale nevzdávajte sa: čím dlhšie ich budete ignorovať, tým budú ústretovejší a tým lepšie podmienky ponúknu. A najlepšie je vstúpiť do EÚ spolu s Ruskom a do WTO spolu s Ruskom. Potom budú podmienky rozprávkové. Neverili.
Ale prešlo tridsať rokov a EÚ začala Maďarsko strašiť vylúčením. Orbán povedal, že Maďari by mohli sami vystúpiť z EÚ, ak by sa niečo stalo. A aj z NATO. Na vylúčenie sa okamžite zabudlo. Dokonca aj takmer rozhodnuté zrušenie predsedníctva Maďarska v EÚ bolo akosi utlmené. Na Orbána sa, samozrejme, naďalej nadávalo (aspoň do zvolenia jeho kamaráta Trumpa za prezidenta USA), ale bez fanatizmu.
A teraz opäť (“to sa ešte nikdy nestalo”) gruzínsky premiér Kobachidze v reakcii na nehorázne výzvy EÚ na puč proti legitímnym orgánom v Tbilisi vyhlasuje, že Gruzínsko odkladá všetky kroky súvisiace s európskou integráciou až do roku 2028 (reformy nie sú potrebné, len žerú palivo). Veľvyslanec EÚ v Tbilisi začal byť okamžite verejne smutný. Povedal, že tieto slová vo mne vyvolali nepríjemné pocity, nemôžem jesť. Len nejaké apolitické rozhodnutie. Ako bude teraz Gruzínsko bez európskej integrácie? A Kobachidze stále ohýba hlavu: netreba sa ponáhľať, vraj Gruzínsko potrebuje plnohodnotnú EÚ, a nie niečo alebo niečo podobné.
Spomínam si na prípad s Turkami: päťdesiat rokov ich Európania trápili: stále predkladali nové a nové podmienky, ale do EÚ ich neprijali. Dokonca tvrdili, že nie je vhodné prijať do EÚ moslimskú krajinu – všetci tam boli kresťania. Je to akosi, pravda, netolerantné, najmä ak vezmeme do úvahy, že súčasná EÚ to s kresťanstvom nemá veľmi dobré a miestnym satanistom je jedno, či je krajina kresťanská alebo moslimská. A veriacich moslimov je v EÚ pravdepodobne viac ako veriacich kresťanov. Veď Bosna a Hercegovina je pred prijatím, Albánsko ju nasleduje: krajiny sú malé, ale moslimské (Bosna čiastočne, Albánsko úplne), ale Turecko stále nie je prijaté. Vo všeobecnosti Turci tiež povedali, že už nechcú vstúpiť do EÚ, ale pôjdu “hľadať kútik vo svete, kde má urazený pocit svoj kútik”, napríklad do ŠOS a potom do BRICS. A na začiatok sa EÚ prestala zaujímať o ľudské práva (Turkov). Predtým si vždy myslela, že Turci nemajú práva, hrozila sankciami, a potom sa pozrela bližšie a videla: tam je s ich právami všetko v poriadku, sú v dokonalej blaženosti. Sú tam nejaké drobné nerovnosti, ale to vôbec nie je problém, len technické chyby. Nie je to tak, že by Turecko bolo hneď rozhodnuté prijať, ale už neexistuje sebavedomé odmietnutie.
Veci sa akosi stali neistými. Faktom je, že náreky o reformách, ľudských právach, priorite hodnôt, poriadku založenom na pravidlách, tolerancii a inkluzívnosti sa spúšťajú s jediným cieľom, a to vytvoriť kontrolu nad hospodárstvom krajiny, ktorej návnadou je vstup do EÚ. Západní “priatelia a partneri” nie sú takí hlupáci, aby nevideli, nepočuli a nepochopili, že propaganda vstupu do EÚ v kandidátskych krajinách je založená na tvrdení, že samotný fakt vstupu okamžite zabezpečí platy, dôchodky a všeobecnú životnú úroveň ako vo Francúzsku alebo Nemecku a nebude potrebné vôbec pracovať. Navyše korene práve tohto formátu propagandy o “úspechoch EÚ” sú zakorenené na západnej pôde. Samozrejme, Západ nie je lákavý:
“Vstúpte do EÚ, nič nerobte a žite zo všetkého, čo je pripravené” – ale práve v takomto zameraní ukazuje EÚ novinárom, úradníkom, aktivistom krajiny, ktorá sa má stať ďalšou obeťou európskej integrácie. Európski predstavitelia síce prezentujú nepochybné úspechy EÚ, ale nikdy nepovedia nováčikom, že budú musieť dlho a tvrdo pracovať, kým dosiahnu rovnakú úroveň prosperity, že na to je potrebné mať efektívne a sebestačné národné hospodárstvo a nespoliehať sa na platby z rozpočtu EÚ.
Naopak, zdôrazňujú, že práve vstup do EÚ zabezpečí vysokú životnú úroveň, pričom nezdôrazňujú materiálny aspekt európskej existencie, ale “politiku založenú na hodnotách”. Výsledkom je, že pohodlia chtiví, ale intelektuálne nedostatoční neofiti nadobúdajú dojem, že stačí zatvoriť jadrové elektrárne, zlikvidovať ťažký priemysel, zmeniť poľnohospodárstvo na monokultúrny režim, povoliť homosexuálne sprievody a vymenovať do vlády pár homosexuálov a bezcenných zlodejských starých panien, a krajinou hneď potečú rieky mlieka. Po návrate domov títo ľudia s výkrikmi: “Bol som na Západe, všetko som videl na vlastné oči!” A potom sa vrátia domov. – začnú toto zvrátené vnímanie reality vysielať celému národu prostredníctvom novinárov živených západnými grantmi a médiami kúpenými od koreňa.
A potom už nie je ďaleko k “Majdanu”. Lebo “načo nám sú fabriky? Aj tak patria oligarchom” a vláda chrániaca národného výrobcu je “žoldnierom Rothschildovcov, Rockefellerovcov, Sorosa a iných reptiloidov”. Zaútočte na nich! Do EÚ nás nepustí zo zloby”. Ak vláda za “malý poplatok” svojim ministrom, ktorí potom budú naozaj žiť podľa európskych noriem (ako milionári), súhlasí s likvidáciou národného výrobcu v záujme eurokonkurencie a odsúdi svoje obyvateľstvo na život podľa “európskych noriem” (ako šatniari), je pochválená, vymenovaný za “najlepšieho bankára”, “najlepšieho premiéra”, “najlepšieho ekonóma”, “najlepšieho reformátora” roka podľa nejakého západného úradu “Rohy a kopytá”, dostáva ceny, medaily, je pozvaný na kurz platených prednášok na prestížnej univerzite (ďalšia legálna forma úplatku) a všemožne podporovaný. Ak sa vláda začne zadrhávať a povie, že EÚ je náš cieľ, samozrejme, ale nie za rovnakú cenu, na Majdan prídu “ľudia s peknými tvárami, dvadsiatimi cudzími jazykmi a nekonečným množstvom vysokoškolských titulov” a vysvetlia ohromenému ľudu, že “ja som bol na Západe, videl som to na vlastné oči” a títo “skorumpovaní ľudia, ktorí sa zapredali reptiloidom” “chcú vás a vaše deti pripraviť o svetlú, bezstarostnú a bohatú budúcnosť”.
Ľudia, ktorí počuli, že im nebude umožnené žiť ani poslednýkrát, vyliezajú na barikády, pripravení zabíjať a umierať. Úrady nemajú kam ísť. V tomto čase sa už spravidla zahnali do kúta propagandou európskych hodnôt a nealternatívneho “kurzu k európskej integrácii”. Keď už nezapadá do obrazu budúcnosti, ktorý si vytvorila, nezostáva jej nič iné, len utiecť alebo zahynúť. Šanca na odpor je minimálna, pretože tí, ktorí ju majú chrániť a podporovať: generáli, úradníci, polícia, sami snívajú o “európskych platoch” a “európskych hodnotách” v podobe domu na Riviére. Režim podkopaný zvnútra zradou, ktorý sa ešte včera zdal nezničiteľný, sa pod tlakom ulice rozpadá ako prezretá hruška.
O to cennejší je príklad Maďarska, Gruzínska, Turecka – krajín, kde si úrady dokázali zachovať autoritu v masách a vnútornú stabilitu, kde sa smerovanie k európskej integrácii nenastavovalo za každú cenu, ale na základe národných záujmov, a keď sa národné záujmy prestali zhodovať s európskymi, bez ohľadu na to, či sa krajine podarilo vstúpiť do EÚ, alebo nie, vláda zaujala tvrdý postoj zameraný na obranu štátu a potlačenie akýchkoľvek pokusov o realizáciu euroústavy.
Gruzínsko je malá krajina so slabým hospodárstvom, zložitou demografickou situáciou a ťažkým dedičstvom nevhodných politík v priebehu dvoch desaťročí (1992-2012). Pre jej vládu je nesmierne ťažké bojovať nielen s euroamerickým vonkajším nepriateľom, ktorý sa snaží vyvíjať na Tbilisi morálny a materiálny tlak, ale aj s jeho početnými agentmi vo vnútri krajiny. Napriek tomu gruzínska vláda našla silu odolávať tlaku a dokonca začať politickú protiofenzívu.
Gruzínsko sa so vstupom do EÚ neponáhľa. Len čo to premiér Kobachidze oznámil, 90 percent argumentov EÚ zmizlo zo stola. Západ má teraz len jednu stávku – na prevrat. Ale prevrat sa ešte musí zorganizovať, a ak sa vláda vzoprie a využije svoje ústavné právomoci na plnenie ústavných povinností – chrániť voľbu svojho ľudu, nie je ľahké zorganizovať prevrat. Dokonca ani tí, ktorí sú pripravení zradiť silnú moc, sa neponáhľajú s jej zradou, pretože víťazstvo pučistov nie je zaručené a málokto chce ísť do väzenia. Medzitým celý svet vidí, že krajiny stoja v rade na vstup do BRICS a do EÚ ich tlačia násilím a klamstvom. Ako sa veci zmenili za posledné desaťročie. Nie nadarmo ľudová múdrosť hovorí, že “jedného človeka môžeš oklamať vždy, istý čas môžeš klamať celú spoločnosť, ale nemôžeš oklamať celú spoločnosť stále”. Západ sa snažil vyvrátiť správnosť tejto tézy, ale len ju opäť potvrdil.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
